Je kľúčové, aby si ľudia obnovili vzťah s Bohom

Je kľúčové, aby si ľudia obnovili vzťah s Bohom

Magazín Ver.sk 30.01.2019 21 minút na prečítanie

   Dnes by sme vám radi predstavili veľmi vzácneho človeka, ktorý v Spoločenstve pri Dóme sv. Martina má svoj domov už viac ako 20 rokov. Soňa Jančíkova je jednou z hlavných vedúcich spoločenstva a zároveň jednou z vedúcich modlitebnej služby RUAH. Ak chcete vedieť niečo o jej zaujímavej životnej ceste s Bohom a o tom, prečo je dôležité obnoviť si vzťah s Bohom, tento článok stojí za prečítanie.  

Sonička, ty si rodená Bratislavčanka, prezraď nám niečo o tvojich koreňoch.

S radosťou. Mám vlastne “zmiešanú krv“, lebo môj tatinko je z Moravy, z Brna, takže nosím v sebe niečo  z oboch národov.

Ako si spomínaš na detstvo? Trávila si ho aj na Morave, odkiaľ tvoj otec pochádzal?

Pamätám si na moje detstvo v rôznych pekných obrazoch. Napríklad si spomínam na Vianoce, ktoré moja maminka krásne pripravila a na celý ten vianočný čas, pečenie koláčov, vôňu, ktorá sa niesla naším bytom a potom na tú haldu darčekov pod stromčekom. Zvonenie zvončeka za dverami  a spoločné spievanie koledy Narodil sa Kristus Pán. Všetko to bolo  krásne rituálne a malo to svoje pravidlá, ktoré som si zachovala až dodnes. Pamätám si, ako sa hrám v izbe na všeličo možné s mojím o dva roky mladším bratom Paľkom – ako sa plavíme na lodi, ako sa snažíme zastreliť nepriateľa, ako predávam zabalené oblečenie v sáčkoch a hrám sa na obchod. Alebo ako ležíme na deke v izbe a sme na kúpalisku. Alebo si púšťame Paľkovu autodráhu a jeho vláčiky. A potom si pamätám na čas v Brne, kde som veľmi rada chodila k babičke, ktorá žila so svojou dcérou Mílou, mojou krstnou mamou. Milovala som tam záhradu, hranie sa v piesku a malý kočík, ktorý som mala a chodila s ním po celom dome, vozila v ňom bábiky a bola som veľmi šťastná, že sa hrám na mamu. Úplne vidím, ako babička chystá obed, všetko tam vonia a pripravuje nejakú typickú moravskú polievku, ktorej vôňu mám dodnes v nose. Naši rodičia sa nám snažili urobiť detstvo najkrajším ako vedeli a mohli urobiť. Milovali nás nesmierne. Mám veľmi veľa pekných spomienok.

A čo stredná škola? Aká si vtedy bola a aká si chcela byť?

Ja to hovorím tak, že mám život pred strednou školou a život po strednej škole J. Neviem úplne presne definovať, kedy na strednej škole sa to stalo, ale mám pocit, že sa akoby prebudila moja osobnosť. Pamätám si, ako mi môj triedny učiteľ chcel lepiť pásku na ústa, pretože som veľmi veľa rozprávala počas vyučovania. Veľa sme sa smiali s mojou kamarátkou Lenkou, s ktorou sme spolu sedeli a bolo mi tak slobodne a radostne. Bolo to asi aj tým, že stredná škola mi úplne „sadla“. Bola som človek, ktorý nemá rád fyziku, chémiu, dejepis, zemepis, ale miluje všetky tie iné kreatívne predmety, aké sme tam mali, keďže som chodila na strednú pedagogickú školu. Preto si myslím, že tam som v sebe objavila niečo, čo som vlastne mala, kým som v skutočnosti bola, čo som dovtedy nespoznala počas celej základnej školy, kde sme sa museli len bifľovať rôzne učivo. Na strednej som hrala na flautu, na klavír, mali sme veľa vystúpení, spievania, kreatívnej tvorby na výtvarnej výchove... Myslím si, že som ten typ človeka, ktorý skôr používa tú kreatívnu hemisféru. Pamätám si dodnes na vystúpenie na stužkovej. Robila som pantomímu komunistického prejavu do posunkovej reči (smiech). Myslím si, že to bol vrchol mojej hereckej kariéry (smiech) a ešte roky potom, mi rodičia spolužiakov odkazovali, že sa nasmiali tak, ako už dávno nie, že to bolo skvelé a najlepšie číslo na stužkovej. Takže myslím, že stredná škola bola aj prípravou na niečo, čo Boh chcel otvoriť v mojom živote.

Na vysokej škole si študovala zaujímavý odbor. Čo ťa k tomu viedlo?

Študovala som na pedagogickej fakulte odbor špeciálna pedagogika mentálne postihnutých. Najprv som sa po strednej škole hlásila na konzervatórium, lebo som sa chcela viac venovať spievaniu, ale nevzali ma a ďalší, mne blízky odbor, keďže som mala rada ľudí a mala som rada deti, bol práve na pedagogickej fakulte. Už v poslednom ročníku na strednej škole sme začali chodiť do rôznych zariadení pre postihnutých a posledné stredoškolské leto som bola v tábore pre mentálne postihnutých. To, čo som zažívala pri stretnutiach s nimi, bola veľká sloboda v ich prejavoch lásky voči mne a myslím, že to ma veľmi oslovilo a to bol aj dôvod,prečo som sa rozhodla ísť študovať tento odbor. Na vysokej škole som bola šťastná, aj v praxi. Každý rok som zažívala znovu to isté prijatie od mentálne postihnutých, ktorí dávali lásku úplne bezpodmienečne. Myslím si, že aj to bol čas, keď Boh ku mne prehováral práve cez  tieto deti a chcel mi ukázať, že ma miluje takú, aká som. Takže aj štúdium tohto odboru bolo pre mňa určitým uzdravením.

Na konzervatórium ťa nevzali. Kde si využívala spev, ktorý miluješ? Bola si v nejakej skupine?

Od pätnástich som spievala asi 4 roky na bratislavskom konzervatóriu v zbore pod vedením Dušana Billa,  s ktorým som sa dostala aj do Ameriky. Keď som mala asi 18 rokov, prišla za mnou Mária Podhradská, pretože hľadali do svojej gospelovej kapely, ktorú vtedy mali, ďalšiu speváčku - vokalistku. S ich kapelou, volala sa Atlanta,som spievala od 18 do 25 rokov a pochodili sme celé Slovensko, dokonca aj okolité krajiny a vystupovali sme aj v Španielsku. Bol to tiež veľmi pekný čas pre mňa a dôležitý. Naučila som sa vystupovať na pódiu, byť spontánna a taktiež som sa učila prekonávať v sebe určitú hanbu a paniku z toho, že ideme vystupovať. Učila som sa zvládať trému a byť uvoľnená na pódiu a tiež počuť svoj hlas v mikrofóne a vedieť povedať niečo ľuďom, ktorí tam boli. Keď Atlanta postupne prestala vystupovať, tak ma oslovil Richard Čanaky, lebo jeho speváčky z kapely Kompromis boli v tom čase na materskej dovolenke a zavolal ma, či by som nechodila s ním hrať na gospelové koncerty do farností, kostolov a po slovenských mestách. Súhlasila som a 3 alebo 4 roky sme takto spolu hrali a spievali. Bolo to vtedy duo – Richard Čanaky a Soňa Hradilová. Po nejakom čase,keď som sa vydala, som začala spievať v gospelovom telese The Hope Gospel Singers, 14 rokov. Popri tom, ešte kým môj tatinko dirigoval v Lúčnici, ma občas zavolal na výpomoc do svojho zboru, kde som tiež mohla spievať. V čase môjho pôsobenia v The Hope Gospel Singers som mala možnosť vystúpiť aj na rôznych nekresťanských pódiách, napríklad v relácii Miss Slovensko, Legendy popu alebo na rôznych recepciách. Nahrávali sme tiež vokály do Disneyho rozprávok pre deti a takto som sa dostala zase medzi iných ľudí, nielen kresťanov. Práve tam som zatúžila modliť sa aj za ľudí, ktorí nie sú kresťania. Mám viacerých takýchto ľudí, ktorí mi ležia na srdci, a za ktorých sa modlím. Aj tento čas a skúsenosti mi dali niečo, čo súvisí s mojím poslaním a tým, prečo si ma Boh stvoril a povolal na túto zem.

Ako si sa zoznámila so svojím manželom?

S mojim drahým manželom Ľubkom som sa zoznámila na otvorenom modlitebnom stretnutí, tzv. Streda, ešte v QuoVadis, ktorú organizuje Martindom dodnes.Tam som ho prvýkrát zbadala a zapôsobil na mňa svojou otvorenosťou voči ľuďom, spontánnosťou a tým, ako vedel otvorenekomunikovať s ľuďmi. Bol taký veselý, švandovný a bol všade (smiech). Jednoducho, nebolo možné ho prehliadnuť.

Pamätám si, že ďalší krát som ho stretla na akcii v Hodoch pri Galante, kde sa konali diecézne stretnutia pre mládež a potom sme sa vlastne vídavali na otvorených modlitebný stretnutiach, ktoré organizovalo Spoločenstvo pri Dóme Svätého Martina. On ma poznal lepšie, lebo som spievala chvály – či už s Riškom Čanakym, alebo s našim Riško Štefákom, alebo s Marikou Vargončíkovou na týchto stretnutiach. No a raz sme sa stretli náhodou u mojej kamarátky zo stretka a u nej sme si vymenili telefónne čísla, lebo sme sa vlastne z videnia poznali. K Novému roku som dostala od neho  prvú esemesku a v tom roku sme začali spolu aj chodiť. Takže Pán Boh mi ho priviedol do cesty cez naše otvorené modlitebné stretnutia. Na prvom rande si pamätám, že keď sme spolu sedeli a rozprávali sa, tak ma premkol silný pocit, že toto je môj manžel.  Akoby som to mala tak po prvýkrát odhalené od Pána pre mňa, aj napriek tomu, že naše chodenie nebolo jednoduché. Tak som sa potom ešte niekoľkokrát Boha pýtala, či on je naozaj môj manžel a Boh si dal záležať na tom, aby mi dal vedieť, že áno. A ja tomu verím dodnes a aj vidím, že naša cesta nie je náhodná a to, čo robíme a zažívame, aj keď to nie je vždy ľahké, nás okresáva a niekam posúva, kde nás Pán chce oboch mať ako jedno telo. Vzájomne si pomáhame už 17 rokov vstupovať do toho, kam nás Pán Boh povolal v rámci služby, práce aj osobnostne.

Prečo Boh, v tvojom živote?

 Asi preto, že On sa rozhodol, že chce byť v mojom živote. Nejaký iný dôvod v tom nevidím. A ja som na jeho výzvu a jeho blízkosť zareagovala tak, že som Mu povedala, že aj ja chcem byť pri ňom, v mojom živote. Vedome, v mojej hlave a v srdci sa to udialo v roku 1994, vo februári. A vedome hovorím práve preto, že keď som tak urobila, tak som si začala uvedomovať, že tie Jeho stopy v mojom živote boli už aj predtým. Aj v detstve, aj na základnej škole...Zrazu ten moment, keď som Mu odovzdávala život, bol takým filmom do mojej minulosti, kde som videla, že On tam je a bol, odkedy som bola počatá na tomto svete. Takže mne sa veľmi páči vzťah s Ním, lebo je to vzťah, ktorý má uvoľňuje do slobody, do radosti, vzťah, ktorý mi dáva pocit bezpečia, ktorý vyťahuje zo mňa to najlepšie, čo vo mne je, vzťah, ktorý je naveky, lebo je úplne bezpodmienečný. Takže preto Boh.

Teraz si v Spoločenstve pri Dóme Svätého Martina. Aká je tvoja história v ňom?

V roku 1993 som sa ocitla na svätej omši, ktorú toto spoločenstvo organizovalo v Dóme Svätého Martina, vždy v stredu. Po omši nás spolu s kamarátkou pozvali na faru a tam som sa stretla s Braňom Škripekom. Tam začala niekde moja cesta. O pol roka neskôr prišli ľudia z Dómskeho spoločenstva na naše malé stretko do Lamača a tam som odovzdala svoj život Pánovi Ježišovi.

Následne, po troch rokoch práce v špeciálnej škole, som sa rozhodovala, čo ďalej v mojom živote, lebo som cítila, že Pán ma volá inde, ako pracovať s deťmi. Cítila som, že to moje stretnutie s Pánom Ježišom a to všetko, čo sme zažívali na stretkách, na chválach, na modlitbách, bolo niečo, čo odkrylo vo mne túžbu pracovať pre Pána naplno. Na jednom stretnutí Braňo povedal, že túži, aby ďalší ľudia začali  pracovať naplno pre Pána. Vtedy som vedela, že to je úplne pre mňa, že to mám v srdci od Boha a už je len potrebné na to odpovedať, že chcem a idem do toho.

V roku 2001 som začala pracovať v Infocentre, kde som pracovala 10 rokov. Začínala som ako človek, ktorý mal na starosti kontakt s verejnosťou, či už mailami, riešila som poštu, otvárala som bránu na Kapitulskej, lebo vtedy veľmi veľa ľudí chodievalo do Infocentra. Balila som dobierky a prvé časopisy Nahlas a celkovo som venovala čas ľuďom. Rozprávala som sa s nimi a podobne. Po 10 rokoch som odišla a vrátila sa naspäť do odboru. Pracovala som v špeciálnej materskej škôlke a ešte pre jednu firmu. Spolu 4 roky. Potom som sa vrátila naspäť do Infocentra na polovičný úväzok, lebo som cítila, že to volanie tam stále mám, a že tie 4 roky boli iba takou odbočkou, aby som si ja sama  v sebe overila, že chcem celý svoj život jednoducho venovať službe Pánovi. Druhým polovičným úväzkom bola práca pre projekt Spievankovo. Od januára roku 2018 som nastúpila do Infocentra na plný úväzok, a to volanie bolo zapečatené z oboch strán – z mojej aj Pánovej. Čiže spoločenstvo je pre mňa od roku 1993 domovom, kde rastiem, kde zažívam vzťahy a podporu, kde ja sama môžem dávať to, čo sa mi dostalo. Cítim sa veľakrát ako taká mama. Práve preto, že nemám svoje deti, tak cítim, že ako mama mám svoje deti tu, v spoločenstve a môžem im odovzdávať všetko, čo sa mne dostalo.

Si teda členkou Dómskeho spoločenstva, pracuješ naplno v Infocentre a zároveň si aj vedúcou spoločenstva. Je to kariérny postup, byť vedúcou spoločenstva?

Stať sa vedúcou spoločenstva pre mňa znamenalo, že Boh ma zavolal a zároveň niekto z mojich bratov a sestier vo mne videl to, čo ja som ešte nevidela, netušila, ani o tom nesnívala. Nazvala by som to vytiahnutie zo zákopu, pretože keď prvýkrát niekto použil na moju adresu toto vyjadrenie, že som vedúca, alebo že môžem viesť, môžem ďalších niekam posúvať, tak som videla obraz, ako malé dievčatko vytiahli zo zákopu a ono z toho zákopu musí ísť do vojny bojovať. V zákope bolo bezpečie,dievčatko tam bolo skryté a nikto ho nevidel. Ale keď bolo vytiahnuté zo zákopu, zrazu ho druhí vidia, hodnotia a už to bezpečie vyzerá trošku inak. Takže určite to nie je kariérny postup, ale skôr je to o tom, že  niekto z bratov a sestier vidí v inom človeku niečo, čo on ešte nevidí a začnú ho do toho pozývať a nejakým spôsobom mu pomáhajú odhaliť poslanie, ktoré má vo svojom živote. A to moje poslanie je viesť iných do vecí, pomáhať im, aby sa aj oni dostali na tie správne miesta, tak ako som sa ja dostala na správne miesto. Človek už vtedy nie je len pešiak ako ostatní, ale možno je niekomu v niečom vzorom a príkladom. Ľudia ho sledujú, pozorujú, vidia čo robí, ako to robí, ako sa rozhoduje, ako rozpráva a ako sa chová. Je to výzva a zodpovednosť. Myslím, že sa to viaže k tomu slovu, že veľa ste dostali, veľa sa bude žiadať. Nie je to ľahké. Niekoľkokrát v živote som mala aj chvíle, keď som chcela túto pozíciu zanechať a byť iba pešiakom, ktorý len tak kráča s ľuďmi a nechcela som byť v tejto vedúcej pozícii. Ale všetko, čo sa mi v živote dialo, čo som už spomínala pri predošlých otázkach, bolo prípravou na to, kde teraz som. To je to miesto, ktoré si pre mňa Pán vyvolil a pripravil a ja nemôžem na to reagovať inak, ako tak, že sa snažím to niesť zodpovedne a so všetkou blízkosťou pri Pánovi, ako som schopná. Aby som sa raz mohla pred neho postaviť s tým, že som ten talent rozmnožila a nie zakopala. 

Ako vyzerá tvoj obyčajný deň v Infocentre?

Obyčajný deň v Infocentre...to bolo v ktorom roku? (smiech) Obyčajné dni v Infocentre vyzerajú veľakrát veľmi prekvapujúco, nečakane, plné obratov, vzrušujúco, dynamicky a flexibilne sa meniace (smiech).

Ale každopádne ten obyčajný deň vyzerá tak, že keď ráno prídem, tak sa zvítam s tými, čo sú tu, sadnem za počítač a začnem riešiť veci, ktoré ma čakajú. Veľa ľudí píše maily, chce odpovede, stretnutia a podobne. Zároveň sa stretávam a modlím za ľudí, či už prídu na poradenstvo, alebo na modlitbu vnútorného uzdravenia, resp. by radi obnovili svoj vzťah s Bohom. S ľuďmi, ktorí tu tiež pracujú, riešime veci, ktoré nás čakajú, alebo sa snažíme nastaviť veci v spoločenstve tak, aby fungovali a zdieľame si svoje postrehy a vnemy. Snažíme sa zachytiť ľudí v spoločenstve a pomáhať im, aby sa dostali práve na to miesto, kam ich Boh povolal. Takže si to žiada čas, rozhovory a stretnutia s ľuďmi. Chystám si prednášky na Stredu, alebo na iné akcie, kam chodíme slúžiť mimo spoločenstva. Okrem Infocentra a vodcovských záležitostí, je ešte jedna veľká oblasť, ktorú mávam na starosti a tou je veľká Európska konferencia ENC, ktorú musíme zorganizovať a zároveň mám v tejto sieti na starosti momentálne komunikáciu pre 80 spoločenstiev z iných krajín. A môj deň v Infocentre vyzerá aj ako robenie nejakej obyčajnej práce ako doma. Občas treba utrieť prach, poumývať riad, alebo si všimnúť, že by sa tu niečo hodilo a zariadiť, aby sa to kúpilo. Alebo treba upratať detskú miestnosť a podobne. Táto budova, kde sa teraz nachádzame, si žiada veľa a je veľa výziev, ktoré treba riešiť. A práve preto, že v srdci sa cítim ako taká mama, tak sa starám aj o to, aby sa tu ľudia cítili dobre, aby to tu pekne vyzeralo a tak aj toto patrí k môjmu bežnému dňu v Infocentre.

Čiže vyzerá to tak, že sa veľmi rada modlíš za ľudí, tráviš s nimi čas, počúvaš ich a dávaš rady, ak o to stoja. Prečo to všetko robíš?

Milujem ich. Neviem brániť tomu silnému materinskému pudu, ktorý vo mne je. Veľmi túžim, aby mohli ľudia zažívať tú slobodu, ktorú mi Boh dal zažiť, tú radosť z toho, že som na mieste, kde viem, že mám byť. Robím to preto, aby aj oni našli to svoje miesto, aby im ho nikto nemohol ukradnúť. Aby im to nemohli ukradnúť ani okolnosti života, ktoré prežili, ani bolesti, ktoré cítili.

Ako dlho sa už modlíš za ľudí?

Myslím, že odkedy som odovzdala svoj život Ježišovi a na stretku sme zažívali naozaj veľmi zaujímavé veci, tak už vtedy prvýkrát som mala obraz počas modlitby, alebo pocit, vnem. Pamätám si, ako sme sa tam modlili navzájom za seba. No a keď by sme to chceli povedať tak časovo, tak sa modlím za ľudí asi 15 až 18 rokov. Oficiálne tým myslím, že mi zverili v spoločenstve vedenie víkendov o Sebaprijatí, alebo celkovo službu vnútorného uzdravenia, ktorú som prebrala od Paľka Streža, a ktorú sme robili spolu s tímom ľudí, ktorí boli do toho v tom čase zapojení.

Myslíš si teda, že v dnešnej dobe, už nestačí na problémy len rozhovor s psychológom?

Dovolím si tvrdiť, že rozhovor s psychológom je len taký začiatok niečoho, čo by bolo super, keby vyústilo do modlitby za vnútorné uzdravenie. Psychológ pomáha veľakrát otvoriť veci a možno nejakým spôsobom učí ľudí žiť ten svoj život aj napriek tomu, čím prešli a čo zažili. Keď k tomu treba aj lekára-psychiatra, tak sa veci konzultujú s ním, ale keď je človek zastabilizovaný a keď navštevuje psychológa, psychoterapeuta, ktorý s ním pracuje, tak si myslím, že je výborné, keď sa ľudia dostanú aj k takejto modlitbe a môžu riešiť svoje problémy aj z duchovnej stránky. Lebo sme duch, duša a telo. Boli sme stvorení ako duchovné bytosti, preto ľudia stále hľadajú niečo, v čo by mohli veriť. Ale kto najlepšie pozná to, čo sa v nás ukrýva, ak nie Boh?

Takže podľa mňa by ľuďom veľmi pomohlo, keby sa dokázali dostať na modlitbu za vnútorné uzdravenie a poriešiť svoj život aj takto. Za tie roky, čo to robím, viem s istotou povedať, že kľúč k uzdraveniu ľudí je hlboké odpustenie.

Spomínaš modlitby, má táto služba nejaký názov? Povedz nám o tom niečo viac.

Služba, ktorej sa momentálne venujeme, je vlastne vyústením rokov modlitieb a absolvovania rôznych seminárov o vnútornom uzdravení, či už na Slovensku, alebo aj v zahraničí a nesie názov RUAH. Je to služba o obnovení vzťahu s Bohom.

Myslíme si, že to je kľúčové pre ľudí – obnoviť si vzťah s Bohom. Cieľom nášho života totiž nie je to, aby sme boli uzdravení a aby sa nám odstránili z cesty všetky prekážky a ťažkosti v živote. Cieľom je, aby sme mali obnovený vzťah s Bohom a dokázali tie prekážky a ťažkosti prekonávať s Ním. Aby sme neboli závislí od ľudí a od ich pomoci, ale aby sme boli závislí od Boha. Je iné, keď Boh privedie človeka k nejakým ľuďom, aby mu pomohli, ako keď je závislý od toho, že stále vyhľadáva ľudí, lebo má pocit, že vzťahy mu dajú „to niečo“, alebo že partnerské vzťahy vyplnia niečo, čo môže dať iba Boh. Takže modlitebná služba Ruah je o tomto obnovení vzťahu s Bohom, aby ľudia mohli prežiť v modlitbe práve to, kým sú, ako ich Boh vidí, čo pre Neho znamenajú. A to sa v modlitbe veľakrát deje, že to ľudia naozaj zažívajú, že s tým odchádzajú, že počujú Boha, že k nim hovorí, a že je to jednoduché a nie také komplikované, ako si mysleli. Zažívajú, že Boh k nim hovorí aj napriek tomu, že majú svoje chyby, že majú hriechy a neviem čo všetko a zrazu Boha počujú a to je skvelé.

S akými problémami ľudí sa najčastejšie stretávate?

Asi najviac s nedostatkom pozornosti. Základ je v rodinách a ak deti mali nedostatok pozornosti a úcty od svojich rodičov, tak potom často majú rôzne ťažkosti so sebaprijatím. Vidíme rôzne úzkosti, neslobody, depresie, smútky, neschopnosť robiť rozhodnutia, ísť do vecí, neschopnosť kreatívne sa vyjadriť. Ľudia  majú pocity neistoty, strachu a hanby. Nemajú nikoho, kto by im seriózne načúval a počúval ich takých, akí sú, počúval, čo je v ich srdciach. Veľmi málo ľudí, ktorí k nám prichádzajú, zažilo v detstve, práve v tom období, keď sa do nich zapisovali kľúčové veci, že by sa im rodičia pozerali do očí. Keď sa niekto pozerá inému do očí, znamená to, že mu venuje plnú pozornosť,  že sa o neho zaujíma. Práve pre ten zhon a to všetko, čo sa v rodinách často deje,vybavovanie rôznych materiálnych záležitostí, rodičia nemajú čas sadnúť si so svojimi deťmi a venovať sa im, rozprávať sa s nimi, modliť sa s nimi, pohladiť ich a postískať.

Pomáha ľuďom to, čo robíte?

Treba sa ich to opýtať (smiech). Za seba môžem povedať, pretože ja som tiež absolvovala takéto modlitby,  že mne to veľmi pomohlo. Zároveň máme spätné väzby, že ľudia sa cítia lepšie, slobodnejšie. A aj vidíme, že ľudia sú voľnejší, že sa posúvajú do vecí, že sa dokážu lepšie rozhodovať, že dokážu nájsť svoje miesto, že sa vedia rozhodnúť pre zmenu práce a mnohé iné veci.

Ako to presne funguje? Človek príde, povie vám svoj problém vy sa pomodlíte a už je všetko v poriadku?

Nie, nevaríme instantné polievočky, ale snažíme sa ľuďom pomôcť komplexne a nielen takto narýchlo. Vyzerá to nasledovne. Ľudia sa dopočujú o našej službe, napíšu nám na našu mailovú adresu poradenstvo@martindom.sk. My sa s nimi spojíme a vykomunikujeme veci, ktoré je možné komunikovať mailom a to:prečo vyhľadávajú túto pomoc, odkiaľ prichádzajú, aké majú problémy v živote a podobne. Potom nasleduje stretnutie s daným  človekom, ak je to teda niekto úplne cudzí, ktorý prichádza zvonku a nie z nášho spoločenstva, aby sme ho videli a spoznali sa. Počúvame, čo nám rozpráva, aby sme vedeli naozaj rozlíšiť, či mu vôbec vieme my poskytnúť ten druh pomoci, ktorý potrebuje. Prichádzajú k nám totiž ľudia, ktorí si pred samotnou modlitbou potrebujú vyriešiť najprv ešte iné veci. Napríklad návšteva lekárov, rôznych odborníkov, alebo lekára-psychiatra, ktorí im predpíšu liečbu, ak je potrebné a zároveň potrebujú začať s psychoterapiou u psychológa. Ak sú ľudia stabilizovaní a sú po stretnutí s nami, dostanú emailom prihlasovací dotazník a následne sa hľadá a určuje termín modlitby. Je dôležité, aby si človek na ten deň modlitby zobral voľno z práce, aby to bol taký jeho deň, aby mal čas veci spracovať. Sme otvorení tomu, ak sa ľudia na modlitbu a poradenstvo vracajú znovu a prichádzajú s ďalšími vecami, ktoré im Pán Boh ukáže.

Veľmi povzbudzujeme ľudí, aby si aj našli spoločenstvo, aby mali malú skupinku kresťanov, s ktorými sa potom stretávajú. Ide o to, že ani takéto modlitby nefungujú instantne a rýchlo. Odpustenie a pokánie sú kľúče k uzdraveniu a znamená to, že sa nimi odomkne proces uzdravovania v živote človeka. Tým, že ľudia sú potom v skupinke, v spoločenstve ďalších kresťanov, tak môže pokračovať proces uzdravovania už v ich „domovskom“ prostredí. A zároveň ľuďom pripomíname, že Pán Boh je ten, ktorý je s nimi stále a všade, aj keď my pri nich nie sme. Preto chceme, aby vzťah s Bohom bol taký, že sa dokážu modliť, že dokážu Boha počuť, dokážu čítať Božie Slovo, lebo to je základ pre ich život. Pretože, čuduj sa svete, uzdravovanie tak či tak,trvá celý život. Aj ja som stále uzdravovaná z mnohých vecí v mojom živote. Nechcem, aby sa ľudia zameriavali na to, že musia byť úplne uzdravení a až potom sú schopní sa postaviť na nejaké miesto, ktoré pre nich Boh pripravil. Boh ich bude stále uzdravovať aj potom, kedy On chce a ako chce. Preto je aj veľmi dôležitý čas modlitby, aby sa udiali veci v správnom načasovaní a preto je aj fajn, že ľudia čakajú na modlitbu trocha dlhšie. Teraz je január, a my už teraz vieme, že až do júna máme čakateľov na modlitbu, ale ten čas čakania má takisto svoj význam. Nesnažíme sa túto modlitbu stavať do takej pozície, aby si ľudia mysleli, že ak ju neabsolvujú hneď, tak zomrú, alebo že nebudú schopní žiť a že to treba všetko vyriešiť teraz hneď.

Spomenula si, že spolupracujete s psychoterapeutkou. Sú ešte nejakí iní ľudia, alebo zariadenia, ktoré vám v tom pomáhajú?

Spolupracujeme s kresťanskou psychiatričkou a taktiež psychoterapeutkou. Je to taký trojlístok – psychiater,psychoterapeut a my. Každý sa vie pozrieť na daného človeka z tej svojej strany, z toho svojho uhla a tento komplexnejší obraz nám pomáha k lepšej pomoci človeku. Niektoré problémy a situácie nám pomáhajú riešiť kňazi.

O čom ešte v živote snívaš a pre koho to snívaš?

Jááááj toho je veľa o čom snívam (smiech). Snívam o nebi. Mám takú túžbu, aby všetci ľudia, s ktorými sa stretávam, alebo som sa niekedy v živote stretla, ktorí žijú so mnou v paneláku, alebo ľudia ktorých spoznávam, ľudia ktorí sú na televíznych obrazovkách...aby sa stretli s Ježišom. Mám takú túžbu, aby tam v nebi boli všetci. A preto sa za mnohých modlím, aby tam mohli byť.Aj keď viem, že Pán sám to chce, aby tam boli, ale modlím sa za nich. Takže snívam o tom, aby tam bolo čo najviac ľudí a veľmi snívam o tom pocite, keď sa tam stretneme...že to bude také "prekypovanie" lásky, ktoré teraz nie sme schopní naším telom tu na zemi zvládať...že to bude tok toho niečoho bezpodmienečne nás milujúceho. A snívam o tom, aby som v tomto národe mohla vidieť zmenu atmosféry, alebo zmenu v správaní ľudí, jeden voči druhému.  Chcela by som zažiť, že budem stretať viac a viac úctivejších ľudí na ulici, v obchodoch, v reštaurácii a viac usmievajúcich sa ľudí.

Toto všetko je pre niekoho idealizmus, ale napriek tomu viem, že  Božie kráľovstvo sa na zemi rozširuje v skrytosti. Ľudia vidia iné veci a vidia naozaj veľa utrpenia vo svete, bolesti a trápenia, prenasledovanie kresťanov a ja viem, že to všetko sa deje a tiež to vidím, ale napriek tomu snívam ešte o tom niečom „medzi riadkami“. Verím, že zmysel všetkého trápenia a utrpenia, ktoré je vo svete je ten, že Boh si to všetko pekne spáruje. Čiže snívam o tom, že v nebi stretnem ľudí, ktorí zrazu uvidia zmysel toho, čo prežívali na zemi. Uvidím zoči voči ženu, ktorá musela ležať na posteli niekoľko rokov a nejakého narkomana, ktorý vďaka tomu, že ona ležala a obetovala to utrpenie pre Pána, ho zrazu stretne v nebi a on stretne ju a uvidí, že ona to preňho dala. Alebo nejaká matka, ktorá zažila niečo bolestné v svojom živote vo vzťahu k svojim deťom, tak že raz jednoducho tie svoje deti, tam v tom nebi stretne. Zároveň viem, že dar slobodnej vôle je veľký. Stretám sa s tým každý deň. Vidím, že ľudia sa aj napriek tomu, že im hovoríme dôležité veci, rozhodujú robiť veci inak, lebo ich slobodnú vôľu im nikto vziať nemôže. A tým, že ľudia sú slobodní, môžu sa rozhodnúť, že jednoducho Boha nechcú. Ale ja túžim, aby tí, ktorých stretneme v živote, kým zomriem, mali šancu sa dozvedieť, že Boh je dobrý, že ich miluje a oni s Ním môžu byť.

Je ešte niečo, čo by si chcela povedať našim čitateľom?

Povzbudzujem vás k tomu, aby ste sa nebáli vyhľadať pomoc, keď ju potrebujete. Aj keď si myslíte, že to, čo prežívate, asi nikto tak neprežíva a nezažíva toľko bolesti alebo trápenia. Garantujem vám, že je tu mnoho takých, ktorí to zažili, prežili a určite vám s tým budú vedieť pomôcť. Tak ťa povzbudzujem k tomu, aby si bol odvážny a urobil nejaký, akýkoľvek malý krok k tomu, že skúsiš niekoho požiadať o pomoc.

A prosím ťa zároveň aj o to, aby si sa nevzdal urobiť aj druhý krok, keď ťa v tom prvom kroku náhodou niekto odmietne. Pretože sa to oplatí, pretože práve ten druhý, alebo tretí krok už je kľúčový, keď sa stane to, po čom túžiš a na čo čakáš. A aj napriek tomu, že som vás nikdy nevidela, tak vás mám rada a Boh existuje!

Katalóg

Inšpirácie pre tvoje srdce
v katalógu na stiahnutie.

Katalóg

Ver.sk. Je to vec srdca.

Objavujte stále viac aj vďaka cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a Vášho zážitku na ver.sk