Slovo - 18. január

Tomáš Daniel 18.01.2019 3 minúty na prečítanie

 Mk 2, 1 –12

Ježiš o niekoľko dní znova vošiel do Kafarnauma. Ľudia sa dopočuli, že je v dome, a zišlo sa ich toľko, že už nebolo miesta ani predo dvermi. A on im hlásal slovo.

Tu prišli k nemu s ochrnutým človekom; niesli ho štyria. A keď ho pre zástup nemohli priniesť až k nemu, odkryli strechu tam, kde bol, a otvorom spustili lôžko, na ktorom ležal ochrnutý. Keď Ježiš videl ich vieru, povedal ochrnutému: „Synu, odpúšťajú sa ti hriechy.“

Sedeli tam aj niektorí zákonníci a v srdci uvažovali: „Čo to tento hovorí? Rúha sa! Kto môže okrem Boha odpúšťať hriechy?“

Ježiš hneď svojím duchom spoznal, že tak rozmýšľajú, a povedal im: „Prečo si to myslíte vo svojich srdciach? Čo je ľahšie – povedať ochrnutému: ‚Odpúšťajú sa ti hriechy,‘ alebo povedať: ‚Vstaň, vezmi si lôžko a choď!‘? Ale aby ste vedeli, že Syn človeka má na zemi moc odpúšťať hriechy“ – povedal ochrnutému: „Hovorím ti: Vstaň, vezmi si lôžko a choď domov.“

A on vstal, hneď si vzal lôžko a pred očami všetkých odišiel. Všetci sa divili, velebili Boha a hovorili: „Také niečo sme ešte nikdy nevideli.“

Byť odvážny znamená – vykročiť proti sebe samému v mene Krista.

Peter po tom, čo uzdravil chromého človeka povedal: Prečo sa divíte a hľadíte na nás akoby sme to vlastnou mocou alebo našou nábožnosťou urobili ? (porov. Sk 3, 12 – 13). To, čo uzdravilo chromého človeka, bola Ježišova moc.

Naučiť sa prijať a sprostredkovať  Ježišovu moc  je otázka viery, samozrejme. To treba stále opakovať, nie je to subjektívny pocit, že ja mám v sebe Božiu moc a idem na to. Je to o dare viery, v ktorom vstupujem do vecí, aj keď nemám zhora nejaké mimoriadne potvrdenie typu: „Teraz poď, ideme na to!“ Nie.  

Ideálne subjektívne prežívanie je vnútorné vedomie neistoty vo vlastné sily, nehodnosti, možno rovno strach vstúpiť do vecí. Znie to divne až protirečivo, že v takýchto stavoch máme vykročiť.  Preto nie je ľahké kráčať vo viere. Lebo človek má vykročiť proti sebe samému!

Kľúč je dar viery. Dar viery sme dostali v krste každý. A tento dar viery je možné našou spoluprácou zväčšiť a vtedy sme schopní napriek zlým stavom v nás – vykročiť do vecí. Takže, ako sa tento dar viery zväčší, ako budem odvážnejší v kráčaní?  Odpoveď je modlitba. To je všeobecne povedané. O čo v modlitbe ide?  My si nejdeme nič „vymodliť“. Modlitba je skôr priestor, ktorý dávam Bohu, aby som hlbšie chápal, kto je Ježiš. Jasné, každý už vie, kto je Ježiš.

Ale to je hlúposť. Nevieme. Sv. Pavol hovorí: Ak si niekto myslí, že niečo vie, ešte to nevie tak, ako by mal vedieť (1 Kor 8, 2).

To, kto je Ježiš, zjavuje Duch a nie poučka. Poučka je informácia na rozumovej úrovni, tajomstvo osoby Krista zjavuje Duch Svätý v modlitbe. Sv. Pavol hovorí: Nám to Boh zjavil skrze Ducha, duchovné veci duchovne vysvetľujeme. (porov. 1Kor 2, 13)

Dôvod, prečo nevieme vykročiť je ten, že náš nadprirodzený dar viery je ochabnutý, totiž nadprirodzený dar viery, vie potlačiť ustráchanú prirodzenosť. Ten nadprirodzený dar viery však potrebuje stravu, Ducha, ktorý nám zjavuje, kto je Ježiš.

Hovoriť a konať v mene Ježiš je možné vtedy, ak sme si pod vplyvom Ducha vedomí Krista a Jeho moci, Jeho autority. Kristus je Božia moc a Božia múdrosť!  

Odvážny vo viere budem vtedy, keď Ježiš a Jeho autorita a moc mi bude tak svietiť pod vplyvom Ducha, že budem ochotný vykročiť proti sebe!  Modlitba je takto priestor, v ktorom Duch vykoná zjavenie Krista a to prehĺbi moje kráčanie vo viere, kráčanie v mene Krista.

Pane, daruj mi svojho Ducha, v ktorom chápem autoritu môjho Pána, lebo nik nemôže chápať a mať Ježiša za Pána, ak mu to sám Duch nezjaví. Amen.