Magazín
Slovo - 21. február
Tomáš Daniel 21.02.2019 3 minúty na prečítanie
Mk 8, 27 – 33
Ježiš vyšiel so svojimi učeníkmi do dedín okolo Cézarey Filipovej. Cestou sa pýtal svojich učeníkov: „Za koho ma pokladajú ľudia?“
Oni mu odpovedali: „Za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní za jedného z prorokov.“
„A za koho ma pokladáte vy?“, opýtal sa ich.
Odpovedal mu Peter: „Ty si Mesiáš.“
Ale on ich prísne napomenul, aby o ňom nerozprávali nikomu. Potom ich začal poúčať: „Syn človeka musí mnoho trpieť, starší, veľkňazi a zákonníci ho zavrhnú, zabijú ho, ale on po troch dňoch vstane z mŕtvych.“ Hovoril im to otvorene.
Peter si ho vzal nabok a začal mu dohovárať. On sa obrátil, pozrel sa na svojich učeníkov a Petra pokarhal: „Choď mi z cesty, satan, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“
Byť spoluzodpovedný.
Peter mal možno dobrý úmysel Ježiša chrániť, ale mýlil sa. Málokedy nám ľudia radia s úmyslom nás vyslovene zavádzať, či zvádzať na zlú cestu. Ale aj keby, nemôžeme zvaľovať vinu na druhých. Diabol v rajskej záhrade naviedol Evu a Eva naviedla Adama. Ale nikto z nich nebol zbavený zodpovednosti! (porov Gn 3)
A vždy sa zabávam, keď ten príbeh čítam, ako sa Adam excelentne vyhovára: „Žena, ktorú si mi dal na pomoc, tá mi dala zo stromu a ja som jedol.“
Tá žena, ktorú si, Ty, dal mne, tak tá mi dala zo stromu a ja chudáčik som jedol. A čo hovorí potom Boh Adamovi? Toto: „Preto, že si počúval hlas svojej ženy a jedol si zo stromu, o ktorom som ti prikázal: »Nesmieš z neho jesť!«, nech je prekliata zem pre teba; s námahou sa z nej budeš živiť. (porov Gn 3.)
Myslím, že je dosť takých rodín, kde chlap proste neprevezme zodpovednosť za veci, ktoré sa dejú v rodine a hádže to na ženu. Napríklad ja, keď som extra lenivý a nechce sa mi riešiť veci, tak to nechám na ženu a keď to dobre dopadne, tak sám seba (nie ju ) pochválim a keď zle, tak skritizujem samozrejme ženu, začnem mudrovať...takéto konanie je úplne slabošské, trápne.
Takýchto mudrcov, poradcov, generálov po bitke je všade dosť, ale prevziať zodpovednosť v procese rozhodovania a niesť ťarchu rozhodnutia, to už je niečo celkom iné.
Niekedy sa bojíme nasledovať ten vnútorný hlas, lebo sa bojíme zlyhania, zlého rozhodnutia, neveríme si, atď... Tuto treba povedať jednu vec: kresťan si začne viac veriť vtedy, keď začne viac veriť, dôverovať, Ježišovi. Keď sa snažím rozumieť Bohu, poznávať ho v modlitbe, v Božom slove, tak v tomto procese zrazu dostávam ako dar – mňa nového v Kristovi – seba samému. Boh akoby odhaľuje mne samému mňa samého a povyšuje ma v mojom vnútri práve tým, ako ma prijíma, ako sa na mňa pozerá. Ale tu už nie sme v teoretickej rovine, to sa dá iba v reálnom vzťahu s osobou, ktorá nás bytostne poznačuje. Rovnako ako sa na našom sebavedomí podpisujú konkrétni ľudia, tak takisto sa na ňom podpisuje Boh. Božia milosť nás takto uschopňuje prevziať zodpovednosť a niesť ťarchu rozhodnutia, proste rastieme v Bohu.
Pane, nech som čoraz viac v Tebe, nech viem prevziať zodpovednosť.Amen.
Čo ďalšie ťa chytí za srdce?
Ver.sk. Je to vec srdca.