Od paniky ku chvále

Od paniky ku chvále

Magazín Ver.sk 09.06.2022 19 minút na prečítanie

Nervózne som chodila po dome a hľadala miesto, kde by som si ľahla, keby som začala umierať. Srdce mi divoko bilo a na hrudi som cítila obrovský tlak a silnú bolesť. Točila sa mi hlava, bola som slabá a nemohla som sa nadýchnuť. Nebol to vlastne úplne ideálny deň na smrť, pretože som doma mala päť vlastných detí plus dve ďalšie, ktoré prišli na „prespávačku“. Ako by som to vysvetlila ich rodičom? Môj manžel bol v práci a všetci u nás doma spali. Ideálnym miestom na posledný výdych sa mi však zdal náš červený gauč v obývačke, preto som pomaly odomkla dvere a dovliekla som sa na naň. Schúlila som sa do kĺbka na mieste, na ktorom som rada popíjala svoju rannú kávu, a potom som zavolala na tiesňovú linku.

Deti celé to martýrium prespali. Záchranári zaklopali na dvere a s mnohými ospravedlneniami vošli dnu. Našli ma rýchlo, pretože bledú, chvejúcu sa a plytko dýchajúcu ženu na červenom gauči vidno celkom dobre. Pokojne ma vyšetrili a opýtali sa ma, či by som sa mohla posadiť na svoj konferenčný stolík z Ikey. „Boli ste v poslednom čase pod veľkým stresom?“ opýtal sa ma jeden z nich. „Pre istotu vás môžeme vziať do nemocnice, no sme pevne presvedčení, že to bol panický atak a že vám bezprostredne nič vážne nehrozí.“

Môj zážitok blízkej smrti bol teda len panický atak. Povedali mi, aby som si oddýchla a že sa ráno budem cítiť lepšie.

Sanitka odišla a ja som sa odplazila naspäť do postele. Chvela som sa, bola som pokorená a vydesená. A nemala som ani najmenšie tušenie, akú cestu mám pred sebou. Práve som vstupovala do najtemnejšieho obdobia vo svojom živote a toto bola len predohra.

Tento jeden deň paniky sa rozvinul do úplnej panickej poruchy, ktorá mi dlhé mesiace prinášala niekoľko panických atakov za deň. Nedokázala som sa osprchovať, nedokázala som odviezť deti do školy, nedokázala som sa najesť a v niektoré dni som nedokázala ani vstať z postele. Telo sa mi neprestajne triaslo a neustále som mala pocit, akoby mi čosi zvieralo hrdlo. Moja hruď bola ťažká, celá napätá a srdce mi nekontrolovateľne bilo ešte aj počas spánku. Najhorší na tom bol desivý pocit hroziacej smrti a záhuby. Strach opanoval všetky moje myšlienky a moje myšlienky zasa spätne roznecovali môj strach. Nemalo to žiadne konkrétne spúšťače (ak teda neberiete ako spúšťač závan vetra alebo zazvonenie zvončeka). Bála som sa, že prichádzam o rozum. Úplne som stratila kontrolu nad svojím telom a mysľou a mala som pocit, že som prišla o akúkoľvek stabilitu. Bála som sa o svoj život a bála som sa svojho života.

Keď som si uvedomila, že to samo nezmizne, začala som chodiť na poradenstvo. Bola som zúfalá a pripravená podstúpiť akúkoľvek terapiu či liečbu, ktorou ma Boh bude musieť previesť (aspoň som si to myslela). Chcela som sa toho čo najrýchlejšie zbaviť, chcela som sa z toho čo najrýchlejšie dostať.

Moje prvé stretnutie s terapeutom trvalo hodinu. Posledných tridsať minút som rozprávala o tom, prečo som tu, no prvých tridsať minút sa ma snažil dostať z panického ataku, ktorý som dostala priamo v ambulancii. Aké ponižujúce… No i po mesiacoch poradenstva a modlitieb som s úzkosťou a panickými atakmi bojovala deň čo deň. Keď uplynuli mesiace a neprichádzal žiaden pokrok, začal ma tento každodenný boj s úzkosťou vyčerpávať, a to sa čoskoro začalo prejavovať vo forme depresie a beznádeje. O tom koniec koncov hovorí aj Písmo: „Úzkosť v srdci človeka spôsobuje depresiu“ (Prís 12, 25; KJV 1).

1 Poznámka vydavateľa: Citácie Písma so značkou NKJV sú voľným prekladom z anglickej verzie New King James Version do slovenčiny.

Toto sa nemalo stať takej silnej žene, ako som ja. Organizovala som vo farnosti rôzne duchovné podujatia a bola som mamou piatich detí, ktorá si šťastne žila na diéte zloženej zo stresu a chaosu a brázdila Pinterest, aby našla nejaké inšpiratívne recepty. Ľudia ku mne vzhliadali. Bola som spisovateľkou, ktorá druhých povzbudzovala, aby zostali pevní vo svojej viere. Bola som priateľkou, ktorá druhým radila a utešovala ich. Oživila som každý večierok a vždy som druhých rozosmievala. Bola som superblogerka, prvorodené dieťa svojich rodičov a oddaná manželka. Takéto zrútenie sa nemalo prihodiť žene, akou som bola ja; také veci sa predsa dejú len zlomeným ľuďom a tým, ktorí nepoznajú Pána. „Skazu predchádza pýcha a pád predchádza namyslený duch“ (Prís 16, 18).

Na naliehanie svojho pastora, svojho manžela a svojich priateľov som zašla za rodinným lekárom. Snažila som sa ho presvedčiť, že to prekonám aj bez liekov, že na tom nie som až tak zle. A len čo som ho konečne presvedčila, že mi je už lepšie, musela som prerušiť náš rozhovor pre ďalší panický atak, ktorý som dostala priamo v jeho ambulancii. Takže skóre bolo 2:2. Môj manžel ma pevne držal za ľavú ruku a môj lekár, ktorý je tiež kresťan, ma držal za pravú ruku. „Aj Ježiš sa niekedy vyčerpal,“ utešoval ma, kým som vzlykala. Priam zúfalo som prahla po úľave, no zároveň som sa hanbila. Mala som pocit, že už neznesiem ďalší takýto moment, ďalší atak či akúkoľvek ďalšiu myšlienku.

Vyšiel teda najavo môj skutočný duševný stav. Tá, ktorá „má predsa všetkých päť pokope“, tá supermama, ktorej sa všetci pýtali: „Ako to všetko zvládaš?“, bola preč. Do môjho vnútra sa začala vkrádať agorafóbia, strach z opustenia svojho domu či z prítomnosti veľkého množstva ľudí. Schudla som sedem kíl. Už som sa nedokázala postarať o svoju rodinu; chvela som sa pri rozprávaní; vyhýbala som sa ľuďom a odmietala som návštevy. A potom sa to ešte zhoršilo.

Začala som si všímať, že skrývam lieky, ktoré som našla niekde položené. Neskrývala som ich však pred deťmi; skrývala som ich sama pred sebou. Mala som veľkú obavu, že sa ma zmocní také zúfalstvo, že by som ich mohla užiť všetky naraz alebo že počas panického ataku prídem o rozum a pokúsim sa ukončiť svoj život. No tým sa to neskončilo. Tak veľmi som sa začala báť potenciálne nebezpečných predmetov, že som raz v práčovni schmatla stolček a položila som fľašku s bielidlom na najvyššiu poličku – tak, aby bola mimo môjho dosahu. Bála som sa, že by som ju mohla vypiť. Začala som sa vyhýbať používaniu nožov, plastových vreciek a povrazov – vyhýbala som sa všetkému, čím by som mohla ublížiť sebe alebo niekomu inému. Dva-trikrát som vždy prekontrolovala, či sú všetky tieto veci niekde bezpečne uložené. Bezpečne mimo môjho dosahu.

Začali sa u mňa rozvíjať symptómy obsedantno-kompulzívnej poruchy (angl. skr. OCD), vlastne presnejšie povedané, OCD spojené so strachom z ublíženia na zdraví. Bombardovali ma nápory iracionálneho strachu z toho, že nad sebou stratím kontrolu a ublížim sebe alebo, čo by bolo ešte horšie, niekomu inému. Zakoreňovali sa u mňa aj opakujúce sa zvyky a neustále kontrolovanie bežne spájané s OCD. To všetko som robila preto, aby som odľahčila svoje ťažké myšlienky a rozptýlila svoju úzkosť.

Áno, všetkým z času na čas napadnú čudné myšlienky. Napríklad nám napadne, či by sme niekomu chýbali, keby sme teraz autom zišli z mosta. Takéto myšlienky však zvykneme odbiť s tým, že sú bizarné, a potom ďalej prežívame svoj deň. No u ľudí s OCD môže jedna takáto myšlienka spôsobiť, že sa schúlia do klbka a začnú sa úplne vyhýbať mostom, prípadne si vytvoria nejaký rituál, ktorý im pomôže zmierniť strach pri jeho prechádzaní. Myslela som si, že OCD dostávajú ženy upätejšie než ja a posadnuté čistotou.

A potom som ho dostala ja.

Pravdepodobne vám teraz napadlo: A čo bolo potom? Po jednom vyčerpávajúcom večere, ktorý som strávila vonku so svojimi deťmi, som zaparkovala auto do garáže. Sedela som vo svojom špinavom minivane a neprítomne som civela na svoje ruky zvierajúce volant. Začala som ho silno zvierať; priam som ho žmýkala ako utierku. Moju myseľ zaplavila nová silná myšlienka, myšlienka, ktorá mi nikdy predtým nenapadla: Som už taká unavená, už to takto ďalej nechcem. Počula som, ako sa za mnou zavreli garážové dvere a hoci som už nejaký čas odháňala podobné nebezpečné myšlienky, teraz mi vôbec po prvýkrát napadlo, že mám na výber aj samovraždu. Rýchlo som vyložila deti a vbehla do domu. V tej chvíli som veľmi dobre pochopila, že už nebojujem len o pokoj duše; bojovala som o svoj život.

Bola som odmeraná, no v duchu som panikárila. Nechcela som zostávať sama, no zároveň som si bola istá tým, že o týchto myšlienkach nechcem s nikým hovoriť.

Môj manžel videl, že som úplne vykoľajená, a tak sa ma znepokojene opýtal: „Si v poriadku?“

„Je mi fajn,“ zaklamala som a nechala som ho uložiť deti do postele. Ja som sa zatiaľ ponáhľala do spálne. Ako sa Boh stavia k samovražde? Naozaj pôjdem do pekla? Ako sa s tým vysporiada moja rodina? A budem mať vôbec žalúdok urobiť to? Zamkla som dvere a pritom som prahla, aby tieto myšlienky zostali na druhej strane miestnosti, no oni za mnou išli až do postele – na miesto, kde som utiekla vždy, keď som sa bála; na miesto, kde som trávila väčšinu svojich dní. Schmatla som svoje Písmo a šmahom ruky som ho otvorila. Zúfalo som túžila po tom, aby z neho vyskočil Boh a len ma podržal a povedal mi, že všetko bude v poriadku. Nechcela som Písmo čítať, chcela som, aby nejako „zafungovalo“.

V tom čase som sa od Boha a od svojho Písma držala bokom. „Buď ti budem dôverovať, Bože, alebo tomu podľahnem. Tvoje slovo je buď pravdivé, alebo všetko stratím.“ Aké rozhodnutie som vtedy mohla urobiť? Čo iné môže človek urobiť, keď ho utešuje už aj myšlienka na smrť? Ja som sa z tej hrôzy sama nedokázala dostať; mohol ma z nej dostať jedine Boh. Nemohla som sama zápasiť so samovražednými myšlienkami; to muselo urobiť Božie slovo. Ono bolo mojím posledným útočiskom.

Keď som začala čítať Božie slovo a modliť sa ním, mala som pocit, že som ako dieťa poobliekané v priveľkom brnení, ktoré sa potkýna o vlastné nohy a nemá silu zdvihnúť meč. Netušila som, ako mám prečítané biblické verše primäť k tomu, aby fungovali – ako „spútať svoje myšlienky“, ako nechať „dokonalú lásku vyhnať strach“ alebo ako „rozjímať nad Božím slovom dňom i nocou“. No akosi som si uvedomovala jednu vec: že toto Písmo, ktoré som posledných pätnásť rokov svojho života čítala a brala s istou rezervou, dokáže obnoviť moju myseľ. Vtedy som urobila rozhodnutie brať každé jedno Bohom vdýchnuté slovo doslova.

Uzdravenie je proces, obzvlášť pri takých zložitých chorobách, akými sú úzkosť a depresia. Pri obnovení mysle by zázračné uzdravenie prinieslo takú úľavu, ako keď sa človek konečne nadýchne vzduchu po tom, čo bol príliš dlho pod vodou a už to nemohol vydržať. A ja verím, že aj takéto uzdravenie môže nastať. No ak nevenujeme čas prácnemu búraniu svojich falošných postojov, lží, návykov a iných zdrojov úzkosti, vždy nám bude hroziť, že sa do svojho zajatia vrátime. Skutočne sa oslobodiť znamená vykročiť z toho spolu s Bohom, a to aj vtedy, keď sa zdá, že cesta von bude dlhá.

Boh ma viedol po ceste uzdravenia pod vedením jeho slova. Počas tohto procesu ma však prekvapilo, že Boh pri ňom potreboval celé moje telo, celú moju myseľ a celého môjho ducha. Prečo? Pretože on miluje všetko, čím som!

Teraz som už slobodná od ochromujúcej úzkosti, panickej poruchy, samovražednej depresie aj od obsedantno-kompulzívnej poruchy. Boh bol verný a obnovil mi myseľ, navrátil mi nádej a udelil mi pokoj, za ktorý som sa tak vrúcne modlila. Neprešiel jediný deň, v ktorom by som nemyslela na to, z čoho všetkého ma Boh vyslobodil. Chválim Pána, že ma priviedol od paniky ku chvále, a vo svojom srdci viem, že to isté túži urobiť aj s vami. Dúfam, že vám môj príbeh a táto kniha pomôžu vziať si späť svoj život, opäť nájsť stratenú nádej a začať prežívať svoje dni v radosti a bez strachu.

Viem, že vás to pravdepodobne úplne nepresvedčilo, pretože ste vyčerpaný. Vyčerpaný z toho, že sa s chvením zobúdzate, ak teda vôbec spíte. Vyčerpaný z toho, že sa celý váš život točí okolo úzkosti. Vyčerpaný z každodenného boja s panickými atakmi. Vyčerpaný z toho, že sa modlíte rovnakú modlitbu za pokoj; vyčerpaný mukami, myšlienkami, telesnými pocitmi i duševnou trýzňou.

Pritom ani neviete, ako ste sa dostali až do tohto bodu. Mám pravdu? Je dosť možné, že ste boli kedysi veľmi silným, nezávislým, zaneprázdneným a schopným človekom, od ktorého mnohí záviseli, no teraz sa skrývate v sprchovom kúte či na toalete a snažíte sa vyviesť seba samého z panického ataku. Možno je váš príbeh taký, že s tým bojujete od detstva alebo dospievania, a teraz ste sa konečne dostali do bodu, v ktorom sa túžite od toho oslobodiť. Alebo ste sa možno už zmierili s tým, že takýto proste ste, a teraz hľadáte knihu, ktorá by vám pomohla lepšie to zvládať. Vaša túžba po radostnom a nebojácnom živote vybledla.

Už ste vyskúšali všetko, však? Pomodlili ste sa už tisícky modlitieb a prečítali ste každú jednu knihu o úzkosti, no predsa stále podliehate panike, vyhýbate sa davom, ste stále skľúčený a keď musíte šoférovať, držíte volant tak pevne, že vám doslova belejú hánky.

Nech je už váš príbeh akýkoľvek, nech ste sa do tohto rozpoloženia dostali akýmkoľvek spôsobom, ja som tu na to, aby som vám povedala, že vy môžete prežívať život v radosti a bez strachu. Ani ja som si nemyslela, že to prežijem. A predsa som to prežila a som živým dôkazom toho, že úzkosť môžete premôcť aj vy.

Keď som bola na dne duševného zrútenia, nemohla som nájsť správne slová na popísanie toho, aké je to dennodenne podliehať úzkosti a panickým atakom. A potom som jedného dňa narazila na iný preklad známeho verša z Prvého Jánovho listu: „V láske nieto strachu; ale dokonalá láska vyháňa strach, pretože súčasťou strachu je duševná trýzeň“ (1 Jn 4, 18; NKJV). Po lícach mi stekali slzy, pretože som konečne našla slová na opis toho, čo sa deje mojej duši: prežívala som duševnú trýzeň.

Bola som takto trýznená celé mesiace, deň čo deň. Nemohla som spať, jesť ani fungovať. Sprchovanie ma desilo, zazvonenie telefónu vo mne vyvolalo panický atak a vedenie domácnosti so siedmimi členmi rodiny sa pre mňa stalo nemožnou úlohou. Kedysi som bola silná, schopná a zaneprázdnená žena… a potom som sa stala číslom v štatistike o duševných chorobách. Podľa Kanadskej asociácie pre úzkostné poruchy a Americkej asociácie pre úzkosť a depresiu 12% Kanaďanov a 18% Američanov prežije vo svojom živote aspoň jednu epizódu úzkostnej poruchy. Vitajte v klube.

Keď som o svojom ochorení začala hovoriť a písať, ľudia, o ktorých som to vôbec netušila, mi začali hovoriť, že ich trápi rovnaké ochorenie a že tak ako ja a vy aj oni žijú s týmto trápením. Rýchlo som prišla na to, že v tom nie som sama a že 12 až 18% je veľmi veľké číslo. Začala som rozpoznávať znaky ľudí, ktorí žijú s chronickou úzkosťou – napríklad pána, ktorý vždy v nedeľu ráno vzadu v kostole nervózne chodil sem a tam, pani, ktorá na všetkých večierkoch rozprávala veľmi rýchlo a od veci, alebo pána, ktorý nikdy nevyšiel zo svojho domu. Začala som vidieť epidémiu úzkosti, ľudí, ktorých zasiahla, i zložitosť celého toho problému. So smútkom som si uvedomila, že úzkosť môže zasiahnuť každého – ľudí každej rasy, každého veku, každého náboženstva, mužov aj ženy. Úzkosti nezáleží na tom, kto ste; trýzni toho, koho chce trýzniť.

Strach si vybral mňa, úplne ma premohol a ja som zúfalo hľadala východisko. Existujú stovky navzájom si protirečiacich techník, programov, rád na liečenie úzkosti, no väčšina informácií, ktoré som našla, hovorilo o zvládaní (angl. coping) úzkosti, nie o jej odstránení. No povedala som si, že ani za nič nebudem mať túto slučku okolo krku po zvyšok svojho života. A tak som ďalej hľadala, skúmala, rozprávala sa s ľuďmi, pýtala sa ich a čítala. No predovšetkým som hľadala Boha a prosila ho o nejaký zlom. A dobrý Otec počúva svoje deti. Boh mi začal ukazovať východisko.

Ako žena s jasným poslaním som začala všade hľadať odpovede a riešenia. Prešla som terapiou, prečítala som knihy, úpenlivo som prosila Boha, študovala a prehodnocovala som rôzne programy, počúvala som kázne, ešte viac som úpenlivo prosila Boha a vyčerpala som aj Google. Tak veľmi som prahla po oslobodení, že by som urobila čokoľvek pre to, aby som sa oslobodila. Potom som začala preosievať všetky informácie, aby som našla liek na úzkosť a panický strach. Našla som medzi nimi veľa nezmyslov, no bolo medzi nimi aj veľa pokladov. Počas tejto cesty, ktorou ma viedol Boh, som sa naučila veľa o svojej mysli, emóciách, o našom duchu i fyzickom tele a pomaly som začala objavovať pravdy, ktoré boli kľúčom k slobode.

Čoskoro som pochopila, že skutočne uzdraviť úzkostnú poruchu neznamená len vyriešiť nejaký fyzický problém, ktorý sa dá napraviť liekmi, ani duchovný problém, ktorý sa dá uzdraviť modlitbou, a ani duševný problém, ktorému sa dá predchádzať terapiou. Nebolo to ani jedno z toho. Alebo to skôr bolo všetko dokopy. Všetky časti nášho bytia sú prepojené, sú od seba celkom závislé a ovplyvňujú ich naše činy. Keď som začala brať vážne všetky tieto aspekty môjho bytia, keď som ich začala všetky živiť a starať sa o ne, začala som prežívať jeden z najväčších prelomov na mojej ceste uzdravenia.

Mnohokrát sa snažíme nájsť slobodu v niektorých oblastiach nášho života a hľadáme pritom jeden nástroj, ktorý by napravil to, čo je v nás pokazené. Ľudia trpiaci úzkosťou sa často rozhodnú len pre lieky alebo pre nejakú prírodnú liečbu, alebo sa snažia dôjsť k uzdraveniu prostredníctvom modlitby. No tajomstvo k prekonaniu nejakej poruchy, napríklad aj tej úzkostnej, je liečenie celej osoby. Musíme začať chápať, že existuje silné prepojenie medzi našimi myšlienkami, našimi telesnými zvykmi a naším vzťahom s Bohom. Ak nebudeme venovať pozornosť uzdraveniu všetkých týchto troch oblastí – uzdraveniu tela, mysle a ducha –, nikdy sa úplne nezotavíme, pretože Boh nás stvoril ako jeden celok.

Keď som naplno pochopila pravdu, že uzdravenie musí prejsť skrz-naskrz celou mojou bytosťou, začala som sa sústrediť na celkové uzdravenie – na všetky stránky svojho bytia: na svoje telo, myseľ i ducha. Čoskoro som začala zakúšať úplné uzdravenie skrze zázračnú moc modlitby, životodarnú silu výživy a cvičenia i moc a autoritu plynúcu zo spútavania mojich myšlienok. Vďaka tomuto objavu som nastúpila na cestu slobody a táto sloboda ma doviedla až k vám.

Hlboko ma zarmucovala predstava, že nejakého iného človeka dňom i nocou trýzni jeho myseľ tak, ako trýznila mňa tá moja. Keď Boh z tej temnej diery vytiahol mňa, pochopila som, že teraz chcem do tej jamy načiahnuť ruku ja a ťahať z nej druhých ľudí. Môj súcit mi dal odhodlanie pomôcť ľuďom ako ste vy. Mnohí z mojich čitateľov na blogu a na Facebooku ma sledovali už počas môjho zrútenia. Nikdy som neplánovala písať veľa o svojej úzkosti a celkom určite som nechcela písať o svojej obsedantno-kompulzívnej poruche či depresii. Skrývala som to veľmi dlho. Nevedela som, čo povedať, pretože som nechápala, čo sa mi to deje, a nevedela som, ako sa mám z toho dostať. No keď som začala chytať dych, Boh ma začal pobádať, aby som sa o tom začala zdieľať. Neustále ma vyzýval k tomu, aby som sa urobila zraniteľnou a poukazoval na to, že tento môj príbeh, toto moje svedectvo, nepatrí len mne, a preto si ho nemám nechávať pre seba. On mal s týmto všetkým plán a ja som sa rozhodla odpovedať na jeho volanie. „Nato som počul mohutný hlas z neba: Teraz nastala spása a moc i kráľovstvo nášho Boha a vláda jeho Pomazaného, lebo bol zvrhnutý žalobca našich bratov, ten, čo na nich dňom i nocou žaloval pred naším Bohom. Ale oni nad ním zvíťazili pre Baránkovu krv a pre slovo svojho svedectva“ (Zjv 12, 10 – 11).

Zápasila a bojovala som s tým, že budem zraniteľná. Čo keby som sa naozaj začala zdieľať? Čo by som odhalila? Prinútila som sa sadnúť si a začala som čo najúprimnejšie písať. Otvorene som hovorila o svojej ceste skrze úzkosť, o depresii, OCD, beznádeji, napätí a strese, ktoré to prinieslo mojej rodine a mojim priateľom a aj o mojom hneve na Boha. Nenechala som si pre seba vôbec nič. Niektoré dni som preplakala s pocitom, že som sa príliš otvorila svetu. V niektoré dni som zápasila pri klikaní na tlačidlo „Zverejniť“. Postupne sa však moje príspevky o hlbokom utrpení a zraniteľnosti menili na príspevky o víťazstvách, oslavách, zjaveniach a radosti a napokon sa z nich stala kniha Zbav sa strachu za 21 dní.

Na svojom blogu som vytvorila sériu príspevkov „Zbav sa strachu za 21 dní“, aby som ľuďom dala nádej, priviedla ich k uzdravujúcej Božej moci a odovzdala im múdrosť a poznanie, ktoré budú môcť prakticky použiť. Chcela som len ľuďom nejako hmatateľne pomôcť – duchovne, telesne a duševne. Nečakala som však, aké reakcie mi prídu od čitateľov, že sa aj oni začnú zdieľať mne a že na mňa začnú odkazovať rôzne stránky, zdravotníci, priatelia a iné blogy.

Tieto reakcie ma naučili jednu vec: ľudia trpiaci úzkosťou nechcú ďalšiu svojpomocnú knihu o dýchacích technikách. Verte mi, ja to viem. Chcú byť vypočutí a pochopení niekým, kto si to isté prežil na vlastnej koži. Niekým, kto sa dokáže vcítiť do ich pocitu odcudzenia od druhých a strachu z toho, že sa idú zblázniť. Niekým, kto sa dokáže empaticky vcítiť do ich iracionálneho, no intenzívneho strachu z mostov, bielidiel a chorôb. Niekým, kto vie opísať absolútnu hrôzu, ktorú dokáže navodiť jediná myšlienka, alebo to, aké je pokorujúce, keď druhí vidia, ako sa na verejnosti celý trasiete. Títo trpitelia túžia po skutočnom poznaní, skutočnej nádeji a skutočných odpovediach, no predovšetkým túžia po súcite. Nie je to tak?

Nie som terapeutka, lekárka ani zdravotníčka. Som taká istá ako vy – len uzdravená. Ja som vy – len zdravšia. Ja som vy – len zahojená. Ja som vy – len oslobodená od strachu! Viem, ako jedna jediná myšlienka dokáže spustošiť telo, vyvolať vo vás šok alebo ako rýchlo – v dôsledku strachu z ďalšieho panického ataku – dokáže človek prísť o silu byť tu pre druhých ľudí. Som odborníčka na špliechanie studenej vody na tvár – teda na techniku, ktorú som využívala na vyháňanie úzkostnej hmly a čistenie hlavy. A som aj odborníčka na neschopnosť vstať z postele a naplniť svoje najväčšie poslanie, teda poslanie byť matkou. Stále mám doma pohľadnice od mojich detí s prianím skorého uzdravenia, ktoré mi písali, keď som celé mesiace chradla a triasla sa v posteli.

Môžem sa vás niečo opýtať? Koľko ľudí vám povedalo, že sa cez to dostanete a vy ste ich pritom chceli udrieť päsťou do tváre? Prepáčte, že vám to hovorím (a popri tom sa uhýnam), ale je to tak. Vy sa cez to dostanete a ja verím, že Boh ma pozýva ukázať vám ako.

Ako používať túto knihu

Toto nie je kniha, ktorou by ste mali len tak preletieť, a nemusíte si ani – vedený svojím drajvom a perfekcionizmom – hovoriť, že ju musíte celú prejsť za 21 dní. Čítajte ju svojím vlastným tempom, modlite sa pritom a buďte v tom verní. Je na Bohu, aby vám ukázal cestu, ktorou by ste sa mali vydať, no je na vás, aby ste sa po nej vydali.

Povzbudzujem vás, aby ste sa pred nastúpením na túto cestu porozprávali so svojím lekárom. Je dôležité uistiť sa o tom, že ide o úzkostnú poruchu, a nie o nejaký iný, skrytý zdravotný problém. Dôkladná prehliadka môže okrem toho zmierniť vaše obavy o váš zdravotný stav. Táto kniha nemá byť náhradou liekov, terapie alebo duchovnej podpory; použitie všetkých týchto prostriedkov máte rozlíšiť vy sami a tí, ktorí majú na starosti vaše duchovné, duševné a telesné dobro.

Písanie denníka je dôležitou súčasťou prechádzania touto knihou. Pomôže vám to vidieť váš pokrok a vrátiť sa k tomu, čo ste sa už naučili. Na hľadanie citátov budete potrebovať i vaše Písmo. A budete potrebovať aj ľudí, ktorí sa môžu spolu s vami modliť za veci, ktoré vám ukážem – zvlášť, keď budeme hovoriť o duchovnom oslobodení a zraneniach z minulosti. Predovšetkým sa však budete musieť držať nádeje a radosti z toho, že sloboda je možná!

Kniha - Zbav sa strachu za 21 dní - Sarah E. Ballová | VER.sk

Katalóg

Inšpirácie pre tvoje srdce
v katalógu na stiahnutie.

Katalóg

Ver.sk. Je to vec srdca.

Ver.sk používa cookies

Cookies sú informácie, ktoré ukladáme, aby sme zlepšili váš používateľský zážitok na Ver.sk.

Niektoré sú nevyhnutné pre správne fungovanie nášho webu. Iné nám pomáhajú zistiť anonymné údaje o návštevnosti nášho webu. A ďalšie slúžia na vykonávanie marketingových kampaní prostredníctvom tretích strán, ako sú napr. Google či Facebook.

Svoju voľbu môžete prispôsobiť v nastaveniach.

Nevyhnutné

Analytické

Marketingové