Slovo - 20. júl

Tomáš Daniel 20.07.2019 3 minúty na prečítanie

Mt 12, 14 – 21

Farizeji vyšli von a radili sa o Ježišovi, ako ho zahubiť.

Ježiš to vedel, preto odtiaľ odišiel. Mnohí šli za ním a on ich všetkých uzdravil, len im pohrozil, aby ho neprezradili. Tak sa splnilo, čo povedal prorok Izaiáš: „Hľa, môj služobník, ktorého som si vyvolil, môj miláčik, v ktorom mám zaľúbenie. Vložím na neho svojho Ducha a oznámi právo národom. Nebude sa škriepiť, nebude kričať, nik nebude počuť na ulici jeho hlas.

Nalomenú trsť nedolomí, hasnúci knôtik nedohasí, kým neprivedie právo k víťazstvu. V jeho meno budú dúfať národy.“

Čakanie na Boží zásah v mojom živote.

Ako čakáš na víťazstvo od Pána? Čo pri tom prežívaš? Každý z nás má svoje problémy, utrpenie, veci, s ktorými by chcel pohnúť. Niektorí jedinci so silnou vôľou proste veci dobýjajú, ale väčšina z nás patrí do zástupu, ktorý sa svojich snov, Božích víťazstiev, zmocňujú veľmi pomaly. Boh nás volá, aby sme všetky svoje starosti vložili na neho. Čo to znamená? Je to určitý druh pasivity? Ako sa to robí? Ako by som to mal prežívať?

Izraeliti boli vyslobodení z egyptského otroctva po 430 rokoch. Keď to čítam, dosť ma to irituje. Načo tak dlho, veď Boh to mohol skôr  spraviť... Prečo toľko čakania, toľko času? Prečo toľko utrpenia v tom čakaní... a utrpenie sa iba zväčšovalo. 

My sme povolaní vstúpiť do toho, aby sme začali dennodenne sedieť, kľačať pred Pánom a dávať mu to, čo nás bolí, čo sa v nás odohráva, čo by sme chceli, o čom snívame. To je modlitba, to je byť s Pánom a byť s Ním vo všetkom, čo sa s nami deje, rozprávať mu o tom a zverovať mu to, vylievať sa mu proste so všetkým a znova a znova mu to odovzdávať. V takomto prostredí, v takomto prežívaní, v takomto čakaní, všetko nadobúda skôr či neskôr zmysel. Ale aj nemusí. Čo je však dôležité, že sa nám mení náš stav, naše vnútro je sústredenejšie, dokáže viac čítať knihu života, ktorej súčasťou sme my. Vo svojom vnútri nachádzame nádej, vieru, lásku pre prítomný okamih. Takéto stretanie s Pánom, takéto čakanie s Pánom nás vovádza hlbšie do prítomného okamihu. Na začiatku sa slovo o modlitbe zdá ako únik, rojčenie, no len tí, čo sa vydajú cestou vylievania sa pred Pánom, cestou vďaky a oslavy Boha, cestou v tichosti byť pred Ním, proste cestou modlitby, sa presvedčia, že Boh im otvára oči, že Boh pracuje na ich snoch života, uvidia, že Boh je krok pred nimi, že ich rieši. Otvorí sa im vzácnosť prítomného okamihu. 

Takéto čakanie s Bohom premení obyčajné čakanie na veľmi sústredené, akoby s bázňou a chvením, prežívanie toho, čo Boh práve koná, prežívanie prítomnosti. Nevidíme to stále vcelku, nevieme presne kedy, čo a ako, ale vieme jedno, že každá chvíľa je dôležitá a my chceme byť verní Božiemu hlasu v prítomnom okamihu a pracovať na Božích snoch s nami. 

To je spojenie s Bohom a čím si v ňom hlbšie, tým si citlivejší, sústredenejší na prítomný, vzácny okamih a užívaš si život. Čakanie s Pánom nás teda robí prítomnejšími pre to, čo sa práve deje.

Pane, pomôž mi vojsť do života s Tebou, daj mi ducha modlitby. Amen.