Slovo - 23. február

Tomáš Daniel 23.02.2019 3 minúty na prečítanie

Mk 9, 2 – 13

Ježiš vzal so sebou Petra, Jakuba a Jána a len ich vyviedol na vysoký vrch do samoty. Tam sa pred nimi premenil. Jeho odev zažiaril a bol taký biely, že by ho nijaký bielič na svete tak nevybielil. A zjavil sa im Eliáš s Mojžišom a rozprávali sa s Ježišom.

Vtedy Peter povedal Ježišovi: „Rabbi, dobre je nám tu. urobme tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi.“ Lebo nevedel, čo povedať; takí boli preľaknutí.

Tu sa utvoril oblak a zahalil ich. A z oblaku zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn, počúvajte ho.“ A sotva sa rozhliadli, nevideli pri sebe nikoho, iba Ježiša.

Keď zostupovali z vrchu, prikázal im, aby o tom, čo videli, nehovorili nikomu, kým Syn človeka nevstane z mŕtvych. Oni si toto slovo zapamätali a jeden druhého sa vypytovali, čo znamená „vstať z mŕtvych“.

A pýtali sa ho: „Prečo teda zákonníci hovoria, že najprv musí prísť Eliáš?“

On im povedal: „Áno, najprv príde Eliáš a všetko obnoví. Ale prečo je o Synovi človeka napísané, že bude veľa trpieť a že ním opovrhnú? No hovorím vám: Eliáš už prišiel a urobili s ním, čo chceli, ako je o ňom napísané.“

Ustavičná modlitba ako podmienka, že neminieme...

Niekedy mám strach z toho, aby som v živote niečo neminul. Modlím sa, aby som stál na tom správnom mieste a robil veci, ku ktorým ma Boh pozýva.

Množstvo ľudí míňa, prehráva a ja tiež. Len Boh vie, na koľko vecí z jeho strany nereagujem. Keď Ježiš hovorí, že Eliáš už tu bol, no urobili s ním čo chceli, tiež ide z toho mráz po chrbte, že nevideli a minuli Bože znamenie, ktoré ich malo posunúť k Bohu. A toto všetko sú bláznivé veci. Božie milosrdenstvo je veľké a odpustí nám každé úprimne vyznané zlyhanie...to však nič nemení na veci, že sme v tomto živote mohli dosiahnuť väčšej výšky, väčšej svätosti, väčších vecí. Iste, všetko je to predovšetkým Božia milosť, ale Boh nás učí, že našou úlohou je pripraviť sa, pripraviť cestu Pánovi.

 Stav pripravenosti možno vyjadriť aj celoživotným vychádzaním v ústrety Pánovi. Kam? Na púšť, do samoty. Je to zaviesť, prehĺbiť osobné stretnutia s Bohom. Snažiť sa o viac priestoru, viac sústredenosti na neho a na to, čo mi hovorí. Diabol, spoločnosť okolo nás, nepoznajú ticho, samotu, stíšenie, púšť. Stále nejaká zábava, nejaké aktivity, práca, kariéra, súťaž, atď.

 Nemusíme sa báť, že nás toto vyhľadávanie stíšenia ochudobní. Ide o to, dostať sa do vnútornej sústredenosti, tichosti, kde Boží hlas získa prevahu nad všetkým ostatným v mojom živote, v mojej mysli, v mojom srdci. Ale každodenné úsilie o takúto samotu, púšť, už poznačuje voľný čas, náš životný štýl. Čas máme všetci, otázka je – čo sme schopní pochovať?

Nejde nám o modlitbu pre modlitbu, trebárs denne sa budeme pol hodinu, hodinu modliť a cieľ splnený. To nie je cieľ, iba prostriedok, cieľ je ustavičná modlitba! Čo??? A to je aká? Veď ja musím chodiť do roboty, starať sa o deti, o psa, sliepky, o slovenský národ v európskej únii, atď.

 Ustavičná modlitba je chodenie v ňom, čo stojí hlavne na osobnej pravidelnej modlitbe, účasti na sv. omši, na návšteve bratského spoločenstva, atď.  Toto sú veci, ktoré naštartujú tichosť v nás, proces ustavičnej modlitby v nás, ustavičnej dispozície počuť Boží hlas a podriadiť sa mu. Takto neminieme to podstatné, tú svoju úlohu, svoj moment.

 Byť horiacimi, byť stále modliacimi, stále v ňom, chodiť s ním...to je to, čo sa má stať s naším životom a o čo musíme stále bojovať!

 Pane, ty mi ukazuješ svoju tichosť, to, ako si stále so svojím Otcom, často si sa modlieval, ty chceš, aby som to mal aj ja. Prosím, zapáľ ten oheň vo mne. Amen.