Slovo - 28. apríl

Tomáš Daniel 28.04.2019 4 minúty na prečítanie

Jn 20, 19 – 31

Večer v ten istý prvý deň v týždni, keď boli učeníci zo strachu pred Židmi zhromaždení za zatvorenými dverami, prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: „Pokoj vám!“ Ako to povedal, ukázal im ruky a bok. Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána.

A znova im povedal: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“ Tomáš, jeden z Dvanástich, nazývaný Didymus, nebol s nimi, keď prišiel Ježiš. Ostatní učeníci mu hovorili: „Videli sme Pána.“

Ale on im povedal: „Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím.“

O osem dní boli jeho učeníci zasa vnútri a Tomáš bol s nimi. Prišiel Ježiš, hoci dvere boli zatvorené, stal si doprostred a povedal: „Pokoj vám!“

Potom povedal Tomášovi: „Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci!“

Tomáš mu odpovedal: „Pán môj a Boh môj!“

Ježiš mu povedal: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili.“

Ježiš urobil pred očami svojich učeníkov ešte mnoho iných znamení, ktoré nie sú zapísané v tejto knihe. Ale toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene.

Lekár mojej duše až do konca môjho života.

To, čo je kľúčové v kresťanskom živote je neustále státie v pravde pred Bohom! Narážame tu hlavne na to, aby človek nikdy neprestal vyznávať svoje hriechy Bohu a prosiť o odpustenie a prijať odpustenie a odpustiť aj sebe samému.

Niekde na začiatku kresťanského života je to možno ľahšie, keď človek uverí Božej láske. No potom ide čas a človek si uvedomí, že stále má čo vyznávať a prichádza skutočná skúška viery v milosrdného Boha.

Okrem sklamania zo seba, človek začne pochybovať o milosrdenstve Božom, že ako ma môže Boh stále milovať, mať so mnou trpezlivosť.  Ak sa pravidelne spovedáme, naša pýcha utrpí  dosť „silné rany“. Kto zostáva pred Bohom, zahľadený do jeho slova, ten si uvedomuje pravdu a jeho pýcha dostáva nakladačku.

Myslím, že mnoho ľudí  prejde skôr do takého povrchnejšieho kresťanstva t.j., že sa prestanú snažiť o svätosť práve preto, lebo realita  hriechu ich tak trochu „vykoľají“.  Ale to, čo je „vykoľajené“, je naša pýcha, ktorá nám ponúkala falošný obraz o sebe samom. Padá falošný obraz.

Ten, kto sa približuje k Bohu, bude zákonite prežívať túto drámu hriechu vo svojom živote. Prečo? Lebo Boh je svetlo a čím sme bližšie, tým viac vidíme pravdu o sebe.

Veľakrát som nechápal ako tí najväčší svätci hovoria o sebe ako o veľkých hriešnikoch, zdalo sa mi to čudné, také predstierané. Ale v zmysle vyššie povedaného je to logické. Stále sa spovedať je základný trvalý úkon, ktorý nám prináša pokoj, prehlbuje poznanie Božej lásky. Nedeptá nás to, ale rastieme v pravde o sebe a o milosrdnom Bohu.

Nenechajme sa znechutiť tým, akí sme hriešni, ale zostaňme na kolenách s vyznávaním hriechov a prijatím odpustenia. Spoveď nielen odpúšťa hriechy, ale aj celí rany, dáva nám milosť ísť ďalej.

Uvedomme si, že niečo, niekto, možno aj my samy (naša pýcha) nás bude odrádzať od postoja pokory, byť v pravde. Ak prestaneme stáť v pravde pred Bohom, ak začneme zľahčovať, prestaneme sa spovedať, je to začiatok konca.

Pane, ďakujem ti, že ty prinášaš odpustenie do môjho života, ty si lekár mojej duše až do konca môjho života. Amen.