Slovo - 9. máj

Tomáš Daniel 09.05.2019 3 minúty na prečítanie

Jn 6, 44 – 51

Ježiš povedal zástupom: „Nik nemôže prísť ku mne, ak ho nepritiahne Otec, ktorý ma poslal. A ja ho vzkriesim v posledný deň. U Prorokov je napísané: ‚Všetkých bude učiť sám Boh.‘ A každý, kto počul Otca a dal sa poučiť, prichádza ku mne. Nie že by bol niekto videl Otca; iba ten, ktorý je od Boha, videl Otca.

Veru, veru, hovorím vám: Kto verí, má večný život.

Ja som chlieb života. Vaši otcovia jedli na púšti mannu a pomreli.

Toto je ten chlieb, ktorý zostupuje z neba, aby nezomrel nik, kto bude z neho jesť.

Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohoto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta.“

Hlad po tele Ježiša, hlad po obete.

Boh je Bohom vtelenia. Jeho neviditeľnú spásonosnú moc zakotvuje v materiálnom svete. Tak, ako sa Ježiš vtelil a chodil v ľudskom tele, tak po nanebovstúpení prijímame jeho moc a milosť pod viditeľnou, hmatateľnou matériou skrze kňazstvo vysvätených služobníkov.

Prijatie Ježišovho vykúpenia je konkrétny úkon prijatia jeho obety, jeho tela pod spôsobmi chleba a vína. Nebeská hostina, na ktorú nás pozýva, je konkrétna hostina obety, kde prijímame jeho obeť, jeho telo, ktoré dáva svetu život.

Je to skutočné prijatie jeho obety, teda jeho tela pod viditeľným znakom. Boh je Bohom vtelenia, uskutočnil našu spásu v tele, sprostredkuje tú vydobytú milosť skrze viditeľné znaky pre naše telo a my ďalej skrze duchovné naštepenie sa na túto obeť, skrze milosť sa stávame tajomným Kristom a z našich rán – obiet, vyteká milosť pre tento svet. To je tajomstvo Cirkvi – Kristovho tela. Naše obety v Kristovi nie sú márne, lebo sú účinné  jeho krvou, jeho milosťou, ale obeť prinášame a cítime, ale miazga života nie je naša, je Ježišova... Je to logika vtelenia. Milosť vyteká zo stromu, skutočného stromu, skutočného tela, zo skutočného viniča, ktorého súčasťou sme aj my. Všetko je zakotvené v tele.

Pristupujme teda s dôverou k trónu milosti, lebo jeho obeť je živá a prijatím jeho tela my samy sa stávame Telom, skutočným Kristom v čase a priestore, v ktorom sa nachádzame a  čoraz viac si uvedomujeme, že  pojem našej obety nie je len spirituálny pojem bez rozmeru vtelenia...čo nič nestojí, to nič nestojí...ale je to to najvznešenejšie, najvzácnejšie povolanie: byť účastný toho, ako Ježiš zachraňuje duše aj skrze mňa, skrze moje telo...

„Bratia, pre Božie milosrdenstvo vás prosím, aby ste svoje telá prinášali ako živú, svätú, Bohu milú obetu, ako svoju duchovnú bohoslužbu.“ Rim 12,1

Pane, ďakujem ti, že ma pozývaš sa naštiepiť na teba prijatím tvojho tela. Amen.