Magazín
Slovo - 9. máj
Tomáš Daniel 09.05.2019 3 minúty na prečítanie
Jn 6, 44 – 51
Ježiš povedal zástupom:
„Nik nemôže prísť ku mne, ak ho nepritiahne Otec, ktorý ma poslal. A ja ho
vzkriesim v posledný deň. U Prorokov je napísané: ‚Všetkých bude učiť
sám Boh.‘ A každý, kto počul Otca a dal sa poučiť, prichádza ku mne.
Nie že by bol niekto videl Otca; iba ten, ktorý je od Boha, videl Otca.
Veru, veru, hovorím
vám: Kto verí, má večný život.
Ja som chlieb života.
Vaši otcovia jedli na púšti mannu a pomreli.
Toto je ten chlieb,
ktorý zostupuje z neba, aby nezomrel nik, kto bude z neho jesť.
Ja som živý chlieb,
ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohoto chleba, bude žiť
naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta.“
Hlad po tele Ježiša, hlad po obete.
Boh je Bohom vtelenia.
Jeho neviditeľnú spásonosnú moc zakotvuje v materiálnom svete. Tak, ako sa
Ježiš vtelil a chodil v ľudskom tele, tak po nanebovstúpení prijímame
jeho moc a milosť pod viditeľnou, hmatateľnou matériou skrze kňazstvo
vysvätených služobníkov.
Prijatie Ježišovho
vykúpenia je konkrétny úkon prijatia jeho obety, jeho tela pod spôsobmi chleba
a vína. Nebeská hostina, na ktorú nás pozýva, je konkrétna hostina obety,
kde prijímame jeho obeť, jeho telo, ktoré dáva svetu život.
Je to skutočné prijatie
jeho obety, teda jeho tela pod viditeľným znakom. Boh je Bohom vtelenia,
uskutočnil našu spásu v tele, sprostredkuje tú vydobytú milosť skrze
viditeľné znaky pre naše telo a my ďalej skrze duchovné naštepenie sa na
túto obeť, skrze milosť sa stávame tajomným Kristom a z našich rán – obiet,
vyteká milosť pre tento svet. To je tajomstvo Cirkvi – Kristovho tela. Naše
obety v Kristovi nie sú márne, lebo sú účinné jeho krvou, jeho
milosťou, ale obeť prinášame a cítime, ale miazga života nie je naša, je
Ježišova... Je to logika vtelenia. Milosť vyteká zo stromu, skutočného stromu,
skutočného tela, zo skutočného viniča, ktorého súčasťou sme aj my. Všetko je
zakotvené v tele.
Pristupujme teda
s dôverou k trónu milosti, lebo jeho obeť je živá a prijatím
jeho tela my samy sa stávame Telom, skutočným Kristom v čase
a priestore, v ktorom sa nachádzame a čoraz viac si
uvedomujeme, že pojem našej obety nie je len spirituálny pojem bez
rozmeru vtelenia...čo nič nestojí, to nič nestojí...ale je to to najvznešenejšie,
najvzácnejšie povolanie: byť účastný toho, ako Ježiš zachraňuje duše aj
skrze mňa, skrze moje telo...
„Bratia, pre Božie
milosrdenstvo vás prosím, aby ste svoje telá prinášali ako živú, svätú, Bohu
milú obetu, ako svoju duchovnú bohoslužbu.“ Rim 12,1
Pane, ďakujem ti, že ma
pozývaš sa naštiepiť na teba prijatím tvojho tela. Amen.
Čo ďalšie ťa chytí za srdce?
Ver.sk. Je to vec srdca.