Táto štúdia nie je filozofická, hoci kráča v stopách personalizmu. Analýza priateľstva medzi Františkom a Klárou nechce predstaviť tento osobitý zážitok iba ako cestu, ktorá odhaľuje pravú tvár človeka, ale najmä ako cestu, v ktorej toto plné uskutočňovanie ľudskosti, ak má byť po teologickej stránke otvorená božskej transcendencii, predstavuje a vyvoláva aj ďalší rozmer, pravú tvár Boha. Preto je táto analýza zasadená do rámca určitého teologického persona-Uzmu.

Pomocou tohto kľúča nám priateľstvo, ktoré žiari vo Františkovi a Kláre, dá svetlo pochopiť a vysvetliť cestu dosiahnutia ľudskej plnosti, ale i cestu dosiahnutia kresťanskej plnosti.

Tak je toto priateľstvo zaradené do výseku tej skutočnosti, ktorá je v konkrétnom mužovi a konkrétnej žene, žijúcich v určitom čase a na určitom mieste. To sú súradnice, ktoré ich životu a ich priateľstvu vymedzujú spoločenské, kultúrne a náboženské hranice.

Štúdia je rozčlenená na dve časti. V prvej časti autor hovorí o biblickom zjavení priateľstva medzi mužom a ženou. V druhej časti rozvíja zjavenie priateľstva v dejinách, t. j. „výpoveď“ o Bohu v príbehu Františka a Kláry.