Memoáre arcibiskupa Dominika Hrušovského sú výsledkom spoločného päťdňového pobytu v kláštornom zátiší u otcov Rehole sv. Michala v malebnom talianskom mestečku Castel SanťElia v provincii Viterbo, asi 50 kilometrov severne od Ríma. Iniciátorom celého podujatia bol náš spoločný priateľ Janko Košiar, ktorý v lete 2003 arcibiskupa prehovoril, aby sa na niekoľko dní uvoľnil a poskytol možnosť v rozhovoroch nazrieť do minulosti svojho pestrého a bohatého života.

Z tých rozhovorov sa potom mala vypracovať prehľadná autobiografia.

Boli to uvoľnené priateľské posedenia, pri ktorých som arcibiskupovi kládol otázky týkajúce sa kľúčových udalostí v jeho živote a ktoré som mu asi dva týždne pred stretnutím poslal. Hovoril tak pútavo a presvedčivo, že bolo radosťou ho počúvať. Arcibiskup odpovedal na otázky iba spamäti. Jeho pamäť bola vynikajúca. Vedel veľmi živo vyrozprávať jednotlivé fázy života, spomenúť si na mená osôb, ktoré by mne už dávno boli vymizli z pamäti. Iba pri dátumoch a niektorých technických podrobnostiach sa kde-tu zastavil a zaváhal. Vtedy obyčajne povedal: „Daj tam otáznik, Ferko, a keď sa vrátime do Ríma, nazriem do svojho denníka, potom si to spresníme a doplníme.“

V júni 2004 boli prípravné práce dokončené a koncept životopisu bol predložený arcibiskupovi na kontrolu a schválenie. Po prečítaní tejto „osobnej spovede“ sa však arcibiskup rozhodol, že je ešte „príliš skoro“ vyjsť na verejnosť s históriou jeho života.

Keď v roku 2013 priatelia Jožko Rydlo a Janko Košiar navštívili arcibiskupa v Nitre, kde prežíval posledné dni svojho života, vynorila sa aj téma nepublikovaného rukopisu biografie a na prekvapenie oboch návštevníkov sa arcibiskup opýtal, vraj, ako to, že kniha ešte nie je publikovaná.

To bol impulz vrátiť sa k pôvodnému projektu a pripraviť rukopis na vydanie.

Krátený úryvok z Úvodu ku knihe

 

Arcibiskup Dominik Hrušovský (1926 - 2016), člen Slovenského ústavu, patrí medzi špičkové osobnosti moderného slovenského katolicizmu. Na jeho jedinečnom živote sa odrážajú osudy slovenského národa i celého Slovenska v druhej polovici 20. storočia a na prahu tretieho milénia. V tejto knihe spomienok môžeme sledovať jeho životný príbeh, ktorý sa začal odvíjať na južnom Slovensku v nebohatej roľníckej rodine. V novembri 1938 bolo Slovensko rozhodnutím veľmocí vo Viedni prinútené odstúpiť Maďarsku značnú časť svojho územia vrátane jeho rodiska. A tak obdobie 1938 - 1945 prežíva dospievajúci študent pod cudzou nadvládou, ktorá brachiálnou mocou potláča slovenskú identitu. Po skončení druhej svetovej vojny, už v atmosfére rodiacej sa ľudovej demokracie, začína študovať na Teologickej fakulte v Bratislave. Brilantného bohoslovca jeho biskup vysiela na ďalšie štúdiá do Ríma. Po ich zavŕšení a kňazskej vysviacke sa však už do vlasti vrátiť nemôže. Najprv pôsobí v pastorácii v Taliansku a stáva sa profesorom filozofie v regionálnom seminári vo Viterbe. Neskôr odchádza na Slovenskú katolícku misiu do Paríža až napokon zakotví v Ríme.

V Ríme pôsobí v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda, ktorý v roku 1963 vo Večnom meste vybudovali slovenskí emigranti a exulanti s cieľom pomáhať Slovákom na zotročenom Slovensku udržiavať kresťanskú vieru, pomáhať Katolíckej cirkvi a udržiavať v Slovákoch túžbu po slobode, demokracii a štátnej nezávislosti Slovenska.

Z redaktora časopisu Hlasy z Ríma a spolupracovníka Vatikánskeho rozhlasu sa postupne stal druhým rektorom Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda, zodpovedným za pastoračnú starostlivosť o Slovákov v zahraničí, a napokon v roku 1982 ho pápež Ján Pavol II. vymenoval za biskupa pre slovenských katolíkov žijúcich mimo územia Slovenska. Po páde komunistických totalitných režimov v strednej a východnej Európe sa stal pomocným biskupom Bratislavsko-tmavskej arcidiecézy a kariéru zavŕšil v rokoch 1996 až 2001 ako pápežský nuncius v Minsku, hlavnom meste Bieloruskej republiky.