Keď človek stratí niekoho blízkeho, chvíľu mu trvá, kým bolesť zo straty dokáže premeniť na radosť z výsady, že s ním mohol byť pár dĺžok na jednom lane. Aby som tento proces urýchlil, podstúpil som terapiu, ktorá spočívala v objavovaní „krásna“ v labyrinte našej minulosti. Vyhlásil som do sveta, že vyrobím tucet filmov o Stanleym. Stalo sa. 

     Absolvoval som množstvo rozhovorov, získal skvelé fotografie, filmové záznamy, informácie. Výsledný produkt sa dostal medzi Stanleyho fanúšikov a pozitívna spätná väzba mi naznačovala, že publikum si žiada prídavok. Kvalitný materiál, ktorý som už nedokázal dostať do filmu, sa mi núkal ako podklad pre knihu.

     Začal som prepisovať rozhovory, ktoré som kvôli autenticite nechal v pôvodnej forme. Keď som sa k nim s odstupom času vrátil, bolo mi pri nich príjemne a teplo. Bavil som sa, smial, zamýšľal, siahal po papierových obrúskoch, obdivoval respondentov i protagonistu, motivoval sa, odprosoval. A zo všetkého najviac som bol šťastný, že som si tieto veci nenechal len sám pre seba.