„Historické katastrofy a zlomy, ktoré dosahujú plnú ostrosť v určitých okamihoch svetových dejín, viedli vždy k dejinne filozofickým úvahám, k pokusom porozumieť historickému procesu a vytvoriť tú či onú filozofiu dejín. V minulosti to tak vždy bolo. Už prvá významná filozofia dejín v diele sv. Augustína, ktorá patrí do kresťanského obdobia a do istej miery predurčuje ďalší spôsob dejinne filozofického spytovania, spadá do jedného z najprelomovejších okamihov ľudských dejín, keď sa po dobytí Ríma začal rozpadávať antický svet. Aj iný originálny pohľad na dejiny ešte z doby predkresťanskej, kniha Danielova, ktorá predstavuje vôbec prvú filozofiu dejín, ktorú ľudstvo pozná, je spojená s mimoriadne osudovými udalosťami v dejinách židovského národa. Po Veľkej francúzskej revolúcii a napoleonských vojnách sa ľudské myslenie znovu obracia k úvahám o filozofii dejín v snahe nejakým spôsobom zachytiť historický proces a pochopiť ho. Filozofia dejín tak zohráva nemalú úlohu v názoroch Josepha de Maistreho a Bonalda. Predpokladám, že nemôže byť najmenších pochybností o tom, že nielen Rusko, ale aj celá Európa a celý svet vstupujú do prelomového obdobia svojho vývoja.
Žijeme v dobe mohutného historického zlomu. Začala sa akási nová historická epocha. Bytostne sa mení celý beh historického vývoja. Už nie je taký ako pred svetovou vojnou a revolúciami v Rusku a Európe, ktoré po vojne nasledovali. Je od základu iný a nemožno ho nazvať inak ako katastrofickým. Dejinné dno prerazili špinavci, všetko sa rozochvelo a my máme pocit zvlášť rýchleho a veľmi prudkého pohybu „dejinnosti“. Domnievam sa, že tento silný vnem je zvlášť potrebný, aby sa ľudská myseľ a ľudské vedomie zamerali na prehodnotenie zásadných otázok filozofie dejín, aby sa pokúsili filozofiu dejín postaviť novým spôsobom.“