Toto dojemné a nezabudnuteľné svedectvo obyčajného človeka, ktorý sa z ničoho nič stal súčasťou obrovskej ľudskej tragédie, ukazuje pravú a mnohými nepoznanú tvár utečeneckej krízy.

Optik Carmine Menna sa spolu s niekoľkými priateľmi rozhodli stráviť prvý októbrový víkend na mori. Netušil však, že počas tohto víkendu zažije najsmutnejší deň vo svojom živote, ktorého udalosti ho budú prenasledovať ešte dlho po osudnej plavbe. V prvý dovolenkový deň prerušil ich rannú idylku zvláštny hrozivý zvuk. To, čo najskôr považovali za škriekanie čajok, sa neskôr ukázalo ako zúfalé volanie o pomoc. Len niekoľko stovák metrov od lode, kde si Carmine s priateľmi užívali zaslúžený odpočinok, sa už niekoľko hodín topili stovky ľudí. Posádke dovolenkovej lode Galata, určenej pre desiatich ľudí, sa v to októbrové ráno podarilo zachrániť štyridsaťsedem topiacich sa a dopraviť ich do bezpečia lampeduského prístavu.                                                                 „Teraz je ich už takmer dvesto," povedal a potiahol si z cigarety. „Už som v živote videl všeličo... ale toto? Toto je..." Potápač potláčal slzy a celá tvár sa mu pritom chvela. „Z kajuty som vytiahol dve malé deti, možno dvoj- až trojročné," povedal optikovi. „Hrozný pohľad. Mali obuté nové topánky. Dokážete si to vôbec predstaviť? Mama im kúpila nové topánky."