Keď pápež Lev XIII. v roku 1880 otvoril vatikánske archívy na historický výskum, vyhlásil, že Svätá stolica sa nebojí pravdy o svojich dejinách, neobáva sa, že otvorením svojich archívov ponúkne zbrane svojim nepriateľom, ale naopak, je presvedčená, že poctivý výskum historických prameňov zadosťučiní spravodlivosti a vyvráti falošné obvinenia. Obávať sa bolo treba podľa Leva XIII. iba toho, že historická veda prestane nezaujato skúmať pramene a stane sa slúžkou politickej moci a nástrojom ideologicky motivovaných machinácií, a tak sa spreneverí svojmu najvlastnejšiemu poslaniu hľadať pravdu a namiesto poznania o dejinách začne šíriť smrteľný jed.

 

Tieto slová nestratili nič zo svojej univerzálnej platnosti a aktuálnosti ani po temer stoštyridsiatich rokoch, ktoré odvtedy uplynuli. Túžba slobodne, nezaujato a s vernosťou vedeckej metóde sa priblížiť k pravde o slovenských dejinách motivovala aj organizátorov vedeckého seminára Mons. ThDr. JozefTiso, kňaz a prezident, venovaného jednej z kľúčových osobností nielen slovenských dejín 20. storočia, ale v istom zmysle aj jednej z kľúčových osobností historického povedomia slovenského národa vôbec. V týchto intenciách pripravili svoje state aj autori tohto zborníka, v ktorom sa publikujú zásadným spôsobom - zväčša niekoľkonásobne - rozšírené a o text profesora Milana S. Duricu doplnené príspevky z nitrianskeho seminára.