„Keď sa pozerám vôkol seba, v mnohých ľuďoch... odhaľujem a tuším tie isté Ježišove rany, ktoré už možno nik nepozná, nad ktorými sa nikto neskláňa.

Bolo by treba spomenúť si na Krista, aby sme to dokázali.

Na týchto stránkach som sa usilovala v takomto duchu pozerať na niektorých ľudí, opísať a priblížiť ich... Aby som ich pochopila, snažila som sa stotožniť s ich bolesťami... Preto som všetky príbehy písala v prvej osobe, akoby som ich v skutočnosti sama prežila.“

Bolestné vyznanie autorky vovádza do spletitosti životov ľudí, ktorí sa ocitajú v úzkosti fyzickej alebo morálnej bolesti, v samote, v beznádeji. Tieto podoby bolesti predstavuje galéria trinástich postáv, ktoré zovšeobecnené vnímame ako ľudstvo. Všetky postavy vo svojej bez-východiskovosti ponúkajú však nový rozmer - nádej.

Protagonistka príbehu Brloh pri pohľade na výjav ukrižovania hovorí: „Pozerala som sa na sochu Madony.... rozplakala som sa. Obe sme boli ženami so zranenými srdcami dvoma rôznymi bolesťami, ktoré nás však spájali... Horúce slzy matky.“

Objavuje sa teda „spoluutrpenie“, čo znamená podelená bolesť, ktorá sa tak stáva jediným ľudsko-božským spôsobom, ako ju prekonať.