Magazín

Nechať zomrieť staré

Alexandra Tinková 11.04.2024 2 minúty na prečítanie

„Na to, aby sa človek naučil niečo nové, musí búrať to staré. Často v bolesti, pote, triaške... Často to vyzerá hanebne, špinavo, ako slabošstvo, ako zrútenie. No rúcať treba, ak chcete stavať.“ (Jean Piaget)

Nie je slabosť a hlúposť postaviť sa zoči-voči svojej emočnej bolesti a minulosti. Slabosť a hlúposť je retušovať ju, štítiť sa jej, ignorovať ju, nechcieť si ňou špiniť ruky. Rásť rovná sa búrať staré škodlivé vzorce. Búrať staré práchnivé rovná sa poznať to. A to nesie so sebou hrmot. Otrasy. Nepohodlie. Strach. Bezbrannú úprimnosť. Ale aj tie najčarovnejšie veci v živote.

Ďakujem Ti, Bože, za každú zbúranú tehličku, ktorú si so mnou odstraňoval, slzu, ktorú si mi pomohol vyplakať, zraniteľnosť, do ktorej si šiel so mnou.

Vďaka Ti za neumlčateľnú túžbu nechať zomrieť staré a vybrať sa za novým, živým a zdravým! Vďaka Ti za hlad a smäd po tom najlepšom, čo si Ty pre mňa pripravil!

Áno, púšťať staré chce odvahu a lopotu. Chvíľami akoby ste mali prázdne ruky, civeli vo vzduchoprázdne. Des a úzkosť: „Ale tak – čo zostane z môjho starého života?“

Neboj sa, zostane tam len to, čo je hodné toho nového, čo pre teba Boh má! Nechaj Ho, nech pletie s tebou tvoj nový život. Očko po očku. Myšlienku po myšlienke. Krok po kroku.

Nemaj na zreteli, aby to bolo krásne a ligotavé. Chci, aby to bola pravda!

Zrúť sa, keď treba. Z toľkých otrasov, z padania hrubočizných mocností, postavených rokmi strachom, jedom, temnom, klamstvom.

Schúľ sa do Jeho náručia. Buď v šoku a úžase. Z toho kontrastu nekonečnej lásky. Z toho, ako ťa vidí On a čo ti podsúval svet. Z toľkého svetla, ktoré sa ti valí do života s Ním, len čo si vyšiel z kobky minulosti.

Nechaj sa omráčiť toľkým jasom a láskou. Bezbranne. Zraniteľne. Naho.

Všetko pusti. Nechaj, nech olupuje vrstvu po vrstve tvoj starý život a pozeraj, čo bude robiť.

Prejdi s Ním ohňom, prejdi s Ním morom, prejdi s Ním údoliami. Stále viac cítiac, kto si v Ňom.