O túžbach a predstavách

Michaela Karabinošová 19.11.2021 3 minúty na prečítanie

  Mali sme návštevu. Takú z tých, čo ostanú do polnoci a vôbec vám to nevadí. Na to je predsa ranná káva. Na chvíle, ktoré sú dôležitejšie než spánok.

Rozprávali sme sa dlho a úprimne. O všednostiach, o láske, o plánoch. Jednoducho o Živote. Milujem takéto chvíle a ešte radšej ich prežívam spolu so svojím mužom, v teplom a vľúdnom objatí našej obývačky. Toto je domov, ktorý s ním chcem vytvárať pre všetkých, čo prekročia prah nášho života.

Sledovala som ho ako sa s posúvajúcimi ručičkami hodiniek aj on presúva. Zo stoličky pri jedálenskom stole na stoličku bližšie ku gauču. Až napokon skončil v pohodlnom kresle. Prechádzal z témy na tému, od obľúbenej knihy k snom a túžbam, od záležitostí srdca k Veľkej Láske. Ťahal našu návštevu na hlbinu. Jemne, citlivo, nenútene, no rozhodne. A mňa vtiahol do spomienok na časy nedávno minulé.

Znovu som stála na mládežníckom plese a bojovala sama so sebou. S túžbou hovoriť s ním o všetkom a o ničom a s tým zvláštnym, tak veľmi odlišným mladým mužom, ktorého v ňom videli všetci okolo. Zo všetkých, ktorých som poznala, bol on pre mňa tou najmenej pravdepodobnou voľbou. Mala som iné predstavy, mala som svoje plány a túžby. A potom prišiel Boh a ja som sa rozhodla veriť Jemu viac než verím sebe.

Spomienky mi utiekli a zachytila som ich znovu až v tmavej spálni plnej plaču bábätka a môjho vlastného zúfalstva. Toto veru neboj môj plán. Ako to mohol byť Jeho plán? Prečo by mi to robil? Popôrodná depresia je veľmi skutočná vec. Ale o tom snáď inokedy. Aj keď som Mu v tej chvíli nedokázala veriť, Boh prišiel.

Oči sa mi začali nebezpečne rýchlo plniť tekutými pocitmi, a tak som sa radšej po zvyšok večera sústredila na prítomnosť. Počúvala som Múdrosť v mojom mužovi a ďakovala jej, že napriek tomu, že o tom často pochybujem, naňho nezabúda. A napriek tomu, že o tom často pochybuje on, Ju vie počuť.

Keď som našu drahocennú návštevu objímala vo dverách, túžila som ju zabaliť do Lásky a istoty. Do odvahy snívať a túžiť a ponúknuť tieto svoje dôvernosti srdca a dovoliť, aby do nich prišiel Boh. Aby ich naplnil v čase a tvare, ktorá mal na mysli, keď nám ich do podstaty našej bytosti vložil.

Viete, ono to je ako s tými hrochmi. Milujú vodu, túžia po nej a ja som si istá, že by ani nevedeli vysvetliť prečo, proste to tak v nich od vekov je. Problém je len v tom, že nevedia plávať. Dobrá blbosť, čo? Na čo by Boh stvoril hrocha, ktorý miluje vodu, poslal ho do povodia veľkých riek a zabudol mu dať túto doslova životne dôležitú schopnosť?

Neviem, ale jedno som si všimla. Ono ten hroch má totiž schopnosť zadržať dych až na 5 minút. V praxi to funguje tak, že bdelý hroch sa rochní a čľapoce vo vode, a pritom sa svojimi mohutnými nohami neustále odráža od dna a vznáša sa. Ospalý hroch sa môže ďalej pokojne čľapkať vo svojej milovanej vode a keď zaspí a klesne pod hladinu na dlhšie než 5 minút, jeho vrodený inštinkt prikáže nohám odraziť sa a nadýchnuť nad hladinou. A to sa nemusí ani prebudiť.

Buď ako hroch! Dovoľ Bohu vyplniť túžby tvojho srdca. A nechaj sa prekvapiť spôsobom a časom. Mne to funguje lepšie než tie moje predstavy.