Z denníka

Michaela Karabinošová 11.03.2022 2 minúty na prečítanie

 Najprv prišla bolesť a hneď po nej strach. Môj mozog selektívne vyberá myšlienky. A ak k nemu realita na pár sekúnd prenikne, v snahe sebazáchovy a nestratenia logického úsudku ju okamžite potlačí tvorbou plánov, stratégií a zoznamov na snáď všetky možné scenáre vývoja situácie.

A opäť ten strach. Studený, lepkavý, páchnuci a zaliezajúci až pod nechty. Pozriem sa na našu malú Hviezdu a v jej detských očkách vidím zmätok z toho, čo vidí ona v tých mojich.

Nedávno som ti, milý Bože, hovorila, že by som chcela vedieť, či je moja viera natoľko silná, aby sa ťa držala aj v takej fakt brutálne život ohrozujúcej situácii. No, nie je mi teraz vtipne.

Je mi do plaču. Zúfalého bolestného náreku zlomeného srdca. Srdca, ktoré si práve kruto uvedomilo, aká vzácnosť to je mať sa ku komu večer pritúliť a komu pobozkať čielko. V nočnom tichu bytu, ktorý už náhle nie je pokojný, no predsa ešte stále je.

Ach, pokoj. Po ňom túži moja duša, za tým žízni. Akoby som za dva dni ostarla aspoň o dvadsať rokov a obávam sa, že ešte nie som na konci.

Nemám už viac síl tváriť sa, že som silná. Nie pred Ním. A tak plačem a postupne mu jeden za druhým, ako nejaké prazvláštne neobrúsené drahokamy, ponúkam všetky svoje strachy. „Bojím sa, že mi zoberú muža a už sa nevráti,“ kričím. „Že ublížia nášmu dievčatku. Že ostanem bezradná a neschopná pomôcť aj samej sebe. Že slovo strata sa už viac nebude týkať len vecí, ale aj ľudí! Milovaných ľudí. A je mi naozaj fyzicky zle z toho, že toto všetko je už vlastne realitou pre milióny iných.“

Príval uslzených slov sa už viac nedá zastaviť. A On tam len stojí a objíma ma. Trochu ma to hnevá, veď je predsa Všemocný.

A v tom počujem iný krik. Vzdialený, a predsa taký blízky: „Tak zostúp z kríža, ak si naozaj Boží Syn!“ Pozriem sa hore a vidím slzy, čo Mu stekajú po lícach. A zrazu pochopím.

Nie, nie je mu to jedno. Umiera s každou ľudskou bytosťou znovu a znovu. Láme svoje srdce s bolesťou každej straty. Prežíva svoju noc v záhrade so všetkými v zajatí strachu.

Lenže toto ešte nie je svet, v ktorom uplatňuje plnú vládu a moc. Toto je svet čakania a utrpenia pred konečným víťazstvom. A láme nás. Bolí nás. Neľútostne nám berie. Lebo to jediné nám už vziať nemôže. Víťazstvo.

Temnota a tma má jednu veľmi desivú schopnosť: kričí tichom a znásobuje strach. A hoci nedokážem prinútiť Slnko vyjsť skôr, než nadíde ráno, rozhodla som sa škrtnúť zápalkou a začať spievať.