„Dotkla sa fotografie v pozlátenom ráme, ktorá vždy stála na jej pracovnom stole, fotografie vychudnutej mladej ženy s veľmi krátkymi tmavými vlasmi a s bábätkom v náručí. Ešte ju čakalo rozpovedať posledný príbeh. Ten ich. A ten sa začínal v pekle na zemi.“ Písal sa rok 1942 a Eva Adamiová nastúpila na vlak do Osvienčimu. Pre množstvo ľudí vo vagóne sa sotva mohla nadýchnuť a z dvojdňového státia na nohách bola úplne vyčerpaná. Jediné, na čo dokázala myslieť, bola nádej, že sa opäť stretne so svojím manželom Michalom, ktorého tam poslali o šesť mesiacov skôr. V Osvienčime však nebolo po Michalovi ani chýru, ani slychu a na Evu namiesto radosti zo stretnutia doľahla tvrdá realita koncentračného tábora. Našťastie tam mala priateľku Sophiu, s ktorou sa delili nielen o spoločnú pričňu, ale aj o svoje sny – Eva túžila nájsť Michala a Sophia dozvedieť sa, čo sa stalo s jej synom Thomasom, ktorý zostal v Rakúsku. Sophii sa podarilo zistiť, kde je Michal, a dohodnúť jeho posledné stretnutie s Evou, hoci vedela, že za to bude musieť podpísať zmluvu s diablom... Keď Eva zistila, že je tehotná, právom sa obávala, že tým ohrozuje tak svoj život, ako aj život svojho ešte nenarodeného dieťaťa. Priateľky si sľúbili, že nech sa stane čokoľvek, každá z nich urobí pre dieťa tej druhej aj to posledné. V snahe prežiť sa upínali na poslednú iskierku nádeje v tom neľudskom, nedôstojnom prostredí – na svoje deti, ktoré raz budú môcť vyrozprávať, čo ich matky skúsili.