Ako vonia jeseň

Ako vonia jeseň

Michaela Karabinošová 22.09.2021 3 minúty na prečítanie

Sedela som v prítmí našej obývačky. Cez otvorené balkónové dvere prúdil ten zvláštny vlažný vzduch konca leta. Mám ho rada, dovoľuje mi sedieť si v deke a zároveň sa cítiť ešte stále bezstarostne.

Hudba hrá. V posledných dňoch mi hrá stále. Akoby som sa potrebovala nasýtiť poéziou tónov. Ako keď si pri prvom jarnom slnku odmietam vyzliecť kabát, lebo si doňho chcem tých lúčov a tepla nachytať čo najviac.

Sedím si tu a nechávam sa unášať na zvukoch zaspávajúceho mesta. Pred pár dňami, keď sme sa vracali k tradičnému kolobehu života po lete, som sa zrazu cítila veľmi skľúčene. Mala som strach, no bol taký akýsi nehmatateľný, nevedela som mu nájsť dôvod, prísť mu na meno. Sledoval ma ako tieň.

Neviem, prečo som sa Ťa na to neopýtala, iste by si mi po mohol nájsť pokoj. Stal by si sa ním pre mňa.

Mám strach. Je to také ťažké povedať. Snažím sa byť neohroziteľná.

Odtrhla som zrak od okna a pozrela sa do izby. Môj manžel si popri doháňaní pracovných povinností pospevoval a pohojdával sa do rytmu tým úžasným a nenapodobiteľným spôsobom, ktorý je možné len odovzdať ďalej v génoch našim potomkom. A že mu to teda vyšlo :) Usmiala som sa. Čosi v tomto pohľade ma napĺňalo dokonalou istotou, že kým vieme žiť v okamihu prítomnej chvíle, tancovať na hudbu života, všetko bude v poriadku.

„Nauč sa vychutnávať si okamihy, tešiť sa zo všednosti,“ povedal si mi nedávno. Je to ťažšie než sa zdá. Ono to totiž nevyhnutne vyžaduje mať v srdci Pokoj a veriť Mu. Nebrať zmenu plánov ako neúspech, ale pozvanie do dobrodružstva a cestu k Slobode. A to mi ešte tak dobre nejde.

Zatvorila som oči, zhlboka sa nadýchla, zadržala ten voňavý vzduch zmeny v pľúcach a pomaličky ho pustila von spolu s horúcimi a tichými slzami.

„Ja to už nechcem, Otče,“ dovolila som si konečne. „Nevládzem. Nechcem ďalšiu jeseň, zimu, plnú chladu a samoty, nepríjemných a nečakaných zvratov. Viem, viem, všetko je to pre dobro nás všetkých, pre naše zdravie. Ale, Otče, to je jediný dôvod, ktorý ma drží nad vodou.“

Slová , ktoré som sa tak dlho neodvážila povedať nikomu, ani sama sebe. Lebo veď som z tých, ktorí sa nemajú na čo sťažovať; všetci sme zdraví, máme prácu aj strechu nad hlavou. Je predsa toľko iných, ktorých príbehy pandémie znejú oveľa tragickejšie.

A predsa tu sedím, na sklonku jesene, a vnútro ma celé bolí z predstavy, že tu sedieť ostanem.

Nič nepovieš, len ma tuho objímeš a pozeráš sa so mnou rovnakým smerom. Naše spoločné ticho trvá snáď nekonečno a je také dobré.

Obývačka je opäť prázdna a tichá, noc sa vkráda aj do tohto hniezda. V mojej duši je opäť Pokoj. Tentokrát má príchuť vážnej rozhodnosti časov a vedomia, že budúcnosť je síce neistá, no On je istý. Ten istý. Pán času.

„Krok za krokom, deň po dni,“ šepkáš mi do ucha. „Teš sa zo všednosti. Čakám ťa doma.“

„Krok za krokom,“ mrmlem si vtláčajúc bozk na spiace čielko.

„Deň po dni,“ prechádzajúc tmavým bytom.

„Budem sa tešiť zo všednosti,“ vytláčam pastu na kefku.

„Čakáš ma doma,“ zatvorím oči v teple periny a rozhodnem sa uveriť.

Katalóg

Inšpirácie pre tvoje srdce
v katalógu na stiahnutie.

Katalóg

Ver.sk. Je to vec srdca.

Objavujte stále viac aj vďaka cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a Vášho zážitku na ver.sk