Život s Tebou je životom zázrakov

Alexandra Tinková 27.11.2025 5 minút na prečítanie

     Toto je moja „kámoška preliezka“, okolo ktorej chodím na mojich takmer denných potulkách bratislavským lesom. Odteraz je už aj mojím obľúbeným miestom, kde Ty a ja máme „čosi“ spolu... Jedna z najlepších vecí na tom – byť Tvojou dcérou je, že sa môžem s Tebou rozprávať akokoľvek, kdekoľvek a Ty odpovedáš, ako je to v danej chvíli najlepšie. Dávno si vo mne zrušil náboženské predstavy, že spojenie s Tebou, to musí byť nejaká mimoriadne slávnostná chvíľa, plná rituálov, keď v pozadí znejú anjelské chorály a Ty sa ozveš až na odrapotanie určitého počtu určitých slov... Najradšej mám, keď Ti vbehnem do náručia ako rozradostené decko a Ty hovoríš... Aj na preliezke a cez preliezku...

     Zvykla som sa tu zastaviť každý deň, zavesiť sa, pokúsiť sa o rúčkovanie. Prvýkrát som odpadla ako „starý mech“. Ďalší raz už ruka kamsi siahala. Udržala som sa dve stotiny. Potom aj dočiahla. Uchytila sa. Pevnejšie a pevnejšie, ďalej a ďalej... Bola som prekvapená, že po pár dňoch som spozorovala taký pokrok. A vtom som pocítila Tvoju intervenciu. To Ty mi hovoríš. Pripomínaš mi, podčiarkuješ, čo je pre mňa (aj v týchto dňoch) dôležité, čo chceš vo mne ďalej pestovať. Dobré zvyky a vieru v malé, hoc aj nepatrné, no každodenné, vytrvalé, poctivé kroky. Milimeter k milimetru. Pohyb k pohybu. Odhodlanie k odhodlaniu. Nezlomnosť. Vytrvalosť. Nádej. Až taká „zabednenosť“ – v zmysle: A just to budem robiť! Donekonečna! Stále! Každý deň! Znova a znova. Aj keď sa netrasie zem. Aj keď sa nič svetoborné nedeje...

zázrak za zázrakom pred mojimi očami

     Chcem na tomto mieste hlasno pripomenúť, že verím a poznám Ťa ako Boha, ktorý trasie zemou a robí svetoborné veci. Aj v mojom živote. V časoch, keď si ma zdvíhal zo zeme a dal si sa mi spoznať, si ma priam nosil – bez môjho pričinenia - celé míle. Otváral si múry, moria, obrátil si mi všetko hore nohami. Mnohé si zmenil za deň o 180 stupňov. Zázrak za zázrakom pred očami. A niežeby si teraz nerobil. Život s Tebou je životom zázrakov a so zázrakmi. Nadprirodzeného a nemožného. No keď sa pozerám späť, vidím, že si vtedy držal v náručí dieťa so zdevastovanou dušou, telom, mysľou, srdcom. Bez vôle, energie, oslabené, zmätené, hlboko zranené. Robil si „triky“, a ja som často bola akoby divák s neuveriteľne úžasným filmom predo mnou. Kŕmil si ma kašou, dával infúzky energie, sily, múdrosti, lásky, tepla, domova, zotavovania... Potom si ma stále viac a viac zapájal do procesu, spoločnej chôdze, napredovania. Dnes ma vtiahneš do lesa, postavíš pred túto opachu a hovoríš: „Vyskoč, makaj, ponaťahuj sa, prekonaj sa...“ A necháš ma tešiť sa, keď deň po dni vidím milimetrové posuny.

drobné každodenné kroky smerom k Tebe

     A ukazuješ mi aj ďalej. Tie posuny nevznikajú preto, že by mi zo dňa na deň narástli zázračne svaly. Ale preto, že som sa rozhodla niečomu venovať. Sústrediť sa na to. Oddať tomu. Veriť v to... Toto mi hovoríš. Že dokážeš v mojom živote vykonať ešte väčšie a ešte úžasnejšie a zázračnejšie veci, keď sa takto oddám drobným každodenným krokom smerom k Tebe. Aby som im verila stále viac a viac. Tomu, že denne venujem kus času mne dcérke a Tebe Otcovi. Vnímam Tvoju prítomnosť, Tvoje pravdy, slová, dotyky, prijímam, čo hovoríš, nechávam sa viesť. Aby som verila sile, s ktorou každý deň znova a znova budem prehlasovať nahlas, v byte, vonku, v zbore, Tvoje prísľuby pre mňa. Aby som verila tej moci, ktorá dokáže meniť môj život rozhodnutím obnovovať si myseľ. Tebou.

... Aby som sa odhodlávala stále k tým malým neviditeľným krokom. Vyskočiť na preliezku. Obrátiť znovu a znovu oči k Tebe. Napĺňať sa nádejou. Postaviť sa na pódium a chváliť a chváliť a chváliť. Znova. A veriť, že sa pri tom nebesá tešia a zem trasie. Hovoriť nad ľudskými životmi dobré. Aj tam, kde je najhlbšia beznádej. Hlásať Teba. Aj tam, kde ma deväťkrát vysmejú. Ísť desiatykrát. Klásť ruky a prehlasovať zdravie. Aj tam, kde si budú dvadsaťkrát klopkať na čelo. Položiť ruku stý raz... Zobudiť sa a ďakovať Ti za nový deň s Tebou. Stále dokolečka. Malé tiché nenápadné kroky. Ktoré Ty vieš a chceš spojiť do obrovského mocného prúdu, meniaceho život môj aj druhých okolo mňa. Si Boh zázrakov. Trasenie hôr. Otvárania morí. A pre mňa je najväčšou poctou, keď si vo mne ako Otec zbadal „parťáčku“, ktorú môžeš po všetkých tých infúziách a kašičkách vyzvať do hry. Bojovníka, ktorého môžeš poslať. Ktorému veríš. S ktorým chceš spolupracovať. Ktorému ukazuješ, že jeho viera nie je len tak hocičo, je „Niečo“, čo vie hýbať vecami! Ver. Ďalšiemu dnešnému milimetru, ktorý si pripojil k tomu včerajšiemu. Ver tomu, čo ti zasadil On do srdca. Túžbam, nádejám, smerom, ktoré ti v diaľke ukazuje. Vstaň a zas to urob. Pramienok k pramienku. Slovo k slovu. Kapitola ku kapitole. Slza k slze, pot k potu... Natiahni ruku - na preliezke aj smerom k Nemu.

Urob jeden ďalší krok a uvidíš, že On ich medzitým urobil tisíc. Smerom k tebe...

Ak vás články našej Sašky zaujali, povzbudili, inšpirovali, môžete si viac takýchto kúskov s úprimným osobným vkladom, prečítať na jej webe: https://www.akosarodiamotyle.sk/ .