Čo mi ide hlavou...

Michal Steiner 16.08.2019 2 minúty na prečítanie

Keď sa v Jeruzaleme stal kráľom Abiam, tak bolo o ňom napísané:

Chodil vo všetkých hriechoch svojho otca, ktoré pred ním páchal; jeho srdce nebolo celkom oddané Pánovi, svojmu Bohu, ako srdce jeho otca Dávida. Lebo len kvôli Dávidovi mu Pán, jeho Boh, nechal lampu v Jeruzaleme, keď vzbudil po ňom jeho syna a zachoval Jeruzalem. Preto, že Dávid robil, čo sa páči Pánovi, a po všetky dni svojho života sa neodklonil od ničoho, čo mu prikázal, okrem prípadu Hetejca Uriáša.  1Kr 15, 3-5

Mám v mysli taký obraz, že všetko, čo konáme v našom živote s Bohom sú ako také lupene ruží, alebo kvapky oleja. A mnohokrát nám beží mysľou, že prečo robíme toľké veci, či majú zmysel, či sa nenamáhame zbytočne, keď vidíme naše zdanlivé neúspechy...

Boh je ale žiarlivo a až šialene milujúci a dovolím si povedať, že cíti vzrušenie, ako keď si napríklad zaľúbenci posielajú odkazy, alebo darčeky, vtedy, keď my čokoľvek robíme z lásky k nemu. Je to akoby zbieral všetky tie lupene ruží, všetky kvapky oleja, ktoré vypadávajú z každého nášho skutku lásky. Z uctievania, pomoci iným, rady, povzbudenia... A tým všetkým pripravuje s nami dedičstvo pre ďalšie generácie, ktoré z toho budú čerpať požehnanie. Bez ohľadu na to, či si to zaslúžia, alebo nie. 

Je jedno, či sa cítim dnes hodný, alebo nie, ale ON dnes znovu s láskou zbiera tie lupene, ktoré za sebou zanechávam z lásky k nemu. A je jedno, či mám svoje vlastné deti, alebo nie, pretože Boh vezme tú nádobu, ktorú dnes napĺňam a bude ju vylievať na ďalšie generácie. A to všetko iba kvôli Jeho láske ku mne - tebe.