Vtedy som pochopila, že Boh je skutočný...

Magazín Ver.sk 04.09.2026 6 minút na prečítanie

Možno si už niekedy premýšľal/a, či Boha vo svojom živote vôbec potrebuješ. Možno sa ti zdá vzdialený, možno máš pocit, že tvoje modlitby zostávajú bez odpovede. A možno si si povedal/a, že svoj život zvládneš aj bez neho.

No čo ak Boh nie je tak ďaleko, ako sa ti zdá? Čo ak ťa hľadá aj vtedy, keď ho ty nehľadáš ?

Margarétka si kedysi myslela, že Boha nepotrebuje. Jej život však nabral smer, ktorý jej ukázal, že Boh môže byť oveľa bližšie, než si dokáže predstaviť.

Svedectvo Margarétky (23r.)

„Povrazmi ľudskosti som ich tiahol, lanami lásky; bol som ako kto dvíha jarmo ponad ich líca, a skláňal som sa k nemu chovať ho.“
(Ozeáš 11, 4; SSV)

Predtým, ako som pochopila, že citát z Biblie, z knihy proroka Ozeáša, sa týka aj mňa, nevnímala som Boha ako toho, kto ťahá človeka lanami lásky. Vnímala som ho ako prekážku medzi mnou a mojimi rodičmi. Z tejto vety už môžete vycítiť, že som sa narodila v rodine, ktorá má Boha na prvom mieste a chodí do kostola nie zo zvyku, ale z lásky k svojmu Stvoriteľovi. Mám 23 rokov a dvoch starších bratov, som najmladšia a jediná dcéra. Od malička som bola rozmaznávaná, milovali ma a starali sa o mňa s láskou, ale aj potrebnou prísnosťou. Milovala som Boha detskou láskou, ako to deti vedia, radovala som sa, keď som babke recitovala celú svätú omšu a nie báseň z knižky.
Dospela som ale do veku, kedy prišli prvé otázky: „Prečo mám chodiť do kostola?“ „Kto je vlastne ten Boh?“ Nedokázala som prijať to, že je tu niekto väčší ako ja. Vyžadovala som stále viac a viac pozornosti, ktorá nebola potrebná. A tak som upadla do depresie, ktorá sa často vyskytuje u dospievajúcich. Chodila som celá v čiernom, vyznávala štýl Emo, počúvala piesne, ktoré urážali Boha... Všetkým som stále nadávala, bolo vo mne veľmi veľa hnevu. Prestala som chodiť na sväté omše do kostola, no bála som sa nejsť úplne, tak som ostávala pred kostolom, aby to neublížilo mojej mame.
Aj keď som bola nahnevaná, stále som mala rodičov rada a nechcela som im ublížiť. Ten, ktorého som odmietala a ktorému som chcela ublížiť, bol Boh. Začala som chodiť s chlapcom. Nebol to dobrý vzťah, a tak som upadla ešte hlbšie do depresie a pocitu osamelosti.
V tom istom roku som išla s rodičmi a ich spoločenstvom na púť do Medžugoria. Mala som 14 rokov a povedala som si, že to možno bude sranda. Vôbec som netušila, čo to Medžugorie je. Púť začala v Chorvátsku, tak som bola šťastná, lebo som sa mohla kúpať v mori. No keď sme odišli do Medžugoria, bolo to pre mňa strašné. Všade náboženské predmety, kňazi, rehoľníci, všetci hovorili o Bohu a o Panne Márii. Snažila som sa sedieť na večernom programe čo najviac vzadu. Počúvala som svoju hudbu, ale nebolo to divné, že mám slúchadlá, lebo ich mali všetci. Chodili sme tam každý rok. Ja tiež. Povedala som si, že v Chorvátsku
sú krásne hviezdy, pre ktoré sa oplatí prísť, a Medžugorie už nejako prežijem. Keď som mala 16 rokov a opäť sme mali ísť na púť, môj brat uveril v Boha. Po siedmich rokoch. Prišlo mi to veľmi zvláštne. Môj brat? Môj brat verí v Boha? Tak kto to potom je, keď ešte aj on sa nechal stiahnuť? Moje srdce sa začalo pomaly otvárať.
Raz, keď som šla spať, mi mamka povedala, že mám ľutovať hriechy. Ja som jej len odvrkla: „Hej, jasné...“
No stalo sa niečo zvláštne. Zrazu som v srdci pocítila veľkú bolesť, ľútosť, že som taká zlá. Nechápala som ten pocit. Veľmi som plakala. Ale na zmenu som silu nemala.
Do Medžugoria sme išli napokon štyria. Tam sa opäť pomaly začalo otvárať moje srdce a prežívala som ľútosť nad hriechmi. Chcela som zmenu, ale nevedela som ako. V to leto, v jednej chvíli som si povedala, že už nebudem prekračovať hranice telesnosti s mojím priateľom. Vedela som, že to ma najviac zväzuje. Môj priateľ to neprijal a rozišiel sa so mnou. Začala som sa nazývať veriacou, no takou, ktorá má rada Boha, ale nie Cirkev. Stále som odmietala chodiť do kostola, pretože som nebola vyspovedaná a nevidela som v tom zmysel. Avšak opäť som sa ocitla na púti v Medžugorí.
Vedela som, že by som mala ísť na spoveď. Boh mi dával túžbu do srdca, až som to nevedela vydržať.
Na púti som si vyhliadla kňaza, ktorý by mohol byť vhodný. Prišiel strach. Ako sa ho na to mám spýtať? Nikomu som to nepovedala, iba som naznačila, že by som asi chcela ísť na spoveď. A tak som ležala na posteli a premýšľala, ako naberiem odvahu a pôjdem za vytipovaným kňazom. Vtom vstúpila do izby moja mamka a povedala mi:
„Pýtala som sa toho nášho kňaza, či by ťa nevyspovedal, že si už nebola tri roky, a súhlasil.“ Srdce mi začalo búšiť, nechápala som, čo povedala. Bol to ten kňaz, ku ktorému som chcela ísť. A tak som išla na spoveď. Všetko som povedala, úplne všetko. A išlo to tak ľahko! Akoby som nehovorila ani ja. Stačila iba túžba a Boh sa postaral sám. Pritiahol ma lanom lásky. Nedonútil ma, postupne si ma priťahoval, až som sa k nemu úplne priblížila a spojila sa s ním. Bolo to presne 27. 8. 2019 o 17:00. Prijala som Božie milosrdenstvo, dovolila som, aby sa Boh ku mne sklonil a miloval ma, choval ma v náručí. Bol to najkrajší deň v mojom živote.
Odvtedy mám veľkú túžbu chodiť každý deň na svätú omšu. Stačila jedna spoveď, aby som si našla lásku k Cirkvi, a dnes si neviem predstaviť, ako by som žila bez tohto spoločenstva. A aj keď som Bohu ubližovala, nechcela ho, odháňala ho... on si ma povolal. A tak som sa pred rokom a pol rozhodla nasledovať ho a zasvätiť mu celý môj život. Povedala som mu: „Áno, budem tvojou nevestou.“ A aj keď sa cítim nehodná na toto povolanie, nie je to dôležité, pretože on nás robí hodnými.

Možno aj ty práve prežívaš obdobie, keď Boha necítiš. Možno máš otázky, pochybnosti alebo si od neho jednoducho odišiel/a.

Margarétkin príbeh ti však ukazuje, že tvoje blúdenie nie je pre Boha príliš veľké. On zostáva blízko a čaká, kedy mu otvoríš svoje srdce. 

Práve Biblia1SLOVO je plná príbehov ľudí, ktorých Boh znova pozval, aby začali odznova.

Každý ich príbeh je dôkazom, že Božia láska nekončí tam, kde končia naše sily. Ak túžiš po nádeji, po novom začiatku, otvor si Bibliu1SLOVO. Možno v nej nenájdeš len ich príbehy — ale aj ten svoj.