Čo mi ide hlavou...(Ivka Šalgová I )

Ivka Šalgová 16.10.2019 1 minúta na prečítanie

Mám také pravidlo. Každý večer ďakuj Bohu za veci a ľudí vo svojom živote tak, ako by to, za čo si dnes neďakoval, malo zajtra prestať existovať. Pomáha mi to udržiavať si vďačné srdce (namiesto ušomraného sťažujúceho sa srdca) a práve tá hraničná podmienka (samozrejme iluzórna), že ak nepoďakuješ, zajtra to zmizne, mi pomáha v akokoľvek ťažkej situácii si uvedomiť, že tu je niečo, čo chcem, aby tu bolo aj zajtra. Že mi predsa len ešte ostali úlomky krásnych vecí a ostali úžasní ľudia, za ktorých som vďačná.

Dlho som tiež prežívala obdobie, v ktorom som Bohu každé ráno cestou do práce hovorila, že som mu veľmi vďačná a chcem byť vďačná dnes, pretože to možno zajtra už tak nebude. A uvedomovať si pominuteľnosť sveta okolo mňa mi pomáha. Nebrať nič ako samozrejmosť. Vedieť, že všetko je dar. Že jediný nemenný a stály je Pán Boh. Nikto iný nie je pevnou skalou, ktorá sa nepohne. Pomáha mi to nerobiť si modly zo situácií ani ľudí v mojom živote.

Tak chcem pozvať aj Teba, aby sa vďačnosť stala pre Teba zvykom. Železnou košeľou. A tento zvyk sa potom premení na zdroj radosti.