Magazín

NEZANECHÁM ŤA, ANI NEOPUSTÍM…”

Alexandra Tinková 22.05.2025 5 minút na prečítanie

Jeden motív sa mi vracal v sne aj celé roky. Nachvíľu si dal pokoj, a potom sa znovu objavil. A znovu, a znovu… Mal rôzne podoby, ale pointou bola vždy nepríjemná úzkosť z toho, že som si práva uvedomila, že mi chýba ešte jedna posledná skúška, alebo zápočet do ukončenia ročníka (štúdia). Zostala som z toho v panike, strese, začala horúčkovito rozmýšľať, ako, kde, kedy, a či vôbec to ešte stihnem napraviť, aby som mohla „prejsť“ (ročníkom, alebo celým štúdiom). A čas sa krátil a mňa oblieval pot a panika z toho, že nestihnem a neprejdem…

Naposledy keď sa mi to snívalo, som tomu nedala pokoj a hneď po otvorení očí som sa v duchu spýtala, čo mi chce tento riadne stresujúci sen povedať. Hneď prvá odpoveď, ktorá vyplávala do vedomia bola – to je moje večné starostenie hneď od rána, keď sa zobudím, či v ten stihnem všetko, čo chcem, mám a musím stihnúť. Lebo ak nie, tak… Ozaj, ak nie, tak čo? Nebudem dokonalá? Niekto sa na mňa bude hnevať? Niekto ma odmietne? Urobím strašnú vec a previním sa voči zákonu perfekcionizmu v mojej hlave?…

Nikdy na nič nie som sama! Mám Otca Nebies, ktorý chce každý krok absolvovať so mnou

No keďže niekedy ti myseľ môže diktovať niečo iné, ako je skutočná pravda v duchu, spýtala som sa Ducha Svätého ešte raz, či je to naozaj všetko. A ten mi za tým vyjavil ešte jednu, hlbšiu vrstvu. Ten sen vyjadroval nielen môj časový stres a nestíhačky bežne zaneprázdneného človeka. V tom sne sa odrážala moja existenciálna úzkosť, ustaranosť a strhanosť, že na všetko, čo ma v ten deň čaká, SOM SAMA!

Že sa v podstate o všetko musím strachovať. Či to zvládnem. Či to dám. Že sa cítim bezbranná. Nechránená. S nekonečnými povinnosťami predo mnou, ktoré sú skúškou jedna po druhej: A toto dáš? A toto, a toto? Budeš stopercentná, Dokážeš sebe a svetu svoju bezchybnosť a „kvalitu“?…

Dobre, že som sa to Ducha spýtala. Pretože vzápätí za tým mi hneď aj prišla odpoveď. Božia odpoveď. Ktorá chcela toto klamstvo zo mňa sňať. Že všetka únava, ustaranosť, nepríjemné pocity, tlaky mi prichádzajú do života z toho, že chcem životom a každodennými situáciami – ešte stále viac než často – tvrdohlavo kráčať bez Neho. Že zabúdam, aká je Jeho skutočná, Božia podstata. Ochraňovať. Rovnať chodníky. Otvárať múry a moria. Milovať. Bezpodmienečne. Šepkať moje meno, počítať moje vlasy, obväzovať srdce, mať myšlienok o mne viac ako zrniek piesku. Žehnať. Posilňovať. Uzdravovať. Zabezpečovať. Dávať odpočinutie a pokoj. Radosť a veselosť. Riešenia a odpovede. Múdrosť, talenty, schopnosti. Cesty. Kotvu, skalu, domov…

…Áno, veľakrát mi ako odpoveď na moje nespočetné otázky dodnes dávaš obraz dievčiny, padajúcej smerom dozadu do náručia „chytača“, ktorá si na istom stretnutí duchovnej obnovy takto mala pripomenúť, ako Ti bezpodmienečne dôverovať. Spoľahnúť sa, keď neviem. Spoľahnúť sa, keď nevidím za roh. Spoľahnúť sa, keď v rezervoári mojich síl bliká červená kontrolka. Spoľahnúť sa, keď moje vlastné riešenia sa minuli. Keď sa cítim tak maličká a nedokonalá… Spoľahnúť sa na niečo dobré, aj keď som to doteraz ešte nezažila a moje skúsenosti sú celkom iné. Spoľahnúť sa na Teba, aj keď svet a okolnosti hovoria niečo celkom iné. Nevedieť ešte, ale spoľahnúť sa. Nemať to ešte všetko do bodky zrátané a vyjasnené, ale spoľahnúť sa. Vedieť, že ja sama na to nemám, ale spoľahnúť sa. Nepočúvať druhých, čo sa nedá, ale spoľahnúť sa…

Často, keď sa modlím, rozprávam s Tebou, mi ukazuješ túto dievčinku, padajúcu pokojne dozadu, lebo sa spoľahla… Alebo môjho psa. Keď už pre nič iné, viem, že pre toto malo byť to malé stvorenie v mojom živote. Prototyp sebavedomého prijímača lásky. Nepochybujúceho. Ako mi dôveruje, ako sa nechá nosiť, viesť, ako vie, kde vždy, VŽDY nájde ochranu a útočište. Mám to každý deň pod nosom. Doslova. Jej pokoj vo mne. Jej spočinutie v mojom náručí, alebo pri mojich nohách. Vie, kde sa nasýti, kde bude utešená, zabezpečená, ochránená, milovaná. Každý deň mi to pripomínaš. Čo po mne chceš. Aby som sa takto detinsky „vrhala“ do Tvojho náručia znova a znova.

Ráno ako prvé otvoriť oči a povedať si: Nikdy na nič nie som sama! Mám parťáka, ktorý stvoril všetko okolo mňa! Mám Otca Nebies, ktorý chce každý krok absolvovať so mnou. Mám Boha, ktorý už vzal na seba všetky moje nedokonalosti, chyby minulosti (dokonca aj budúcnosti), pochybnosti, trápenia, útoky, slabosti…

Diabol nás chce oklamať všeličím. Jedna z jeho najobľúbenejších lží je práve táto – že sme sami. Že zvládneme iba to, na čo stačia naše vlastné sily. Že nikto o nás nestojí. Že život je večná naháňačka za dokonalosťou so zlým výsledkom. A že v tom osamotení nás niekto zhora ešte aj neustále prísne súdi, karhá, odsudzuje za každý chybný krôčik…

Boh nie je pozorovateľ, Boh je dejateľ našich životov, ak Mu to dovolíme

Boh nie je pozorovateľ, Boh je dejateľ! Našich životov, ak Mu to dovolíme. Chce s nami byť v radostnom partnerstve, spoločne chodiť, chce, aby sme sa učili byť Jeho predĺženými rukami, ústami, srdciami… Chce cez nás žiť. Ak Mu to umožníme, nikdy nebudeme pociťovať samotu, prázdno, ani úzkosť. Len sa zbaviť toho zvláštneho tiku dnešného sveta, že musíme sebe aj všetkým okolo nás dokázať, že my sami…. to všetko urobíme, a musíme urobiť najlepšie.

Nauč sa padať. To nie je lenivosť, zbabelosť, ani bezradnosť, porazenectvo a pasivita. Naučiť sa padať do Otcovej náruče je práveže nabratie tej najväčšej odvahy – vypnúť tú bičujúcu kontrolu v sebe, vo svojej mysli, ktorá z našich životov robí obmedzené a stále sa opakujúce malé hracie políčko a otvoriť sa s tou odvahou tým najlepším možnostiam vesmíru, ktorý On stvoril jedným Slovom…