O najkrajšej hotelovej izbe

Alexandra Tinková 25.10.2023 4 minúty na prečítanie

      Dnes nadránom (niekedy, keď sa mi podarí zobudiť tak skoro, Boh ma vodí všelijakými spomienkami, myšlienkami, víziami a ukazuje mi:) som si spomenula na to, ako som vždy milovala hotely. Tie najkrajšie elegantné hotely. Prebudiť sa v niečom krásnom. Čistučkom. Upravenom. Nedotknutom ničím zlým... A potom ísť rovno z tej peknej izby na bohaté raňajky. V pokoji, bez zhonu, bez pocitu nebezpečia. Môcť sa o seba starať. A nie, nielen to! Môcť nechať druhých, nech sa o teba starajú! Nič nemusieť. Nebáť sa. Užívať si. Ďaleko od všetkého...

     Boh mi dal takto vidieť, ako som sa chcela vlastne vždy tak veľmi vyvliecť z vlastného života. Tak strašne ma bolel. Tak strašne som sa bála. Ťažilo ma to. Trpela som. Nemohla som dýchať. Bolo to pre mňa neznesiteľné. Pre moje nervy. Telo. Dušu. Myseľ.... Strašne som chcela, ale bola to márna snaha. Dnes viem, že fyzicky sa to nedá. Ani geograficky. Keď to neurobíš v duchu a duši. Keď nezačneš budovať to, čo potrebuješ tam, kde si. Nedalo sa mi ujsť do nového života. Stále tam bola tá ťažoba. Tie putá. Ten smútok.

     V tých vzácnych chvíľkach v krásnych hoteloch som vlastne hľadala slobodu. Ale nebola som slobodná... Trvalo roky a roky, kým som sa k skutočnej slobode začala krok po kroku dostávať. A prestala som pomaly túžiť po tých krásnych hotelových izbách (Nie, že by to niekedy nebolo super a netešila som sa na výlet v krásnom hoteli, ale už je to o niečom celkom inom ako úniku).

 tá najkrajšia, najpohodlnejšia a najbezpečnejšia miestnosť sa stavia zvnútra

    Možno občas ešte chcem zdrhnúť. Ako aj vy. Pred minulosťou. Spomienkami. Horkosťou. Že tam ešte sú nánosy niečoho boľavého, s ktorými neviem vystáť na jednom mieste, v jednej miestnosti. Ale viem, že nič z toho neodstránim únikmi do hotelov, ani na tie najkrajšie miesta na zemi. Že ma nespasí ani tá najkrajšia izba, ani najsladšie a najbohatšie raňajky. Lebo tá najkrajšia, najpohodlnejšia a najbezpečnejšia miestnosť sa stavia zvnútra. Musíš to prestaviť v sebe. Musíš sa rozhodnúť. Musíš si vyjasniť, kto si. Za čím budeš odteraz kráčať. A áno, musíš sa naučiť celkom sa ľúbiť. Prestať sa podkopávať. Vedieť za seba postaviť. Poznať stále zreteľnejšie svoje práva, potreby, hodnoty. A strážiť si ich.

V tvojom srdci, v tvojej duši. Tam si doma... poznaním, kto si v Bohu a pre Boha

     Nový život - tá najkrajšia hotelová izba je to, že vieš, kto v Bohu si. Keď si od neho necháš hovoriť do toho, akú máš hodnotu, čo môžeš, máš, musíš. Keď sa vieš o to aj postarať, obhájiť si svoje hranice, keď vieš povedať aj nie, keď vieš, že máš právo na oddych, samotu, aj odlúčenie a odmietnutie, ak je to potrebné. Tak si zariadiš tú najkrajšiu izbu, ten nový život. Životom bez kompromisov - kompromisov vo svojich hodnotách, prioritách, sebaúcte. Keď stále pevnejšie vieš, čo chceš, za čím smeruješ a čo si sa rozhodol už nikdy nezradiť. Slobodne od kohokoľvek prijatia a odobrenia. To je tá najútulnejšia izba. V tvojom srdci, v tvojej duši. Tam si doma. Keď si to ty a si si toho vedomý. A nič a nikto tým nezatrasie. Pred ničím nemusíš unikať. Lebo nič tvoje postoje neohrozí. Vieš si dopriať aj tie raňajky, aj ticho, aj odstup. Aj krásne veci. Sám od seba. Tu a teraz. Na tom mieste, kde si. V bezpečnej miestnosti kde sám sebe odpustíš všetky minulé zrady, ktoré si na sebe kedy napáchal (lebo tie bolia najviac, to si píš)), a sľúbiš si a dáš všetky sily do toho, aby sa tak už nikdy nestalo. Keď sa nenecháš strhnúť do svetov a príbehov druhých. Do ich zámerov, ich cieľov.

     A vieš, že tie steny sú bezpečné. Aj dvere, aj zámky, aj okná tesnia. Si vo svojom. Živote. Príbehu. Nemusíš unikať do krásnych hotelov. V tej tvojej izbe je dobre. Hrejivo. Pravdivo. Bezpečne. Je tam poriadok a vonia horúci čaj so škoricou. Tam sa to začína. V tvojej komnate. Poznaním toho, kto si v Bohu a pre Boha a presvedčením, že si ten priestor ochrániš a vybojuješ.