Prečítaj si z knihy: Abigail a veľký začiatok

Magazín Ver.sk 10.07.2026 4 minúty na prečítanie

Druhá kapitola 

Pani Hennigová

Abigail vošla do triedy. Svoju pestrofarebnú čelenku si dala opäť do vlasov. Vybrala si prázdnu lavicu a rozhliadla sa po neznámych červených stoličkách a tvárach, ktoré nepoznala. Dúfala, že sa s ňou aspoň niekto bude rozprávať.
„Ty si slečna Abigail Brenerová?“ spýtala sa vysoká, štíhla pani s rukami v bok. Mala uhladené ryšavé vlasy a úzke okuliare.
Vyzerala ako kreslená postavička so záporným charakterom, aké Abigail s kamarátkami kreslili do svojich príbehov a vymyslených dobrodružstiev. Nie, toto určite nebol typ človeka, s ktorým by sa Abigail chcela rozprávať.
„Áno,“ odpovedala Abigail a veľmi si želala, aby práve v tej chvíli bola niekým iným na úplne inom mieste.
„Vitaj,“ oslovila ju dáma chrapľavým hlasom, ktorý neznel veľmi prívetivo. Podala Abigail nejaké papiere.
„Tieto papiere musíš vyplniť so svojimi rodičmi najneskôr do zajtra, prosím,“ povedala.
Potom sa bez ďalšieho slova otočila a podišla k ďalšiemu dievčaťu, ktoré malo kučeravé vlasy a obrovskú kvetinovú čelenku. Aj tomuto dievčaťu podávala rovnaké papiere, ale Abigail si to nevšimla. Bola príliš zaneprázdnená tým, že v duchu prosila Boha: Prosím, prosím, nech táto strnulá pani nie je mojou učiteľkou!
FÚÚÚ!
Pani s uhladenými ryšavými vlasmi sa postavila dopredu pred tabuľu a zapískala na lesklú striebornú píšťalku.
„Dobrý deň, žiaci,“ povedala stroho. Všetci sa posadili a stíchli. „Som vaša učiteľka, volám sa pani Hennigová.“
Abigail zamrazilo.Pani Hennigová zdvihla píšťalku a pozrela na všetkých cez svoje úzke okuliare. „Toto už nikdy nechcem použiť. Rozumiete? V tomto roku budeme všetci spokojní len vtedy, ak nebudem píšťalku potrebovať. Veľmi nerada zvyšujem hlas.“
Abigail prikývla spolu s ostatnými a premýšľala, kedy jej prestane zvoniť v ušiach.
„Vitajte v štvrtej triede,“ pokračovala pani Hennigová a zložila si ruky pred seba, akoby sa modlila. „Očakávam, že sa budete správať ako mladé dámy a mladí páni.“
PFF!
Abigail sa pozrela vedľa seba a okamžite spoznala žiaka, ktorý vydal ten zvuk. Greg.
Ale nie. Abigail rýchlo odvrátila pohľad a pozrela sa na učiteľku. Možno sa pani Hennigová usmeje alebo zdvihne kútiky úst, alebo sa prestane mračiť a stiahne ústa dorovnej línie, akoby zadržiavala smiech. Ale to sa zrejme nestane.
Výraz jej tváre sa nikdy nemení? čudovala sa Abigail a prižmúrila oči. Potom sa usmiala. Bola by to skvelá hra!
Mohla by s kamarátkami súťažiť, kto si udrží rovnaký výraz tváre čo najdlhšie... teda, ak by nejakých kamarátov mala. Svoj nápad si budemusieť zapamätať a zapísať na svoje dúhové papieriky. „Každý deň, keď zazvoní zvonček,“ povedala pani učiteľka Hennigová, „si vytiahnete pracovný zošit z matematiky a začnete pracovať na úlohách v ňom.“
CŔŔŔŔŔŔN!
Abigail nadskočila, až sa buchla kolenom o stôl. Výborne, teraz bude mať modrinu. Snažila sa nevydať žiaden ston. Prehrabávala sa v knihách na poličke pod stolom, hľadala matematiku. Matematika mi cez leto nechýbala, povzdychla si a vytiahla na stôl hrubý pracovný zošit.
Prvá úloha vyzerala, že bude dosť ťažká. Počítala na prstoch pod stolom, podvádzala presne tak, ako sa to robieva vo štvrtom ročníku pri matematike. Keby ste povedali Abigail náhodné slovo alebo ukázali obrázok, hneď by mala veľa zábavných nápadov na hry, ale čísla? FÚÚJ!
„Ehm,“ odkašľala si zrazu pani Hennigová a opäť sa postavila pred tabuľu. „Slečna Brenerová.“
Pani Hennigová hľadela priamo na Abigail. Abigail sa zhrbila – pristihli ju, ako počíta na prstoch! Pripravila sa na to, že sa to dozvie
celá trieda. Teraz z nej bude dievča, ktoré si radšej zloží čelenku z hlavy, aby si zachránilo reputáciu, a ktoré nevie počítať!
Ale pani Hennigová povedala len: „Prosím, povedz nám výsledok prvého príkladu.“
Prosím, Bože, nech je ten výsledok správny, modlila sa Abigail v duchu. Potom povedala nahlas: „Ehm... 9?“
Pani Hennigová pokrútila hlavou, že nie, prešla si rukou po uhladených ryšavých vlasoch a vyvolala iného žiaka. Abigail sa začervenala, sadla si na stoličku a zachytila čelenku, ktorá jej skĺzla z vlasov.
Opäť. Áno, oficiálne sa stala Abigail dievča zo štvrtého ročníka, ktoré nevie počítať a nevie nosiť čelenku tak, aby jej nepadala.
Abigail sa pozerala na sandále na nohách a myslela na to, že by si radšej máčala nohyv bazéne v dome svojej sesternice Gracie. Páčilo by sa jej, ak by zostalo všetko po starom a ich rodina by sa nikdy nepresťahovala.

Knihu si môžete objednať tu: https://www.ver.sk/produkt/1100082843/abigail-a-velky-zaciatok a dočítať do konca. Príjemné, povzbudivé a zábavné čítanie.