„Sám Boh stačí...“, Alexandra Tinková

Alexandra Tinková 10.01.2020 3 minúty na prečítanie

 „Je na vašu nápravu, čo znášate. Boh s vami zaobchádza ako so synmi. A ktorého syna otec nekarhal? Ak ste mimo výchovy, na ktorej dostali účasť všetci, potom ste nemanželské deti, a nie synovia...“ /Hebr, 12:7-11/

 Tak si sedím, za oknom nevľúdny dážď, sychravo a sivo, som ešte všelijaká domačkaná a ubolená z vleklej neodbytnej virózy, unavená, ospalá, spomalená ... mohla by som si sťažovať. Na tú virózu, domačkanú tvár, aj na tisíc ďalších drobností v mojom živote. Živote, ktorý vôbec nie je dokonalý. Vlastne, je možno všetko, len nie dokonalý... Je to možno taký život ´na pár lajkov od sveta´. Koľko v ňom ´chýba´,  koľko sa v ňom ´nepodarilo´,  koľko sa zrútilo, koľko ´nereprezentatívneho´ a nenablýskaného vytŕča... Sedím a usmievam sa. Ako mi je dobre. Aj s týmto nedokonalým životom. Možno ešte pred pár rokmi by som si zúfala. Presne v takomto istom dni s virózou a dažďom za oknom. Plakala by som za zmareným. Zúrila za nedosiahnutým. Zúfala nad večne tak nedokonalým... Aj ja som lietala v tých učeniach. Učeniach, ktoré hovoria, že zmyslom je naplniť do maxima všetky kolónky života, ktoré svet požaduje. Mať v portfóliu všetky zbrane, odpovede, recepty, aby sme ohúrili... Dosiahnuť všetko, na čo si zmyslím. Dôjsť tam tak, ako si poviem. Dostať to, čo zapýtam... Napínať svaly, vlastné sily, vyhrávať, zbierať body a užívať slávu... Mať najkrajší dom na ulici, s najkrajšími farbami, pútačmi, aby ho fotili do katalógov... Aby TO dobre vyzeralo. Aby TO dobre znelo. Aby TO bolo dobre hodnotené. Aby to schytalo všetko možné uznanie sveta... 

 ...Sedím, bez naplnených kolónok, umačkaná, strapatá, bez múdrych odpovedí... A je mi dobre... Ako dobre, že už sa za týmto všetkým nemusím hnať. Mám Jeho. A On mi hovorí iné. Ako dobre, že náš Boh toto nesľubuje! Aký dobrý je môj Boh, ktorý nesľubuje žiadny dokonalý život, aleluja! Nezaručuje, že všetko, čo budem chcieť, je správne, a že to aj dostanem. Nesľúbil mi, že nebudem plakať, strádať, učiť sa v bolestiach a so stratami... Neagitoval pohodlím, obdivom, potleskom, uznaním sveta. Nesľuboval, že sa budem vždy cítiť funny, happy, cool... Ani mocne, veľko, neohrozene... Ale sľúbil mi, že to On je taký. Veľký, mocný, neohrozený. Verný. Všemocný. Spravodlivý. A preto niekedy aj funny a cool... A taký bude VŽDY pri mne stáť. Že bude stále so mnou, a ja s ním, keď budem chcieť a dovolím. Nesľúbil mi dobyť svet. Sľúbil mi získať život! Nesľúbil mi vidieť úsmevy, sľúbil mi cítiť lásku. Nesľúbil mi všetko spoznať a chápať. Ale že keď zdvihnem oči k nebesiam, budem tam zaručene stále vidieť jedno – Jeho. A poznať Jeho vedenie... Nikdy mi nepovedal, že dá všetko, čo chcem. Ale môžem si byť pri Ňom istá všetkým, čo potrebujem. Nie, on nehovoril, „že ma budú mať všetci radi“ . Namiesto toho dal svoju lásku. Nahú, skutočnú, celú, na kríži. Nemennú, nemýliacu sa, s ničím neporovnateľnú... Sedím s ňou, s tou Jeho láskou, a je mi dobre. Tak veľa vecí nemám. A predsa mám všetko...