Chcem sa radovať

Alexandra Tinková 22.08.2025 6 minút na prečítanie

„Pýtaj sa a dostaneš odpoveď, hľadaj a nájdeš, klop a bude ti otvorené!“ Keď ma Boh vyzval k tomu, že ma chce viesť a ukazovať mi nové veci o procese uzdravovania srdca, mysle, tela, celého človeka a jeho života, beriem to vážne! Pýtam sa, klopem, hľadám! Zapájam sa do tejto našej spoločnej cesty miliónom otázok. Aj keď sa zdanlivo nič nedeje... Tak som sa dnes v modlitbe preventívne spýtala svojho srdca: „Čo potrebuješ, čo mi chceš dnes povedať?“ Odpovedalo mi: „Ja sa chcem viac tešiť!“ Bolo to trochu také vyčítavé, uslzené, ako keď si malé dieťa pýta od mamy objatie. Niečo ako: „Mami, poďme domov, zohrej ma, uvarme si kakao a bude nám spolu dobre…“

Tak sa ho hneď ďalej pýtam: „No dobre, a čo ťa teda poteší?…“ Cítim, že neprichádza odpoveď hneď. Srdce je ako keby zakríknuté. Nevie, nemá odpoveď, zaskočila som tou otázkou jeho aj seba. Potom ale predsa zo seba nejaké odpovede dostáva/me: „Ja nechcem stále iba cítiť bičovanie, čo zas treba urobiť, aký výkon, čo dokázať, čo dohnať, čo vybaviť a splniť, odškrtávať si „to do“ zoznamy, obviňovať sa, kritizovať sa, kalkulovať, rekapitulovať, čo by ešte malo a mohlo byť… Chcem sa skrátka tešiť! Chcem sa vznášať, smiať sa na plné hrdlo, hrať sa, objavovať nové, túlať sa! Jesť sladké lesné jahody priamo z trávy. Len tak ísť kam ma nohy vedú. Pozerať na hladinu jazera a dýchať! Tešiť sa z peknej kúpenej veci, z koláčiku v kaviarni! Z vône rozmarínu a cesnaku v kuchyni… Len tak… Z tohto všetkého malého-veľkého sa tešiť!!!….“

No dobre, to znie celkom jednoducho! Tak prečo sme na to zabudli??? Zabudli sme sa tešiť? Čo vysalo z nášho srdca a života radosť? Zakázali sme si ju?… Kedy? Prečo? Ako? ….

Zrazu vidím obraz seba, ako stojím na zastávke na Pražskej ulici. Je to šedé obdobie môjho života. Okolo mňa je veľa utrpenia a bolesti. Veľmi veľa, je toho na mňa príliš. Nevládzem to už niekedy niesť, no nesiem. Musím. Prechádzam cez to, naberám na seba bolesti a utrpenie aj druhých a pomaly ohýbam chrbát. Mám tak máličko, máličko života v srdci, v pľúcach, v očiach, v duši…. Prežívam…

A v tomto strašnom mračne utrpenia a bolesti – neviem, či nahlas, alebo v duchu – niečo vo mne tam na tej rušnej zastávke, ako čakám na trolejbus, povie: „Takto to už bude!“ Toto je tvoj život. Tvoj život je smútok a utrpenie. Nemáš sa čo tešiť. Pre teba na tomto svete niet radosti. … Všade okolo je toľko utrpenia a bolesti, že to všetko musíš s každým niesť! Život je zlý! Život je utrpenie! … „C´est la vie“, to je skrátka život, zvykaj si… „Takto to už bude…“ Počujem ešte raz. Som ohromená, že sa mi dnes, po toľkých rokoch tá spomienka vynorila! To znamená, že má nejakú spojitosť s dneškom, to znamená, že má stále nejaký dosah na moje srdce, na moju radosť! …. 

Opäť sa mi len potvrdzuje, aké vitálne dôležité je to, čo vypúšťame zo svojich úst, aj zo svojej mysle. Ako to doslova určuje náš ďalší krok, rozhodnutie, deň. Neberme na ľahkú váhu, čo vyslovujeme nad svojím životom! Neviem, či som to vtedy povedala nahlas, alebo „iba“ v duchu, ale to je jedno. Svoj život sami dokážeme blokovať a nasmerovať na zlú trasu vlastnými slovami, ale aj myšlienkami.

Vlastne, som si istá, že mi ju vtedy vnukol zlý, ale to je jedno. Dôležité je, že dnes už mám nad ňou/ že mám nad ním moc! Kým som si to neuvedomovala a nechala to zlorečenie (pretože to bolo svojím spôsobom zlorečenie) na mňa pôsobiť, malo moc ono nado mnou. No Boh to hnusné klamstvo odhalil dnes, v modlitbe, keď som sa srdca pýtala, prečo sa zabudlo tešiť. Vyzerá to možno ako z rozprávky, no nie je to tak! Naše slová sú dôležité, naše myšlienky sú dôležité, nimi si vytvárame ďalšiu hodinu, deň, cestu, život! Je to jeden zo základných duchovných zákonov a princípov.

Nemôžeme jednoducho vyslovovať len tak, hocičo, piate cez deviate, frfľať, preklínať, začínať vety stále: „Bojím sa… Zlyhám… Som krava… Som sprostý…. Som drevo… Ja sa zbláznim… To sa nepodarí… Zomriem, skapem, ochoriem…. „ Nemôžeme stále ohovárať, vyslovovať negatívne veci, dopredu si hatať budúcnosť slovami ale aj myšlienkami, nemôžeme mať v hlave hnoj a toxický odpad, a očakávať, že sa nám bude dariť! To skrátka nefunguje. Je to jednoducho princíp- tvoje slová a myšlienky rovná sa tvoj život tak ako dva a dva rovná sa štyri! Hotovo!...

Chvála Bohu, Boh je tak dobrý a milostivý, že keď klopeme, pýtame sa a hľadáme, On dáva odpovede. Ja som sa dnes pýtala, čo srdce chce, a prečo sa zabudlo tešiť, a Boh mi ukázal obrázok spred x rokov, kde som nad nami – mnou a mojím srdiečkom – vyslovila niečo, čo zahatalo, minimálne riadne ovplyvnilo prúd radosti do môjho života. … 

Okamžite som sa tých výrokov zriekla a odovzdala ich Bohu. Viem, že už len to, že bol ten vzorec odhalený, znamená mohutné otvorenie kohútika a prúdenie novej radosti, pretože „Jeho Pravda nás oslobodzuje“. A On nás uzdravuje a oslobodzuje už len tým, že nám niečo vyjaví. Svoje Slovo. Svoju Pravdu. Ktorá je pravým opakom toho, čo zo mňa vyletelo vtedy, v bezútešnom stave na sivej hlučnej zastávke.

Nie, nie, tak to nebude už vždy! Môj život nemá byť utrpenie a bolesť! Skákanie od jednej bezútešnej úlohy k druhej a nesenie všetkých bremien sveta! Nie, Nebeský Otec má pre mňa kopec radosti a života! Má pre moje pľúca veľa dychu. Slobodného dychu. Má pre moje srdce nové piesne. A pre moje oko iskru! Lesné jahody, na ktoré v detskej radosti natrafím na náhodných potulkách. Kuchyňu plnú vône rozmarínu. Slnko vo vlasoch. Nové príbehy na papieri. Vzťahy plné lásky a prijatia. Krásne knižky a veľa novej tvorivosti. Rozhovory o Bohu a úsmev na duši…

Len to nad sebou hovor! Prehovor to do svojho života. Odmietni klamstvá zlého, ktoré zostali zaseknuté v tvojom živote. Boh ich odhalí a v tom momente strácajú všetku moc… Pýtaj sa srdca, čo potrebuje. Aby mohlo tepať a spievať ďalej. Pýtaj sa Toho, čo ho stvoril, On má odpoveď…

Ak vás články našej Sašky zaujali, povzbudili, inšpirovali, môžete si viac takýchto kúskov s úprimným osobným vkladom, prečítať na jej webe: https://www.akosarodiamotyle.sk/ .