Kresťan a samota?

Kresťan a samota?

Magazín Ver.sk 07.07.2021 12 minút na prečítanie

Napísala: Martina Belejová

Samota má v našom živote dôležité miesto a naozaj ju potrebujeme. Keď sme osamote, môžeme v pokoji premýšľať, spracovať veci, čo sa udiali, odpočívať, či budovať osobný vzťah s Bohom. Dodáva nám to silu a prináša pokoj, a preto skutočne má význam tráviť v našich životoch čas osamote. Avšak dnes nechcem písať o tejto potrebnej samote, ale o samote ako fenoméne, ktorý sa melie našou spoločnosťou aj v súvislosti s pandemickým časom, ktorým prechádzame. Myslím tým prežívanie vnútornej samoty, či osamotenosti, ktorá nám silu a život skôr berie. Niektoré články dokonca uvádzajú samotu, resp. osamelosť ako globálnu epidémiu, v ktorej sme sa ocitli aj ako spoločnosť závislá na technológiách, ktoré síce svet prepájajú informačne, no emocionálne je to skôr naopak. 

Pocit osamelosti je definovaný ako nepríjemný pocit, ktorý pretrváva dlhšie ako týždeň a často vedie k sociálnej izolácii, nervozite, ba môže viesť až k psychickým, či zdravotným problémom. Neriešená samota môže dokonca vyústiť do depresie. Ľudia, ktorí prežívajú samotu sa často cítia nechcení, nepochopení, nepotrební a prázdni. Vo Veľkej Británii dokonca existuje Ministerstvo osamelosti, ktorého agendou je práve riešenie dopadov prežívania samoty na zdravie, či životy ľudí. Áno, o tejto samote je dnes reč, pretože sa nás bytostne týka, hoci sme kresťania a veríme, že Boh je vždy s nami a stará sa o nás. A nepíšem o tom len tak, lebo nemám čo robiť, ale sama som si ňou prešla (a v niečom stále prechádzam), a tak sa chcem podeliť o moje postrehy, skúsenosti, poučenia, či zlyhania…. ale najmä chcem, aby sa téma osamelosti dostala von, že je to reálna vec, týka sa nás a nie, nie som jediná, čo sa takto cíti. Ani ty.

To, že sa niekedy cítime sami, je v niečom prirodzené a normálne - presťahujeme sa do iného mesta, zmeníme zamestnanie a celý kolektív, sme single a ten pravý ešte stále neprišiel, sme v manželstve, no partner nám celkom nerozumie, sme na materskej a odstrihnutí od ľudí, sme chorí a ocitneme sa v nemocnici, niekto blízky nás zradil, opustil, nepochopil, odmietol, sklamal, zranil….To je proste život, on jednoducho beží, mení sa a my nie vždy hneď vieme nabehnúť a zareagovať. Problém však nastáva, keď tento pocit samoty pretrváva dlhodobo, a dokonca sa nemení ani pri zmene okolností, resp. keď samotu prežívame, hoci sme uprostred milujúcich blízkych. 

Mojimi okolnosťami, kedy som sa cítila ozaj sama po prvý raz, bol fakt, keď sa moja najlepšia priateľka dala dokopy s chalanom, do ktorého som bola dlho zaľúbená => akoby som stratila dvoch najbližších ľudí v jednom momente. Pre nich to bola skvelá vec a pre mňa na jednej strane radosť a na tej druhej bolesť zo straty a cesta do samoty. Ďalším prípadom bolo, keď mi jedna blízka osoba povedala, že už ma v živote nepotrebuje a začala sa ku mne správať ako k cudziemu človeku, resp. akoby som ani neexistovala, príp. akoby jej dokonca zavadziam. Myslím, že som skôr racionálny typ človeka, ale dokážem mať naozaj hlboké vzťahy, o to viac a intenzívnejšie teda prežívam stratu blízkej osoby, hoci si to v hlave viem celkom dobre utriediť.

V Božom slove už v úvodnej knihe Genezis, Boh hovorí, že nie je dobré byť človeku samému (Gn 2,18), teda Boh stvoril človeka pre vzťahy. Avšak na mnohých miestach aj v Biblii nachádzame ľudí, ktorí prežívali samotu, hoci poznali a nasledovali Boha - Jozef Egyptský, Jób, Noemi, Eliáš, Dávid, Jeremiáš, Jonáš… V knihe žalmov, či nárekov nájdeme množstvo veršov, ktoré písali autori v úzkosti, opustenosti, či bolesti: 

“V úzkosti som vzýval Pána a volal som ku svojmu Bohu.” Ž18,7

“Za dobré sa mi odplácali zlým; som celkom opustený.” Ž 35,12

“Pomôž mi, Pane, Bože môj, zachráň ma podľa svojho milosrdenstva.” Ž 109,26

 Dokonca aj Ježiš prežíval chvíle, keď sa cítil opustený a sám - v Getsemanskej záhrade (Mt 26,40), či na kríži (Mt 27,46). Keď teda aj Ježiš, hoci bol Boh, prežíval chvíle osamelosti, prečo by sme sa mali diviť, že ich prežívame my?

Prežívanie samoty, bez ohľadu na príčinu, či okolnosti, je často živnou pôdou pre klamstvá a domýšľanie. Tak to bolo aj v mojom prípade. K pocitom osamelosti sa tak ľahko pridali ďalšie pocity, ako neistota, pocit zlyhania, výčitky, pochybnosti, hanba, znechutenie, únava. Pootvárali sa najhlbšie zranenia, a niekedy sa pripomenuli aj tie staré, čo sa už zdali dávno zahojené. Z takého stavu sa potom ľahko skĺzne k rôznym falošným útočiskám (internet, hry, seriály, jedlo, pitie, závislosti) či nesprávnym a prehnaným reakciám (výbušnosť, sarkazmus, obviňovanie, zhadzovanie seba či druhých). Tento stav nás v podstate paralyzuje od nášho vlastného napredovania, zastavuje a oddeľuje nás od nášho poslania, a tak postupne strácame zmysel všetkého. Pýtam sa: “Prečo to vôbec robím?” “Prečo by som mala ráno vlastne vstať z postele?”.... Postupne sa odtiaľ dá dostať do tzv. zrkadlovej siene, kde vidíme iba seba a všetko, čo sa udeje filtrujeme cez naše prežívanie (“ako to ja vidím”, “ako to ja cítim”, “čo to mne prináša”, “ako to na mňa pôsobí”, “aký to má pre mňa efekt”), a tak už nič nie je dosť dobré, vhodné, nápomocné, strácame radosť, zápal, úsmev, nápady a izolujeme sa od všetkých - od Boha, od ľudí, ale aj od seba. Padáme do sebaľútosti a sme precitlivelí. Zdá sa, že Boh mlčí, ľudia okolo ma nechápu a ja už ani neviem, prečo som vlastne tu. Totálna izolácia a zdanlivo koniec. 


Pre mnohých ľudí vo svete je toto dennodennou realitou. Už to vzdali sami so sebou, s druhými ľuďmi, žiadna nádej, žiadne východisko, iba agónia až po smrť. Hrozne sa to píše, asi aj číta, a je to naozaj smutné, že u mnohých ľudí je toto každodenný zivot. U mňa, chvála Pánovi, tento stav netrval nikdy veľmi dlho (hoci v tom čase sa to zdalo až pridlho). A to “chvála Pánovi” som nenapísala náhodou, ale úplne úmyselne, lebo som presvedčená o tom, že Boh bol ten, kto ma celý ten čas držal a chránil a postupne vyťahoval naspäť na svetlo pravdy a života.

Cesta späť do života

Vďaka osobnému vzťahu s Bohom a životu v spoločenstve som nadobudla vo svojom živote niekoľko veľmi dobrých návykov, ako je napr. každodenná osobná modlitba - bez ohľadu na jej formu, či intenzitu prežívania. Proste sa ráno zobudím a modlím sa. Či je dobre, či je ťažko, či to dáva zmysel alebo nie. A aj v tých ťažkých časoch prežívania samoty som z tohto návyku nepopustila a zubami-nechtami som sa držala Boha a jeho slova, že toto raz proste musí skončiť a veci budú inak ako doteraz, hoci tomu teraz nerozumiem a nevidím východisko. Pripomínala som si prisľúbenia a pravdy z mojich starých modlitebných zápisníkov (ďalší skvelý návyk:), kde som mala zaznačené “múdrosti” typu - “Boh je Bohom dobrých koncov a keď niečo nie je dobré, ešte nie je koniec” alebo “dobrý čas učí vášni, no ťažký čas hĺbke a pevnosti” alebo “naším cieľom nie je vyhnúť sa ťažkostiam, ale prežiť ich”, či dokonca text piesne od Katky Knechtovej - “Každá bolesť učí dušu rásť”. Hoci tomu bolo ťažké uveriť, neprestala som to robiť. V tom všetkom som tiež neprestala volať na Boha, ale nie tak poslušne a formálne, ale úplne autenticky a s naliehavosťou, ako Jonáš, či Dávid… “Pane, zachráň ma!”, “Pane, pomôž mi!”, “Premiluj ma do slobody!”, “Halóóó, urob už niečo!”. Aj napriek prežívanej osamelosti, ktorej som za ten svet nerozumela, prečo to takto prežívam, prečo to takto musí bolieť, prečo to prežívam už tak dlho, som to s Bohom nejako nevedela vzdať. Verím, že to bola Božia milosť a aj to bola moja cesta von do svetla, nádeje a slobody. Postupne mi v tom celom akoby začali svietiť také malé svetielka, kedy som si začínala uvedomovať, že to so mnou nie je dobré (dovtedy som si to naozaj uvedomovala len máličko a nepovažovala som to, čo prežívam za niečo vážne, či hodné riešenia. Bolo to akoby také tiché, nenápadné vysávanie sily a  života z môjho vnútra) a že potrebujem pomoc, lebo sama to nedám. Začala som sa sýtiť Božím slovom ešte viac, počúvala som rôzne kresťanské prednášky o tom, ako zvládať ťažké obdobia, počúvala som chvály a modlitby s Božím slovom, no najmä, poprosila som o pomoc a modlitbu ľudí v spoločenstve, kajala som sa zo svojho správania voči sebe aj druhým, zo svojej pýchy a nezávislosti. Potrebovala som si priznať, že to nezvládam a že potrebujem pomoc, povzbudenie aj podporu. Uvedomila som si svoju krehkosť a slabosť, čo ma najskôr zahanbilo, no neskôr oslobodilo od spoliehania sa na seba. Pokorujúce, ale oslobodzujúce zároveň. Po čase som začala stretávať ľudí zo spoločenstva aj mimo neho, ktorí prežívali/prežívajú samotu, teda niečo podobné a trápia sa tým, nevedia, čo s tým a ako ďalej. Pre mňa to bolo uistenie, že to trápenie nebolo u mňa len tak z rozmaru, či náhodou, ale napríklad aj preto, aby som mohla svedčiť ďalším, dvíhať ich a povzbudzovať na ich ceste.

No a to, čo týmto celým textom chcem vlastne povedať, je najmä pre tých, ktorí prežívate samotu a opustenosť a neviete, čo a ako ďalej. Prosím, NEVZDÁVAJ TO S BOHOM, SO SEBOU, ANI S ĽUĎMI! Neprestaň volať, neprestaň kráčať, neprestaň veriť! Volaj o pomoc, nielen Boha, ale aj ľudí (stretko, spoločenstvo, odborníka), NEUTOP SA VO SVOJICH POCITOCH! Oni naozaj často klamú a neodrážajú realitu takú, aká naozaj je (“Stráž svoje srdce najmä v ťažkých časoch, lebo klamstvá zla kričia vtedy najhlasnejšie” - Francine Riversová: Dcéra Ríma, str. 211). 

V ktorejkoľvek fáze osamelosti sa nachádzaš, hľadaj cestu von. Ak si vo fáze, že ľahko uveríš klamstvám a domýšľaš si, sýť sa Božím slovom a pravdou, pýtaj si pravdu od Neho, zapíš si ju a pripomínaj si ju. Ak si vo fáze paralýzy, tak urob rebelský krok a vykroč zo seba k druhým, zapoj sa v službe, žehnaj a prihováraj sa za druhých, slúž darom, ktorý máš (ak nevieš, aké dary máš, zisti si ich - cez rôzne testy, spoločenstvo…). Ja som napríklad v tom prvom prípade samoty, zavolala von pár báb zo spoločenstva “na kávu” - aj napriek mojej introvertnosti som vykročila a urobila to (samozrejme, po jednej, nie všetky naraz:) a dodnes sú to moje veľmi dobré priateľky. Ak si už v zrkadlovej sieni a vidíš len seba, tak vyjdi von a pozri okolo seba, začni chváliť a ďakovať za malé veci, ktoré sa zdajú byť samozrejmé, ale oni naozaj nie sú. A ak si v totálnej izolácii, volaj o pomoc, ak treba, tak vyhľadaj aj tú odbornú. Neostávaj v tom a hľadaj cestu von, do pokoja, nádeje, bezpečia, budúcnosti….. k Bohu. 

Božie slovo hovorí, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré (Rim 8,28). A čo dobré môže vypadnúť z takého ťažkého času? U mňa tých vecí bolo veru hneď niekoľko:

  • primknutie sa k Bohu - závislosť na ňom

  • pokora - uvedomovanie si vlastnej slabosti, krehkosti a limitov

  • pochopenie trpiacich a príležitosť na ich pozdvihnutie skrze vlastnú skúsenosť

  • niekoľko nových piesní o dôvere, volaní, pomoci a nádeji v Bohu


A ako by som sa z toho celého času chcela poučiť do budúcna? Určite nepoviem, že sa mi už nikdy v živote nič také nestane, lebo už viem, ako na to. Taká naivná zas nie som :) Ale viem, čoho sa chcem držať, aby som čokoľvek, čo príde, ustála, prežila a vyšla z toho ešte bližšia Bohu a silnejšia do ďalších skúšok. V prvom rade je to modlitba - úprimná, autentická, živá a najmä každodenná. Nejde o výkon, ale o vzťah. Nehľadaj správny spôsob modlitby, hľadaj Jeho. Určite tiež nechcem upustiť ani od premeny mojej mysle Božím slovom. Chcem sa ním sýtiť, učiť sa ho naspamäť, spievať ho, rozjímať a nechať sa ním premieňať, dvíhať, inšpirovať. Ďalším dôležitým pilierom je spoločenstvo, stretko, priatelia, resp. ľudia, s ktorými sa môžem zdieľať otvorene, čo žijem a prežívam. Vedia ma konfrontovať, usmerniť, podoprieť, povzbudiť…. a to je veľmi veľmi dobré a navyše potrebné. Dôležitým postojom, ktorý chcem mať v každej ťažkej chvíli (tak mi Pane pomáhaj), je odpustenie. Neustále, dokola, sebe, druhým, Bohu, zas a znova. Je to proste životný štýl, čo vedie do slobody a radosti. Služba druhým je zas zaručeným spôsobom, ako nemyslieť len na seba. Vykročenie zo seba a zároveň rozvoj svojich darov, to je proste win-win situácia, a to ozaj nechcem stratiť. Poslednou, ale nie menej dôležitou, je trpezlivosť s vlastnými zlyhaniami a slabosťami. Proste to nevzdať ani po x-tom nezdare, byť so sebou milosrdný tak, ako je aj Boh milosrdný k nám.


Na záver pripájam zopár veršov, ktoré ma v tom čase držali, dvíhali, pomáhali, inšpirovali.

2 Kor 4, 8-10

8 Zo všetkých strán nás sužujú, ale nie sme stiesnení; sme bezradní, ale nepoddávame sa; 9 prenasledujú nás, ale nie sme opustení; zrážajú nás, ale nehynieme. 10 Stále nosíme na tele Ježišovo umieranie, aby sa na našom tele zjavil aj Ježišov život. 

2 Kor 4, 16-18

16 Preto neochabujeme; a hoci náš vonkajší človek chradne, náš vnútorný sa zo dňa na deň obnovuje. 17 Veď naše terajšie ľahké súženie prinesie nám nesmierne veľkú váhu večnej slávy, 18 ak nehľadíme na to, čo je viditeľné, ale na to, čo je neviditeľné; lebo viditeľné je do času, ale neviditeľné je naveky.

Rim 5, 3-5

3 A nielen to: chválime sa aj súženiami, veď vieme, že súženie prináša trpezlivosť, 4 trpezlivosť osvedčenú čnosť a osvedčená čnosť zasa nádej. 5 A nádej nezahanbuje, lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali.

Rim 8, 18

A myslím, že utrpenia tohto času nie sú hodny porovnávania s budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť.

Rim 8, 28

Vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré; tým, čo sú povolaní podľa jeho rozhodnutia.

Iz 49, 15

15 Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba.

Hebr 10, 24-25

24 Všímajme si jeden druhého, a tak sa pobádajme k láske a k dobrým skutkom. 25 Neopúšťajme naše zhromaždenia, ako to majú niektorí vo zvyku, ale sa povzbudzujme, a to tým viac, čím viac badáte, že sa blíži ten deň. 

Hebr 13, 5-6

5 Veď on sám povedal: „Nezanechám ťa, ani neopustím.“ 6 Preto smelo môžeme povedať: „Pán mi pomáha, nebudem sa báť; čože mi urobí človek?“

1 Pt 1, 6-7

6 Preto sa radujete, hoci sa teraz, ak treba, trochu aj rmútite pre rozličné skúšky, 7 aby vám vaša vyskúšaná viera, omnoho vzácnejšia ako pominuteľné zlato, ktoré sa tiež skúša ohňom, bola na chválu, slávu a česť vtedy, keď sa zjaví Ježiš Kristus. 

A modlitba so žalmom 86

1 Nakloň, Pane, svoj sluch a vyslyš ma, lebo som biedny a chudobný. 2 Ochraňuj ma, lebo som ti oddaný; zachráň, Bože, svojho sluhu, ktorý dúfa v teba. 3 Zmiluj sa, Pane, nado mnou, veď k tebe volám deň čo deň. 4 Obveseľ, Pane, svojho sluhu, veď k tebe dvíham svoju dušu. 5 Lebo ty, Pane, si dobrý a láskavý a veľmi milostivý voči všetkým, čo ťa vzývajú.  6 Pane, počuj moju modlitbu, všimni si hlas mojej úpenlivej prosby.  7 V deň svojho súženia volám k tebe, lebo ty ma vyslyšíš. 8 Niet podobného tebe medzi bohmi, Pane, a nič sa nevyrovná tvojim dielam. 9 Všetky národy, ktoré si stvoril, prídu k tebe a budú sa ti klaňať, Pane, a tvoje meno oslavovať. 10 Lebo si veľký a robíš zázraky, iba ty si Boh. 11 Ukáž mi, Pane, svoju cestu a budem kráčať v tvojej pravde. Daj, aby moje srdce bolo prosté a malo bázeň pred tvojím menom. 12 Celým srdcom ťa chcem chváliť, Pane, Bože môj, a tvoje meno oslavovať naveky;  13 veď si bol ku mne veľmi milostivý a vytrhol si ma z najhlbšej priepasti. 14 Bože, pyšní povstali proti mne a tlupa násilníkov mi čiahala na život; nechceli ťa mať pred očami. 15 No ty, Pane, si Boh milosrdný a láskavý, zhovievavý, veľmi milostivý a verný. 16 Pohliadni na mňa a zľutuj sa nado mnou; daj silu svojmu služobníkovi, zachráň syna svojej služobnice. 17 Nech som dôkazom tvojej dobroty, aby moji nenávistníci s hanbou videli, že ty, Pane, si mi pomohol a že si ma potešil.

Katalóg

Inšpirácie pre tvoje srdce
v katalógu na stiahnutie.

Katalóg

Ver.sk. Je to vec srdca.

Objavujte stále viac aj vďaka cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a Vášho zážitku na ver.sk