Náš zázrak v Káne

Náš zázrak v Káne

Magazín Ver.sk 11.08.2021 3 minúty na prečítanie

Napísala: Michaela Karabinošová

Manželstvo. To vám je zvláštna vec. Niektorí hovoria, že ho k spoločnému happyendu nepotrebujú. Iní sú presvedčení, že sa preňho narodili a ďalší ho odkladajú, až kým... Vlastne neviem. Asi až kým sa všetko okolo nebude zdať trochu istejšie.

                Stála som pri otvorenom okne a kochala sa pohľadom na dvor prekrásnej starej budovy, v ktorej sme práve strávili ten najťažší a najkrajší týždeň nášho spoločného bytia. Roztopašný letný vánok mi osviežoval tvár a pohrával sa s opaskom mojich obľúbených šiat.

                A vlastne ich celkom chápem, hovorila som si. Tých, čo potrebujú viac istoty. Akoby sme si my, ľudia, s pribúdajúcim vekom hromadili úzkosti. Poznáte to. Naša škôlkarka sa bez strachu hodí dole z múrika v kaskadérskom skoku, no ja mám obavy aj z kolieskových korčulí.

                Pred piatimi rokmi som si myslela, že to je všetko, čo potrebujem. Odvahu skočiť do manželstva. Takého ozajstného, čo je navždy. Mám chuť napísať, že to bolo hlúpe a naivné. A na začiatku tohto týždňa som to aj povedala nahlas. No teraz viem, že nebolo. Že to k tomu proste patrilo.

                Pred siedmimi dňami sme prešli dverami tejto budovy. Ja, presvedčená, že za naše problémy môže on a on, presvedčený, že sme tu zbytočne, lebo také veľké problémy predsa nemáme.

                Prvý deň som sa pýtala, čo tu vlastne robíme. To nás akože fakt zloží päť rokov našej ťažko vydobitej lásky? To je vážne všetko? Fakt sa neviem kusnúť a zvládnuť ešte aspoň päť ďalších? Manželská kríza po desiatich rokoch znie predsa oveľa lepšie než po piatich. Tak ozajstne, legitímne.

                Prišli ďalšie dni a ja som plakala. Snáď zo všetkých možných dôvodov: smútku, hanby, smiechu, radosti aj hnevu. Dostávala som sa niekde hlboko do vnútra seba a nie všetko, čo som tam našla som spoznala. A už vôbec sa mi to nepáčilo. Až som nakoniec mala pocit, že už tam nie je vôbec nič, že som úplne prázdna.

                Pozrela som sa naňho. Vyzeral rovnako ako doma. A znovu sa mi chcelo plakať. Ja a on. Takú nádhernú príchuť mali kedysi tieto slová, tá predstava voňala levanduľou a pomarančom. A teraz? Ja a on. Rovnica o dvoch známych neznámych.

                A predsa. Je tu neznáma, ktorá nám sľubuje, že keď ju do rovnice dosadíme, stane sa jej výsledkom. On. On s veľkým O. Môj Boh, môj Pán. Mojej duše Milenec.

                Pozrela som sa na svoje nohy. Stáli bosé na dlážke, ktorá ich chladila. Tento zvláštny zvyk sa ku mne vkradol spolu s prvými krokmi na tomto mieste. Bosé nohy, studené, špinavé akoby dokonale ladili so zúfalstvom a pokorou môjho srdca.

                Odstúpila som od okna a sadla si do lavice. Výrečné ticho tejto kaplnky mi bolo spoločníkom celý týždeň. Teraz tu sedím, slzy mi nečujne stekajú po tvári a solia pery.

                „Toto je všetko, viac už nemám. Už vieš všetko. Vzdávam sa, ber si to! Mňa, jeho, ber si nás! Nedávame zmysel ani sami sebe,“ šepotala som so vzlykmi.

                „Neviem, ako ju spraviť šťastnou,“ jeho dlaň mi zovrela prsty, „neviem, ako byť lepší. Ja na to sám nemám.“

                Sedeli sme tam, dvaja stroskotanci na opustenom ostrove, ktorí si práve uvedomili, že ich loď je nenávratne na dne.

                „To je všetko, čo chcem. Nič viac nepotrebujem,“ zašepkal mi do duše a objal nás slnečnými lúčmi. Rozum vám to nepojme, no tie lúče nám prešli až do srdca. Do toho nášho, spoločného, ktoré sme práve začali opäť objavovať.

                A tak, či je to rokov päť, či pätnásť a možno len dva. Či ste čakali, či do manželstva bežali. Tento bod príde a veľmi pravdepodobne bude dlhší než len bod. Čo s ním urobíte je len na vás. Ja mám iba jednu radu. Dajte Mu šancu riešiť s vami vašu rovnicu. Ale dajte Mu ju spolu.

Katalóg

Inšpirácie pre tvoje srdce
v katalógu na stiahnutie.

Katalóg

Ver.sk. Je to vec srdca.

Objavujte stále viac aj vďaka cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a Vášho zážitku na ver.sk