Magazín
Keď ťa Boh volá vyjsť zo zóny komfortu
18.11.2020 3 minúty na prečítanie
Napísala: LaToya
Keď ťa Boh volá vyjsť zo zóny komfortu
Máme radi svoje pohodlie. Ako môžeme Bohu dôverovať natoľko, aby sme vykročili zo zóny komfortu, keď nás k tomu povolá?
Začalo sa to ako bežná cesta na poštu. Stala sa našou týždennou rutinou. Po návšteve chiropraktika som išla skontrolovať P.O. Box. Vbehla som do bočných dverí, schmatla náš balík a pustila sa naspäť k autu. Ale keď som zavrela dvere na aute, niečo mi udrelo do očí.
Zbadala som ho, keď som zabáčala na parkovisko. Úprimne povedané, venovala som mu veľmi málo pozornosti. Neočakávala som, že bude stáť vedľa auta.
Pri prechádzaní cez parkovisko som sa naučila byť veľmi pozorná. Nikdy sa nepristavujem a nezhováram sa s cudzincami, korí ku mne podídu. Slobodná matka nemôže byť nikdy dosť opatrná. No na tomto konkrétnom neznámom ma niečo zarazilo.
Bol veľmi slušný. Neprišiel ku okienku. Zostal v bezpečnej vzdialenosti na chodníku. Nemohol sa mi pozrieť do očí, keď mi hovoril svoj príbeh. Ale z jeho postoja som vycítila bolesť a hanbu. Cez zavreté dvere auta som počúvala, čo mi chcel povedať.
Tento muž bol ponížený, odmietnutý, hladoval a bol sám. Nepýtal peniaze. Chcel prácu. Hocičo, čo by mu dalo pocit, že na ňom záleží. Ako na človeku.
Zlomil mi srdce. Nemala som mu čo ponúknuť z toho, v čo dúfal. Povedala som mu to a zaradila som na aute spiatočku. Pozerala som, ako odchádza nahnevaný, frustrovaný a bez nádeje.
Štuchanec od Ducha Svätého
Často stretávam bezdomovcov, keď vybavujem veci. Len málokedy im môžem niečo ponúknuť. Nie je to preto, že nemám srdce, ale pretože skutočne len zriedka mám pri sebe niečo, čo by som im mohla venovať. A úprimne, niektorí z nich sú takí agresívni, že sa z nich cítim nesvoja.
Ale v ten deň som nedokázala zabudnúť na tvár toho muža. Niečo vo mne ma ťahalo, aby som pre neho bola požehnaním. Počas rokov som sa naučila ten pocit rozoznať ako štuchanec od Pána. Na niekoľko minút som začala s Pánom zápasiť. Nemala som nič naviac. Môj rozpočet nebol ako somárik, otras sa. Nedokázala som vidieť, ako len by som mohla pre toho muža niečo urobiť.
„Požehnaj ho aj tak.“
Nemohla som pred tým pocitom ujsť. A tak som mu podľahla. Musela som vyjsť zo zóny komfortu a dôverovať Bohu.
Urobiť poslušný krok proti svojmu komfortu
Šla som naspäť jeden blok k najbližšiemu obchodu a vybrala som sa k najbližšej pokladni. Vzala som vodu a nabila darčekovú kartu so všetkými peniazmi, ktoré mi zostali na ten týždeň – 10 dolárov. Nebolo to veľa, ale vedela som, že to tomu pánovi poskytne slušné jedlo a občerstvenie.
Rýchlo som sa zaviezla naspäť ku pošte. Chvíľu som si myslela, že ho nebudem môcť nájsť. Mala som obavu, že mi trvalo až príliš dlho, kým som urobila to, čo Boh do môjho srdca dal a že som zmeškala príležitosť.
O niekoľko minút som ho našla a dala mu vodu a darčekovú kartu na jedlo. Videla som, že strašne hladuje. Ponúkla som mu niekoľko povzbudivých slov a znovu počúvala. So slzami v očiach mi povedal, ako zúfalo sa snažil nevzdať Boha. Modlil sa a veril, ale po piatich rokoch bol na konci svojho lana.
Poznám ten pocit. Našla som sa tam viackrát, než si chcem priznať. A tak som stála s týmto neznámym a urobila niečo, čo robím len zriedka. Položila som svoju ruku na jeho rameno a pomodlila sa za neho.
V takýchto časoch, keď sa cítime byť na konci svojho lana, cíťme sa dostatočne v bezpečí na to, aby sme veci nechali tak a padli do náruče nášho nebeského Otca.
Je požehnaním vzdať sa svojej zóny komfortu pre niekoho iného.
V ňom, LaToya
Čo ďalšie ťa chytí za srdce?
Ver.sk. Je to vec srdca.