Prečítaj si z knihy: Čo potrebuje tvoje srdce v ťažkých dňoch

Magazín Ver.sk 01.05.2026 7 minút na prečítanie

23 

Boh ponesie tvoje bremeno

Nech je velebený Pán deň čo deň, on nesie naše bremená. Žalmy 68, 20

Keď sa s mojím manželom presúvame na letisko, vezme moju obrovskú kabelku a položí ju na svoj kufor na kolieskach. Robí to tak zakaždým, automaticky sa po ňu načiahne, akonáhle vystúpime z auta. S úsmevom mu ju podávam a pokračujeme v ceste. Nie že by som nedokázala za sebou ťahať svoj kufor, ale keby som na ňom mala aj tašku, už by bol pre mňa príliš ťažký a presúvala by som sa s ním pomaly. Krátko po svadbe som takúto pomoc odmietala. Chcela som byť akousi dokonalou manželkou (ktorá nezaťažuje svojimi potrebami), tak som si veľkú tašku sťažka prehodila cez rameno a vliekla za sebou kufor na letisko. Manžel sa ma vždy pýtal: „Nemám ti to odniesť?“ „Nie, nie, som v pohode. Len som si skoro vykĺbila rameno. Nič strašné.“ Medzitým som sa však naučila, že nechať druhého, aby napĺňal tvoje potreby, znamená dovoliť mu, aby ťa miloval.

Všetky máme v živote obdobia, kedy potrebujeme oporu druhého človeka, pretože samy to nezvládneme. Darí sa nám predstierať, že sme dosť silné, a skrývať, že sa každú chvíľu môžeme zrútiť.
Nahodíme falošný úsmev a tvárime sa, že všetko je v poriadku, namiesto toho, aby sme prijali pomoc. My sme však neboli stvorené na to, aby sme žili takýmto spôsobom. Potrebujeme ostatných, aby nám pomohli niesť naše bremená, obzvlášť, keď sa
trápime. Boh nám tiež sľubuje úžasnú vec – že nám ich každý deň pomôže niesť.

Samozrejme, niekedy moje prosby o pomoc nezodpovedajú skutočným potrebám. Občas ide o to, že niečo jednoducho chcem. Vtedy len fňukám. Niečo, čo by som mala niesť ja sama, podstrčím druhému len preto, lebo sa mi s tým nechce zapodievať. Keď sa svojmu manželovi snažím zveriť svoju mikroskopickú kabelku, len zdvihne obočie a slušne pokrúti hlavou. Nie, madam. Múdro rozlišuje, kedy naozaj potrebujem pomoc a kedy len trochu vymýšľam.

Písmo nám tiež hovorí o tomto rozdiele. V knihe Strong Women, Soft Hearts (Silné ženy, nežné srdcia, pozn. prekl.) autorka Paula Rinehartovávysvetľuje:

V jednom verši nám Pavol káže niesť si vzájomne bremená, teda tie ťažké balvany zodpovednosti či bolesti, ktoré z času na čas postihnú každého. Tieto ťažké životné skúšky máme zdieľať s ostatnými. V tej istej kapitole však Pavol dodáva: „Každý bude niesť svoje bremeno.“ Znie to, akoby si protirečil, no slovo, ktoré v tomto prípade používa na označenie bremena, v skutočnosti znamená niečo ako „plecniak“. Každý z nás má tento unikátny plecniak, ktorý musí niesť sám.

Inými slovami, každý z nás má niesť vlastnú ťarchu, ale je tu určitá hranica. Neočakáva sa od nás, že na seba zoberieme viac, než dokážeme zvládnuť. Boh je odhodlaný niesť naše bremená – to, čo nedokážeme uniesť samy. Často to robí prostredníctvom iných ľudí. Musíme však byť aj ochotné požiadať niekoho o pomoc a prijať ju, aj keď nás to môže niekedy desiť.

Je jednoduché pomýliť si slovné spojenie niesť bremeno a byť bremenom. To vedie k strachu, že budeme pre ostatných jednoducho „príliš“. Medzi spomínanými výrazmi je však podstatný rozdiel. Bremená, ktoré nesieš, netvoria tvoju identitu. Pred-
stavujú len dočasnú záťaž. Keď teda dovolíš niekomu, aby pristúpil k tebe, a využiješ jeho silu pre tvoje dobro, dovoľuješ mu, aby ťa miloval. Potvrdzuješ jeho hodnotu v tvojom živote. Ukazuješ tým, že mu dôveruješ aj pri niečom, čo je pre teba veľmi dôležité.

Je v poriadku priznať: „Ja to už nevydržím. Mohol/-la by si mi, prosím, pomôcť?“ Tento krok nám umožňuje prijímať aj dávať lásku. Čímkoľvek prechádzaš, nemusíš niesť všetku ťarchu sama. Boh ochotne ponesie tvoje bremená, aby si mohla kráčať ďalej. A pošle ti aj ľudí, ktorí ti pomôžu.

Čo moje srdce hovorí Pánovi
Pane, je ľahké predstierať, že nepotrebujem pomoc. Niekedy je desivé priznať si, že niečo nezvládnem sama. Je to však pravda. Dnes k tebe prichádzam a chcem ti odovzdať toto bremeno, aby si ho mohol ďalej niesť ty...

Čo moje srdce počuje od Pána

...

36

Boh odpovie na voje túžby dobrodeniami

Nech ďakujú Hospodinovi za jeho milosť, za jeho divy s ľuďmi, lebo smädných napojil a hladných nasýtil dobrotami. Žalmy 107, 8 – 9

S kamarátkou sedíme na piknikovej deke uprostred parku. Obklopujú nás mamičky s deťmi. Keď ich pozorujeme, zažívame bolesť, spaľujúcu túžbu a vnútornú prázdnotu. Naše priateľstvo ovplyvnilo najmä to, že sme mali obe problémy s plodnosťou.
Vieme sa zdieľať o tom, aké je náročné niečo veľmi chcieť a nedostať to.
Prenesme sa o päť rokov neskôr. Opäť sedíme v parku, no tentokrát preto, že jej syn má narodeninovú oslavu. Keď vidím úsmev na jej tvári, zdá sa mi, že jej život je veľmi naplnený. Opýta sa ma, ako sa mám, a ja sa s ňou delím o to, ako som napísala svoju najnovšiu knihu a ako mi Boh umožňuje prinášať tomuto svetu život skrze slová. Vysvetľujem, že ide o úplne iný spôsob naplnenia, no cítim sa šťastná.

Boh odpovedal na moje modlitby a modlitby mojej kamarátky úplne iným spôsobom. Nasýtil jej túžbu po dieťati tým, že jej ho naozaj dal. Moje srdce však naplnil tiež, keď mi dal možnosť byť matkou srdciam tisícok žien, z ktorých mnohé stretnem až v nebi. Obe sme počas svojho dlhoročného príbehu vyronili mnoho sĺz a zažili nečakané zvra-
ty. Obe sme si však nakoniec uvedomili, že bolesť, ktorú sme cítili vtedy v parku, zmizla.

Boh nám sľubuje, že napojí smädných a hladných nakŕmi dobrotami. Nenechá naše duše napospas hladu. Niekedy však to, čo nám naservíruje, celkom nezodpovedá našim vlastným predstavám. My sa teda urazíme ako batoľatá, ktoré odmietajú zjesť brokolicu. A keď odídeme od stola hladní, aj z toho obviníme Boha. On však vie, že niekedy to, čo chceme, pre nás nie je to najlepšie, aj keď sa nám to tak môže javiť.

Rozhodnúť sa „zjesť svoju brokolicu“ je skutkom viery. Nie, nebude chutiť lepšie. Nestane sa z nej lahodná zmrzlina len preto, že sme konali z poslušnosti voči Bohu. Možno sa nám ťažko prehĺta. Postupom času však zakúšame rôzne výhody. Stávame sa zdravšími, silnejšími a celistvejšími.

Len Boh vie, akú potravu v skutočnosti naše srdce potrebuje. Niekedy porovnávame to, čo máme na tanieri, s tým, čo majú ostatní, a cítime krivdu. Nemôžem radšej dostať to, čo má tamtá?
Práve v takýchto chvíľach nás však Boh pozýva veriť, že on vie, čo je pre nás dobré – to, čo skutočne uspokojí náš hlad a poskytne nám potrebnú výživu. Keď to tak budeme robiť, on nás bude napĺňať.

Som taká rada, že som neodstrčila tanier, ktorý mi Boh predložil. Nebolo to jednoduché. Niekedy by som bola tú pomyselnú zeleninu najradšej hodila o stenu. Najradšej by som to všetko bola zaliala karamelom. Plakala som nad svojím podielom. Teraz by som však to, čo mi Boh dal, za nič nevymenila. Vybrala by som si to sama? Nie. No ak by som mohla, vymenila by som to teraz? Nikdy. Na vlastnej koži som okúsila, čo znamená: „Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Hospodin“ (Ž 34, 9).

Keď je tvoje srdce hladné, pristúp k Božiemu stolu. Vždy si tam vítaná. On ťa stále obslúži s láskou.

Čo moje srdce hovorí Pánovi
Pane, ty jediný naozaj vieš, čo moje srdce potrebuje. Pomôž mi, aby som bola spokojná s tým, čo si si pre mňa pripravil. Ďakujem ti, že chápeš, aké je to pre mňa niekedy náročné. Dnes ti chcem povedať o tejto túžbe môjho srdca...

Čo moje srdce počuje od Pána

...

Knihu si môžete objednať tu: https://www.ver.sk/produkt/1100079508/co-potrebuje-tvoje-srdce-v-tazkych-dnoch-52-povzbudeni-pre-zivot-z-knihy-zalmov  a dočítať do konca. Pokojné, povzbudivé a inšpiratívne čítanie.