Odpúšťam, púšťam

Alexandra Tinková 22.08.2025 4 minúty na prečítanie

     NEPRESTÁVAM ŽASNÚŤ NAD TÝM, aký si verný, stále so mnou, počúvajúci, odpovedáš, vedieš, nenecháš ma nikdy… so žiadnou otázkou, prosbou… V posledných dňoch som sa „obula“ v modlitbách do toho, že chcem, vlastne najviac zo všetkého v živote chcem, aby som dostala plné, ešte väčšie a ešte väčšie zjavenie toho, čo to vlastne znamená mať Tvoju identitu, čo to znamená, že si si ma vyvolil ešte pred stvorením všetkého stvoreného, aj čo to znamená, že Tvojimi ranami som bola (pred 2 000 rokmi) uzdravená, čo všetko som vlastne s Tvojím menom dostala…

     A pridala som do toho – keďže sa okolo mňa začal zasa všade možne rojiť termín „odpustenie“ – že chcem plne uchopiť aj tú pravdu, že odpustenie nás oslobodzuje, uzdravuje, že je životne dôležité a kľúčové pre všetko okolo nás a v nás... Že bez neho sa vlastne veľmi ďaleko v žiadnej oblasti života nepohneme…

Pasca je, keď sa toho držíme

     A Ty si mi ukázal. Odpovedal. Vyjavil. Upozornil si ma, že neodpustenie je aj to, keď stále ešte niekde na dne v útrobách je usadený ten kal, tie zvyšky presvedčení: „Ale keď mne sa v živote stalo/nedostalo toto a toto…“ Je to pekný zárodok horkosti, frustrácií, zatrpknutosti, ale je to aj forma neodpustenia! A nemusí to byť hneď v tom zmysle, že by sme niekomu z minulosti priali nejaké zadosťučinenie, odplatu, nebodaj utrpenie…

     To neodpustenie môže mať oveľa nenápadnejšiu, subtílnejšiu formu, môže kolovať v nás, v mysli, v srdci, v spomienkach, presvedčeniach a kaliť vodu a kaliť všetko v našom živote. „Ale keď mne sa stalo/nebolo dopriate toto…“ si tak stále trošku niekde v sebe držíme. Pasca je, že keď sa toho držíme, tvoríme si z toho svoju identitu. Identitu toho, kto bol ublížený, komu bolo ukrivdené. Komu niečo stále chýba. To je vlastne aj identita niekoho menejcenného, druhoradého. Oklamaného. Zašpineného. Zatrpknutého… A vlastne aj nevďačného a nespokojného. Ani si toho nemusíme byť plne vedomí. Ale je to tam. Držíme sa, teda nepúšťame, neopúšťame, teda neodpúšťame túto identitu.

Ježiš všetko z nás sňal

     A tak sme vlastne neprijali naplno novú identitu v Kristovi! Ježiš všetko – to znamená po slovensky VŠETKO, VŠETKO!, V-Š-E-T-K-O z nás sňal. Očistil. Odčinil. Zmazal. Zaplatil. Porazil. Vydobyl. Uzdravil. Všetko z našej minulosti. Každé neprijatie. Útlak. Hanbu. Neporozumenie. Odmietnutie. Manipulácie. Rany. Poníženie. Klamstvá. Zradu….

     Že to všetko ste prežili a nikto si nevie ani predstaviť, aké to bolo ťažké? No tááák, pozri sa na Ježiša! Zobral všetko. Tvoje, jeho, jej, nás, a zobral to v miere x-krát horšej, krutejšej, a zobral to na seba ten jediný čistý, dokonalý a spravodlivý! Nastala totálna, priam iracionálna výmena. Zobral to na svoje bedrá. On to niesol. A na nás je tá strašne ťažká, preťažká úloha. (Teraz trochu ironizujem) My máme tento dar, ktorý nám doslova spadol z nebies, skrátka iba prijať.

Odpustenie nás oslobodzuje, uzdravuje

     Máme prijať to, že si to s nami vymenil. Sme vykúpení. Sme očistení. Ale musíme to zobrať! To znamená pustiť to všetko staré. Keď ti niekto dáva dokonalý životodarný dar, a ty máš plné ruky starých harabúrd, môžeš buď začať fňukať a filozofovať, že: “ale veď počkať, no dobre, trošku si to aj chcem zobrať, ale aha, čo všetko nosím vo svojich rukách, svoju minulosť, hnus, špinu, blbosti, kraviny, klamstvá, no dobre, tu trošku možno mám miesto, ale asi nie celkom, neviem to vziať celkom…“ Alebo skrátka ten dar vezmeš. Celý. Pustíš všetku tú starú „veteš“, vzdáš sa toho, prestaneš sa za tým obzerať a horekovať, a otvoríš náruč pre všetko to nové a dobré!

    Boh nám hovorí, že sa v Ňom stávame novým človekom a staré pominulo. Že máme nového ducha, novú myseľ, nový začiatok. Znovu sme sa narodili. A tam nie je miesto pre staré smeti typu „Ale keď…“  Odpustenie znamená pustiť staré a prijať bez kompromisov a mútenia vody túto novú Kristovu identitu. Prijať tú spásonosnú výmenu. Bez výhrad a špekulácií. Dovoliť ten životný „switch“. Nech to klikne. Klik, je dokonané, je hotovo, je vymenené! S pustením, s odpustením starého prichádza naplno nové. A s ním aj uzdravenie všetkých oblastí nášho života. Oslobodenia. Prielomy. Zázraky. Skutočná zmena. Odpustenie je uzdravenie. Odpustenie je kľúč. Totál pustenie starej identity a prijatie toho, kto som v Tebe. Vďaka Tebe.

Ak vás články našej Sašky zaujali, povzbudili, inšpirovali, môžete si viac takýchto kúskov s úprimným osobným vkladom, prečítať na jej webe: https://www.akosarodiamotyle.sk/ .