On tam bude so mnou, keď sa budem hýbať

Alexandra Tinková 05.09.2025 5 minút na prečítanie

     Venujme pozornosť vetám, výrokom, slovám, opakujúcim sa motívom, na ktoré reagujeme prudšie, citlivo, vyrušia nás ako bodnutie osou. V poslednom čase sa mi to stávalo pri rozprávaní o cieľoch, ich stanovovaní a napĺňaní. Dnes som sa na to pýtala v modlitbe, či mi tým chce Boh niečo špeciálne zdôrazniť. Odpovedal protiotázkou, ako to robí rád: „Aké máš pocity, keď sa hovorí o stanovovaní a plnení cieľov?“ Zlé! Vedela som hneď sfleku. Veľmi zlé! Cítim sa previnilo! Cítim sa úboho…

bola som stále v Božom objatí a tak som sa odvážne pýtala ďalej

     Naozaj. Zrazu som jasne videla, ako je pre mňa táto téma traumatická. Videla som za sebou v minulosti veľa pochovaných cieľov. Polámaných. Nadšene začatých, a nedokončených. Vyhasnutých. Takých, od ktorých som odbehla. Na ktoré som zabudla. Ktoré ma prestrašili. Od ktorých ma odtiahli pochybnosti. Strach. Neviera….

     Videla som celé pohrebisko cieľov. Vyhorené prskavky. Z posledných síl tlejúce uhlíky… Toto všetko som videla, a spájal sa mi s tým jeden zarážajúci pocit: Že sa nedokážem mať dostatočne rada za to, že som toľko svojich cieľov opustila! Že som sa od toľkých nechala odstrašiť. Ako si môžem po tom všetkom dôverovať? Plne si samu seba vážiť? Oprieť sa o seba? Keď som toľko vecí spackala, nedokončila, ušla od nich, začala a nedokončila? Bolo to dosť neutešené konštatovanie, ale bola som stále v Božom objatí a tak som sa odvážne pýtala ďalej. Prečo, prečo sa mi to tak často dialo v živote – nevedela som si jasne stanoviť ciele a držať sa ich?

     Odpoveď prišla opäť pomerne jasná a neutešená. Lebo si v ne nemala dostatočnú dôveru. Lebo si si za nimi nestála. Nechala si sa “zviklať”. Rozkolísať. Podliehala si tisíckam okolitých hlasov, nechala sa odfúknuť najjemnejším vetríkom. Ako steblo trávy. Ako lúčny koník v tráve… A tak človek dokáže celý život preskákať ako lúčny koník. Unavený, frustrovaný, sklamaný sám sebou. So zlomeným srdcom od toľkej horkosti, s pomotanou mysľou, ktorá mu bude húsť, že nevie nikdy nič dokončiť, že na to nemá…

„Jeho pravda ma oslobodzuje“... stačí ju prijať

    Boh mi takto vyjavil ďalší dielik nádherného procesu uzdravovania, ktorým ma vyučuje. Úžasné s Bohom je to, že už púhe Jeho vyjavenie pôsobí ozdravne. Pretože „Jeho pravda ťa oslobodzuje“. Stačí ju prijať. Vsadiť si ju do srdca ako vzácne semienko. Dnes mi hovorí, že moje srdce preto tak citlivo reaguje na slová o cieľoch, lebo túži v tejto oblasti žiť nanovo. Túži zasadiť svoje ciele ako pevné balvany a stáť na nich. Túži uveriť, že jeho, že moje nároky, túžby a pocity tu majú právo existovať. Že sú pravé! Že chcú na svetlo sveta. Túži spoznať ten nový pocit. Že tým nárokom, túžbam a pocitom jednoducho budem dôverovať. Budem ich mať rada… 

     Je zdravé a blahodarné mať ciele. Stanoviť si ich a ísť za nimi. A potom oslavovať ich naplnenie. Je blahodarné takto si navracať sebaúctu. Sebadôveru. Uzatvárať nový dôverný pakt so sebou! Silné nezlomné parťáctvo. V ktorom nie sme nikdy sami, keď je tam s nami Boh. On pôjde s nami na tejto ceste cieľov. Nemusíme sa chorobne báť, mučiť sa, či sú naše méty správne, či sme si dobre vybrali, či sa to Bohu páči. To sa dozvieme v procese. 

On ma bude učiť, keď sa budem hýbať

     On nás bude učiť. Keď sa budeme hýbať. Keď mu predostrieme naše ciele. Bude tam s nami. Vtedy žijeme, dýchame, spoznávame svoju identitu, schopnosti, limity… A Jeho všemocnú ruku v tom všetkom…

Iba vtedy. Možno s chybami. Možno so zakopnutím. Ale vždy lepšie, ako sa nechať paralyzovať strachom, ktorý nás núti rušiť naše ciele zo dňa na deň a skákať zasa na nové steblo. Vždy lepšie ako nehýbať sa. Zostať stŕpnutí a strnulí, pretože náš názor, naše slovo, naša túžba by mohla byť náhodou zlá. Nesprávna. Nehodná…Voľba...

     Aj toto dokáže vyprodukovať “zlý” v našej hlave, v našom živote. Paralýzu. Paralýzu cieľov, túžob. Ale Boh je Bohom života, pohybu, napredovanie. Aj snívania. A napĺňania snov. Nádeje. Viery. Viery, že keď je On s nami, je v nás Jeho odtlačok. Aj vo forme túžob, myšlienok a cieľov, ktoré si dávame. On sa prejavuje aj v našich cieľoch! On nám dáva túžby na srdce! Dôverujme tomuto spojenectvu! Dôverujme, že ho počujeme, že je s nami, že nám hovorí....

A hovorme s Ním o tom.

O našich túžbach, snívaní, víziách. On po ničom inom netúži!… Dnes mi to pripomenul. Ako túži uzdravovať moje srdce a myseľ aj tým, že si zamilujem svoje ciele. Svoje kroky k nim. Uvedomovanie si svojich túžob a potrieb. Pretože veriť v Boha, milovať Ho a vedieť, že On je zdroj pravdy neznamená bojkotovať sa, zhadzovať sa, neveriť si, nepočúvať sa, necítiť sa!

Znamená to veriť, že On je vo mne. Že vo mne pôsobí. Aj s mojimi myšlienkami, túžbami, snami a cieľmi. Boh je Bohom, ktorý chce, aby som sa rozhodla a kráčala. A na tej ceste dôverovala, že On je tam so mnou, Jeho pravica chráni každý môj vlas. Aj keď niekedy vykročím trochu váhavo, trasľavo, nakrivo… On tam bude, bude sa tešiť z toho, že som nabrala novú odvahu a chuť vykročiť znovu, a ukáže mi, kadiaľ.

Ak vás články našej Sašky zaujali, povzbudili, inšpirovali, môžete si viac takýchto kúskov s úprimným osobným vkladom, prečítať na jej webe: https://www.akosarodiamotyle.sk/ .