Magazín

Prečítaj si z knihy III.: Vyvolení - - J. B. Jenkins

Magazín Ver.sk 30.01.2026 5 minút na prečítanie

29. kapitola

ABIGAIL

Muž, ktorý sa predstavil Márii a ostatným počas šabatu ako Ježiš z Nazareta,
oznámil svojim priateľom, že odíde preč na niekoľko dní. Cítil, že Boh, jeho
Otec, ho vedie k tomu, aby strávil nejaký čas v samote a modlitbe, aby sa
pripravil na ďalšie obdobie svojho povolania – verejnú službu. Ježiš našiel
ideálne miesto – čistinku na okraji Kafarnauma, v blízkosti vody a dostatkom
dreva v okolí. Tu sa mohol zdržiavať a hľadať vôľu svojho Otca vo všetkom,
čo malo prísť.
Priniesol si svoje drevorubačské náradie, niekoľko kusov oblečenia
a stan. Keď staval svoj malý tábor, bolo mu ťažko okolo srdca. Prežíval ťar-
chu obrovskej úlohy, ktorú mal pred sebou. Svoju myseľ zamestnával stava-
ním stanu a rozkladaním ohňa, ale zároveň sa tešil na rozhovor so svojím
Otcom v nebi. Keď bolo všetko na svojom mieste, vyrobil si udicu a odišiel
k potoku. Po západe slnka sa navečeral. Keď zjedol opečenú rybu a lesné
plody, rozplakal sa. Videl toľké potreby ľudí a len ťažko dokázal zadržiavať
svoju lásku k nim.
„Otče,“ zvolal a zdvihol oči ku hviezdam, „osláv seba vo mne. Hovor
skrze mňa.“ Keď ďakoval Bohu za túto výsadu i zodpovednosť v poslaní,
ku ktorému bol povolaný, vo svojej ľudskej prirodzenosti sa zachvel, až sa
musel oprieť o tyč stanu.
Keď noc pokročila, ľahol si unavený. Pusté odľahlé miesto a jeho izolo-
vanosť umocňovali pocit osamelosti, kým neupadol do spánku.

...

Nasledujúce ráno
Deväťročná Abigail vyrazila z dverí chatrného domčeka svojich rodičov.
Niesla si bábiku z priadze a preskákala cez dvor, okolo kohúta a priviazanej
kozy. Cez plece zavolala: „Budem pri potoku!“
„Ale neopováž sa v ňom plávať!“ nakazovala jej mama.
„Nebudem!“ sľúbilo dievča.
Abigail bežala, skákala a preskakovala vysokú trávu za domom. Dlhé
vlasy jej viali vo vetre. Prebehla známym územím, až kým nezačula šum
potôčika, a potom sa šmykom zastavila. Medzi ňou a vodou uvidela upra-
vené táborisko, ktoré tam deň predtým nebolo – konáre zo stromov, zviera-
cie kože a kamene boli úhľadne rozostavané a uložené. Pri stane tleli zvyšky
ohňa. Abigail priťahovalo toto pracovné miesto. Rozhliadajúc sa pristúpila
bližšie a kľakla si pred kožené vrecko s nástrojmi na opracovanie dreva. Dre-
vené hobliny a piliny boli všade naokolo.
S niektorými nástrojmi sa pohrávala, potom ich odložila. Vzala dreve-
nú lyžicu a hrala sa, že kŕmi svoju bábiku. V blízkosti ohniska našla malú
hračkársku loďku. Posadila do nej svoju bábiku akoby plávala. V látkovom
vrecku objavila bobule, ktoré ponúkla bábike ako jedlo. Mala pokušenie
ochutnať jednu z nich, ale radšej si to rozmyslela.
Abigail začula kroky a hlas človeka spoza stanu. Vyskočila a utekala sa
schovať za skalný výbežok. Videla, ako prichádza láskavo vyzerajúci muž
približne vo veku jej otca, s ruksakom na pleciach. Z vaku vytiahol ovocie
a chcel ho položiť na jeden z provizórnych stolov. Vtedy si prestal pohmká-
vať a pozrel sa na Abigail.
Dievča sa preľaklo a utekalo preč.

...

V ten večer
Kým Ježiš počas dňa pracoval, oheň mu vyhasol a teraz musel založiť nový,
aby si mohol pripraviť jedlo. Skúsene roztočil drevenú paličku v malom
otvore a jemne rozdúchaval iskru v sene. Po celý čas myslel na roztomilé
dievčatko, ktoré videl ráno. Páčila sa mu jej prchavá spoločnosť aj na pár
minút. K deťom cítil hlbokú lásku.
Varil jedlo zo strukovín a zeleniny a zároveň krájal ovocie. Panvicu
s chlebom vložil priamo do ohňa a želal si, aby tu bol niekto, s kým by sa
mohol podeliť o toto jednoduché jedlo.

...

Abigail sedela pri večeri s rodičmi. Počúvala svoju mamu, ktorá si
neuvedomovala, že rozprávanie o jej priateľke zjavne Abigailinho otca veľmi
nezaujíma.
„...Joanne sa jednoducho nedarí o nič lepšie,“ povedala jej mama, „bude
musieť zistiť, či jej dajú priestor, aby predávala šatky na trhu. A aj keby
áno, hoci sa mi to nezdá pravdepodobné, pretože naposledy, keď som bola
na trhu, vyzeral preplnený, musí si nájsť čas na ich vyrobenie.“
Potom mama pokračovala: „Ale potrebuje čas, aby sa mohla sústrediť
na pomoc svojmu mužovi, kým sa uzdraví. Nech sa môže vrátiť do práce
skôr, ako ju dajú niekomu inému. Och! Vyzerala taká vystrašená. Myslíš,
že by si sa mohol zajtra zastaviť a zistiť, či nepotrebuje s niečím pomôcť?“
Presne ako si Abigail myslela, otec mamu nepočúval pozorne. „Hm?“
povedal a zároveň prežúval jedlo.
Jej matka sa mu pozrela priamo do očí a opatrne zopakovala: „Môžeš sa
zajtra u nej zastaviť a zistiť, či nepotrebuje s niečím pomôcť?“
„Myslíš u Joanny?“ spýtal sa otec.
„Áno“ odvetila mama.

„Ja sám musím zostať dlhšie do noci,“ povedal jej. „Nemám čas...“ Vzdy-
chol si a potom dodal: „Uvidím.“
„Ďakujem. Bude to pre ňu veľa znamenať. Vieš, aká je,“ povedala a oto-
čila sa k dcére. „Abigail, aký si mala deň?“
Abigail sa neodvážila spomenúť muža, ktorý táboril pri potoku. Vyzeral
dosť neškodne, ale... „Mala som sa dobre. Môžem sa zajtra hrať s Jošuom?“
Rada by mu toho muža ukázala.
„Až potom, keď dokončíš svoje povinnosti...“ začala mama.
„Ja viem. Najskôr to všetko urobím,“ sľúbila Abigail.
„Neprerušuj mamu,“ napomenul ju otec.
„Ospravedlňujem sa, ale po druhom jedle už môžem ísť?“ pýtalo sa
dievča.
„Opýtam sa jeho matky,“ povedala mama. „A kam pôjdeš?“
„Hm – len na pole. Možno k potoku,“ povedala Abigail.
„Žiadne kúpanie,“ prikazovala mama.
„Ja viem. Žiadne kúpanie. A najprv povinnosti,“ zopakovala Abigail.