Ty si môj domov, môj oddych

Alexandra Tinková 10.07.2025 3 minúty na prečítanie

     Dnes je nedeľa. Stvoriteľom posvätený deň na oddych a spočinutie v extra-dávke Jeho lásky!

     Dnes som zľahka vkĺzla do tichej, ako hodváb mäkučkej modlitby, s motívom na perách: Celkom precitnúť do pocitu, ako keby som odjakživa, vždy žila a kráčala svetom s vedomím, že som milované dieťa môjho Nebeského Ocka...

Neviem, či to aj vy tak mávate, skrátka mi tento motív bzučal posledné dni zo všetkých strán, v rôznych formách a spojil sa do tejto nádhernej myšlienky teraz, v nedeľu ráno.

Hľa, tu máš, povedal mi Duch, toto si teraz vezmi, prisvoj, v tomto sa prevaľuj ako v najmäkších perinách, v sladkom mede, nad týmto medituj, rozjímaj...

 ponoriť sa do vedomia, že Si môj Otec

     Zavrela som oči a súčasne s touto predstavou sa mi začali po lícach kotúľať veľké, tiché, nežné slzy. Naozaj, také boli... Prišli, a začali obmývať všetky spomienky, bliky, kratučké videjká v mojej hlave, ktoré sa mi začali vynárať. Z detstva, rodiny, mojich robôt, ciest po svete, vzťahov s mužmi... Všetky tie chvíle, momenty, odysey, ktorými som prechádzala bez tohto vedomia. Nechránená touto najväčšou pravdou môjho života , pokrytá ranami, jazvami, bolesťami, ohnutá, zlomená, padajúca, plačúca, strácajúca sa...

     Žila som, trápila som sa, nevediac o tomto poklade, skale, útočisku, domove... Že som Tvoja... A teraz, cez nežný dych tejto pravdy sa mihali všetky tie bolestivé spomienky a veľká, preveľká láska ich obmývala, symbolicky, mojimi slzami ako hrachy...

     Ponoriť sa do vedomia, že Si môj Otec, a že si ním aj odjakživa bol! Aj uprostred najväčšieho ohňa...

To znamená nielen pridať si niečo do denníčka, fixovať si niečo nové do hlavy, nielen pribaliť k miliónu vecí v našom živote ešte aj toto poznanie...

To znamená aj oslobodzujúco pustiť mnohé veci z minulosti. Spomienky, putá, posudzovania, jazvy,... odviazať olovené gule, otvoriť stavidlá, strhnúť závoje...

To znamená naučiť sa pozerať sa na seba inak do zrkadla. Zhodiť tisíc balvanov, ktoré nám ohýbali chrbát. Prekresliť staré deformované obrázky. Vziať si nové, čisté nepopísané papiere... Ako malé dieťa, plné radosti a slobody...

Keď som sa v mojom „výkonníckom tiku“ v tomto nádhernom momente išla hneď Pána pýtať, že čo to teda znamená, čo teda mám ísť napraviť, v čom sa činiť, čo konkrétne spraviť, len mi pripomenul: „Nič také! Napĺňaj sa týmto vedomím! Nechaj sa ním celá presiaknuť. V momentoch iba so mnou, ako tieto. Ako keď hnojivo, voda a slnko požehnávajú pôde. Z ktorej vyrastajú dobré, najlepšie veci... Nič také. Teš sa z toho. Nechaj ma zmývať tie veci. A držať ťa chvíľu v náručí. V nedeľnom posvätnom objatí. V zázraku, ktorý sa deje každý raz, keď sa (stratené) dieťatko vracia ku svojmu Otcovi....“