Magazín

Prečítaj si z knihy III.: Chytiť Vianoce - T. Blackstock

Magazín Ver.sk 11.12.2025 10 minút na prečítanie

Finn

Tá stará žena bola ako parazit, ktorý sa mi usadil v mozgu.
Bolo úplne jedno, že som sa úporne snažil myslieť na iné
veci. Myslel som na ňu aj vtedy, keď som viezol skupinu pia-
tich ľudí do hotela. Päť ľudí sa natlačilo do môjho auta, hoci
som sa im snažil povedať, aby radšej využili dodávku za mnou.
Skontroloval som čas. Od Calliinho termínu u lekára prešli dve
hodiny. Zatiaľ mi nevolala, aby som po ňu prišiel.
Bola v poriadku?
Bol som znechutený sám zo seba, že si o ňu robím také sta-
rosti. Ale aj tak som sa vrátil do nemocnice. Zastavil som pri
obrubníku a auto som nechal opäť naštartované. Vrátil som sa
po svojich stopách do čakárne, rozhliadal som sa okolo seba
a hľadal svoju zákazníčku.
Sedela presne tam, kde som ju nechal. Brada jej klesla k hru-
di, tvrdo spala. „To si zo mňa robíte srandu!“ Otočil som sa
k nezaujatej recepčnej a predbehol som osobu, ktorá stála predo
mnou: „Prepáčte, navštívila už Callie Beecherová lekára?“
Pozrela sa akoby do neznáma, tesne vedľa mňa: „Mladý pán,
prosím, postavte sa do radu.“
„Nie,“ povedal som zvýšeným hlasom, takmer som kričal.
„No tak, len sa pozrite. Má stopäťdesiat rokov a sedí tu už dve
hodiny. Bola už Callie Beecherová u lekára alebo nie?“
Žena vyzerala príliš unudená na to, aby otvorila ústa. Vyťu-
kala Calliino meno do počítača. Potom na mňa pozrela: „Píše
sa tu, že tu nebola, keď ju volali.“
„Ako to myslíte, že tu nebola? Od druhej hodiny sedela
priamo tam, kde som jej zaparkoval vozík. Povedal som vám,
že musíte ísť za ňou, lebo možno nebude počuť alebo môže
zaspať.“
„Je mi ľúto, mladý pán, ale to nie je naša úloha...“
„Čo nie je vaša úloha? Starať sa o chorých ľudí?“ pýtal som
sa nahnevaný.
Zovrela pery a strelila po mne prenikavým pohľadom.
„Takže mi hovoríte, že ešte nebola u lekára? Tak ju tam od-
vezte hneď teraz. Ja počkám,“ povedal som recepčnej.
„Takto to nefunguje, mladý pán. Práve teraz musím vybaviť
toho pána za vami. Prosím, postavte sa do radu.“
Oboma rukami som udrel do pultu: „Vezmite ju do ambulan-
cie hneď alebo vám zo zvyšku tohto dňa urobím nočnú moru!“
Žena sa postavila na nohy. Vtom sa spoza steny objavil ďalší
muž, možno to bol manažér. „Čo sa deje?“ spýtal sa.
Recepčná sa odo mňa odvrátila a zašepkala niečo manažé-
rovi. Obaja sa na mňa pozreli, akoby som predstavoval bezpeč-
nostné riziko. „Dobre,“ povedal manažér, „zavezte ju dnu.“
„Ale,“ povedal som rýchlo, „ja ju nemôžem vziať dnu. Nie
som člen rodiny. Nechcem s ňou ísť k lekárovi. Len som ju
prišiel odviezť.“ Obrátil som sa k recepčnej:. „Musíte ju tam
zobrať vy. Veď predsa nie je prvý starý človek na vozíčku, ktorý
prišiel na túto kliniku. Čo ste to za ľudia?“
Manažér vyzeral rozrušený. Išiel smerom ku Callie, silno u-
drel do opierky na nohy a odomkol kolieskové kreslo. Sestrička
s veľkými stehnami prišla k dverám, aby zavolala niekoho iné-
ho, ale manažér ju odstrčil a vošiel s Callie dnu. Callie pohla
hlavou.
„Musí okamžite navštíviť doktora Patricka,“ povedal mana-
žér sestre, „inak tento pán, ktorý ani nie je členom rodiny, do-
stane záchvat zúrivosti a my budeme musieť zavolať ochranku.“
„Ja som taxikár,“ odvrkol som.
Callie sa prebrala, keď ju sestrička previezla cez dvere. Počul
som, ako hovorí: „Kde som nechala svoje dobré spôsoby?“
Podráždene som si vydýchol a klesol som do kresla v čakárni.
Vzal som si časopis pre ženy, ktorý ležal na sedadle vedľa mňa.
Nalistoval som zadnú stranu, kde sa zvyčajne nachádzajú recep-
ty. Zastavil som pri obrázku, na ktorom bolo hovädzie mäso
s vínovou omáčkou, cibuľou a hríbmi. Prečítal som si suroviny.
Červená cibuľa? Kto dáva do tohto hovädzieho jedla červenú
cibuľu? Každý vie, že sa robí s perlovou cibuľou.
Amatéri.
Prelistoval som ostatné recepty a dospel k záveru, že určite
nikto z redakcie časopisu neotestoval žiaden z týchto receptov,
pretože inak by ich neuverejnili.
Môj učiteľ kulinárstva by sa na týchto receptoch dobre zasmial.
Časopis som hodil na stoličku o niekoľko miest ďalej a prekrí-
žil som si ruky. Noha sa mi zatriasla, keď som pomyslel na to,
aký som bol hlúpy, že som sa vrátil a podpísal sa pod túto vec.
Mohol som to nechať tak a počkať na jej geniálnu rodinu. Nech
je to už ktokoľvek, mal by si uvedomiť, že nebol dobrý nápad
poslať ju k lekárovi samotnú. Dohliadať na ňu nie je moja úloha.
V hornom rohu čakárne bola zapnutá televízia. Snažil som
sa ju sledovať, ale bola to telenovela a zvuk bol vypnutý. Na-
padlo mi, že sa spýtam, či by mohli prepnúť kanál na športovú
televíziu a trochu pridať zvuk. Ale recepčná na mňa zazerala
nenávistným pohľadom vždy, keď som na ňu pozrel.
Neschopná.
Callie to určite chvíľu potrvá, kým sa vráti do čakárne, tak-
že som išiel preparkovať svoj naštartovaný taxík na parkovisko.
Kým som bol v aute, vysielačkou som zavolal LuAnn. „Počúvaj,
tá dvestoročná pani, za ktorou si ma poslala dnes ráno, aby som
ju zviezol, je stále v nemocnici a ja s ňou čakám, pretože nie je
pri zmysloch. Nemôžem odísť, sama by mi určite nedokázala
zavolať, keď bude potrebovať odviezť domov.“
„Ale práve som sa chystala, že ti dám ďalšiu cestu,“ odpove-
dala mi dispečerka.
„Nemôžem to urobiť. Je to dlhý príbeh. Počúvaj, chcem sa
spýtať, či si táto pani zavolala taxík sama, alebo jej ho objednal
niekto iný?“
„Myslím, že objednávku urobil niekto iný. Myslím, že to
bola žena.“
„Nechala tam svoje meno alebo telefónne číslo?“ spýtal som sa.
„Nie. Prečo?“
„Len si myslím, že by mala pochopiť, že táto stará dáma ne-
zvládne ísť sama nikam. Nechápem, čo si tá žena myslí. Ako ju
mohla poslať preč s taxikárom, keď stará pani nedokáže udržať
jednu myšlienku dlhšie ako dve sekundy.“
„To znie veľmi zle. Si dobrý človek, Finn,“ povedala LuAnn.
„Radšej už nič nehovor,“ povedal som a vypol telefón. Nie-
kedy LuAnn neznášam.
Zamkol som taxík a vrátil som sa dnu. Ešte stále sa neob-
javila. Posadil som sa a krútil hlavou nad svojou vlastnou hlú-
posťou, že som na ňu čakal. Každú minútu som prichádzal o
peniaze.
Pretrel som si bradu a v duchu som pripočítal sumu. Tie pe-
niaze by som potreboval, keďže bol takmer koniec mesiaca. Nie
je pravdepodobné, že by mi dala prepitné. Budem šťastný, ak
mi vôbec zaplatí. Nič s tým už nespravím. Nemôžem jej predsa
vytrhnúť z rúk tašku a vytiahnuť z nej peňaženku!
Hej, to by som nikdy nespravil.
Dvere do ordinácie sa otvorili. Videl som, ako Callie odváža
príjemnejšia sestrička, ktorá nemala veľké stehná. Ale Callie jej
niečo hovorila, takže je možné, že na nej našla nejaké iné veci,
ktoré jej nesedeli.
Vykročil som k nej.
„Pán doktor by s vami rád hovoril, ak by ste sa mohli vrátiť.“
„Nie, v žiadnom prípade. Nie som jej syn. Som jej taxikár.“
„Ach, je mi to ľúto. No, doktor sa potrebuje porozprávať s
jej rodinou. Má recept, ktorý jej treba vybrať v špeciálnej lekár-
ni Walgreens.“
Zastonal som: „Walgreens?“
„Áno. Skúste nájsť takú, ktorá je najbližšie k jej adrese. Potre-
buje tie lieky. Môžete jej ich priniesť?“ pýtala sa zdravotná sestra.
Mal som tak napnuté spánky, až som cítil, ako mi vystupujú
žily. „Myslím, že áno, môžem.“
Callie sa úprimne rozlúčila so sestrou a potom sa pozrela na
mňa. Tlačil som ju von z dverí. „Ja som Finn, taxikár,“ povedal
som skôr, ako sa ma stihla opýtať, „ako sa máte, madam?“
„Jedla som dnes?“ spýtala sa. „Mám pocit, že mi je trochu
nevoľno.“
Jednoducho paráda. Teraz ju budem musieť nakŕmiť, po-
myslel som si. Nasadol som do taxíka a vyrazil na cestu smerom
k lekárni Walgreens. Našťastie som tam nemusel dlho čakať. Za
lieky sa nemuselo platiť, zjavne jej to uhradí poisťovňa. Aspoň
jej to nemusím prirátať k účtu. Taxameter som nechal bežať, ale
niečo mi hovorilo, že na tom aj tak nezáleží. Pravdepodobne mi
aj tak nezaplatí.
Keď sme vybrali lieky, ktoré hradila poisťovňa, načiahol som
sa k zadnému sedadlu, aby som jej podal balíček s liekmi, ale už
zasa spala. Zodvihol som sa, vzal som jej kabelku a vložil som
do nej lieky. Jej lieky už vážne nie sú moja starosť.
Callie som odviezol späť do jej domu a jemne som ju zobu-
dil. Potom som ju posadil do vozíka. Podarilo sa jej vytiahnuť
kľúče, tak som ju odviezol k dverám. Keď sme vošli dnu, obze-
rala sa okolo seba, ako keby toto miesto nepoznala.
„Madam, môžem vám niečo doniesť, než odídem?“ spýtal
som sa.
Pozrela sa na mňa: „Nie, ďakujem.“
„Mohol by som... prinesiem vám niečo na jedenie.“
„Nie, to je v poriadku,“ pokrútila hlavou.
„Musíte sa najesť. Boli ste tam celé hodiny. Už je čas na ve-
čeru a ja ani neviem, či ste vôbec obedovali.“
„Si milý chlapec,“ povedala.
V hrdle mi naskočila hrča, keď som vošiel do jej kuchyne
a pozrel sa do chladničky. Niekto jej urobil zásoby do plasto-
vých zatváracích misiek. Jednu som vytiahol a privoňal k jed-
lu. Bol to kurací perkelt s cestovinami, zdalo sa, že celkom
čerstvý. Lyžicou som vybral jedlo do taniera a vložil do mik-
rovlnky.
Pripravil som stôl a potom som ju priviezol k nemu. Tvárila
sa, že sa jej to páči, akoby mala rada, keď ju niekto rozmazná-
va. Hoci momentálne nemala ani potuchy o tom, kto to pre
ňu robí. Pokojne by si mohla myslieť, že som vrah so sekerou,
ktorý jej zohrieva jedlo skôr, než ju potom pripraví o hlavu.
Vytiahol som jedlo a skontroloval, či nie je príliš horúce.
„Viete, kto vám pripravil toto jedlo?“ spýtal som sa, keď som
položil tanier pred ňu.
„Kto? Čo urobil?“ pozrela na mňa.
„Kto pripravil toto jedlo, ktoré práve jete.“
„Je to veľmi chutné,“ povedala, „ďakujem ti veľmi pekne.“
Povzdychol som si, podišiel k televízoru a zapol ho, aby
mohla pozerať. Program bol už nastavený.
„Dobre, už budem musieť ísť. Ak by ste chceli, aby som vám
podal kabelku, mohli by ste mi vlastne... zaplatiť.“
Tvárila sa zmätene. „Zaplatiť?“
„Som taxikár,“ zopakoval som už asi po päťtisíci raz.
„Samozrejme. Áno. Koľko ti dlhujem?“
„Štyridsaťtri dolárov,“ povedal som potichu, „je tam zaráta-
ná aj cesta do lekárne.“
Obzerala sa okolo seba, tak som vzal kabelku a podal jej ju.
Vytiahla z nej šekovú knižku a pero. Chystá sa mi vypísať šek?
Chcel som jej povedať, že šeky neprijímam, ale mal som pocit,
že by som tým nič nedosiahol. Jednoducho si ho vezmem a
vypadnem odtiaľto.
Keď mi podávala šek, ukázal som na jej papierovú taštičku,
ktorú som jej strčil do kabelky: „Nezabudnite si vziať lieky.“
„Ako prosím?“ spýtala sa ma.
Znova som si povzdychol a vytrhol som papierovú taštičku
z jej kabelky. „Píše sa tam, že si tento liek máte vziať trikrát denne
počas jedla.“ Otvoril som fľaštičku, vytriasol som z nej jednu
tabletu, priniesol som pohár vody a podal jej ju. „Vezmite si toto.“
Bol som zvedavý, či urobí to, čo som jej povedal.
„Dobre, už musím ísť.“ Pri telefóne na stolíku ležal poznám-
kový blok. Na malý papier som napísal pre toho, kto sa o ňu
stará, nech je to už ktokoľvek, aby zavolal lekárovi. Dodal som,
že mala jednu dávku liekov. Papier som nechal položený pri
telefóne a priložil som k nemu aj svoju vizitku.
„Pani Callie, ak sa chce vaša rodina so mnou porozprávať,
môžu mi zavolať na toto číslo. Máte nejakú rodinu, však?“
„Samozrejme,“ povedala a rozžiarila sa.
„Dobre, dám to sem,“ ukázal som na pult. „Budete už v
poriadku?“
„Áno, ďakujem,“ povedala, „si taký šarmantný mladý muž.“
Takmer som sa rozosmial, ale nechcel som sa nechať vtiah-
nuť do jej vtipkovania. Moja mama mi presne toto hovorievala,
keď som mal štyri roky. Ten môj šarm som naplno ukázal vtedy,
keď zomierala a ja som ju ani neprišiel navštíviť.
Zrazu som mal pocit, že sa z tohto miesta musím dostať čo
najrýchlejšie. „Ďakujem, madam. Už musím ísť.“
Posnažil som sa, aby som sa neobzrel späť, keď som zatváral
dvere a vracal sa do svojho taxíka.