Šálka kávy

Magazín Ver.sk 28.04.2021 3 minúty na prečítanie

Napísala: Michaela Karabinošová

Bol to na prd deň. Síce tak vôbec nezačal, ale potom bol.

Ráno som sa ako vždy zadychčaná vrátila z pravidelného behu s dcérou do škôlky a naspäť, tešila sa na svoju milovanú šálku kávy a v duši ospevovala všetky výhody home officu.

Ale káva došla. To nič, hovorím si, cez obed si pôjdem konečne kúpiť tú kvalitnú, vytúženú, rozmaznám sa. Už dlho som mala potrebu sa niečím rozmaznať. Toto bude ono.

Deň plynul, v práci mi mozog fungoval na plné obrátky a zrazu tu bol obed. Môj kávový výlet ma volal ako siréna námorníka a ja som od radosti takmer výskala. Takmer. Ono som totiž začula akési jemné kvapkanie v stúpačkách. Že jeho intenzita stúpa ma presvedčila aj moja mokrá tvár, ktorú som odtiaľ po svojej veľmi laickej kontrole vytiahla.

Dovidenia, káva, zháňanie suseda nad nami, ktorý samozrejme v tom čase nebol doma, sa mohlo začať.

O pár hodín neskôr a jeden zúfalý pokus vybrať sa po práci s dcérou predsa len po tú moju kávu, som už vyčerpaná a so slzami v očiach stála na chodbe nákupného strediska a zízala na bankomat, ktorý sa rozhodol nechať si moju kartu.

Bože, prečo? Prečo ja a prečo dnes? A prečo všetko naraz? To nemyslí vážne tento svet. Mala som chuť zošuchnúť sa popri stene, objať si kolená a čakať, kým doma začneme mužovi chýbať a príde nás hľadať. Túžila som po tom, aby tu bol niekto, kto sa namiesto mňa postaví situácii, vyrieši ju a ešte mi povie aká som aj ja úžasná. Nereálne, však?

Nie tak celkom. Viete, moja myseľ mi dookola hovorila, že som zlyhala. Že celý tento deň, ba možno už tie pred ním sú jedným veľkým zlyhaním, na konci ktorého som ja, unavená, vyšťavená, smutná a zúfalá na dlážke obchodného centra. Ako z filmu o žene, ktorá to proste nezvláda.

Ty si iba zabudla na jednu dôležitú vec, ozval sa Ten, na ktorého som toľko kričala. Zabudla si si oddýchnuť, dopriať si.

Ja? Čosi, veď práve o tom to je, že si chcem dopriať tú svoju rannú kávu, preto tu teraz som. Bez kávy. A bez karty.

Len sa usmial a objal ma.

Tú kôpku nešťastia, na ktorú už poškuľoval esbéeskár a ktorej dieťa sa vehementne pokúšalo porušiť zákaz vozenia sa na motorickom vláčiku.

Tiekli mi po tvári slzy, také ozajstné. Boli to slzy úľavy, smiechu. Slzy tej, ktorá je milovaná. Slzy tej, ktorá si uvedomila, že káva je fajn a stále ju chce, ale zabudla si pravidelne oddýchnuť v tomto náručí. Zabudla sa zastaviť každý deň a aspoň na chvíľku sa pritúliť a nechať do srdca prestupovať slová o tom, že je úžasná, že to zvláda, že v tom nie je sama. Slová od Slova.

A tak, milá sestra, ak máš aj ty niekedy tendenciu preskočiť túto časť Tvojho vzťahu s Ježišom a ostať pri rutinnej zabehnutej koľaji modlitieb, nerob to. Zastav sa, počúvaj. Ver, že sa ťa neopýta, kde si bola, ale jeho radosť z vášho stretnutia sa rozleje aj do teba!

Toto Ti píšem od mojej šálky kávy, na ktorú Ho odvtedy rada pozývam.