Zlatica a jej Afrika 5

Zlatica a jej Afrika 5

Zlatica Hoppanová 20.07.2019 5 minút na prečítanie

Milovaní, po dlhšom čase sa vám opäť ozývam. Celé 3 týždne – vrátane Vianoc a nového roku – sme strávili v dedinke Mbalizi, čo je blízko mesta Mbeya. Cestovali sme 14 hodín autobusom so 17-timi deťmi. Ak by deti nemali toľko sladkostí a autobus by nemal telku, bolo by to zrejme ťažšie. Takto tlačili, kým bolo čo, zatiaľ čo telka šla nonstop. Cestou sme šli cez 2 národné parky, takže som konečne videla žirafy, zebry a slony. 

Bývali sme u rodičov mamy Ester. Ich skromné obydlie poňalo celkovo 34 ľudí. Nemali sme umývadlo, väčšina spala na zemi na matracoch pod plechovou strechou, pili sme prevarenú vodu alebo dažďovú, chodili sme na prechádzky, mnohí z nás často aj na toaletu. Hrali sme hry, brodili špinavú rieku, hľadali poklad a pozerali disneyovky. Ja som spala v jednej izbe s Mamou Miou, mali sme dve postele, o ktoré sme sa delili s deťmi. Prvá noc bola zaujímavá. Vedeli sme, že deti sa pocikávajú, takže si nastavíme budík na 02:00.

Budík zazvonil, rozospatá ležím, ležím, zbieram sily a zrazu začujem čudný žblnkot...hovorím si –to bude iba bruško, no nebolo...Schangwe sa pocikala presne o 02:01, vlastne už boli mokrí všetci traja. Tak sme ich začali budiť 2x za noc o 00:00 a o 05:00.

Jeden deň sme nechali deti doma a celkovo 7 z nás šlo na túru na hory. Bolo to náročné asi ako vyjsť na Kriváň, možno ťažšie, ale stálo to za to. Po návrate sme našli v meste pekáreň, kde nám urobili reálnu pizzu, čo je v Afrike ako zázrak a ešte mali aj zákusky. Keď som to všetko zjedla, bola som schopná vyjsť na ten kopec ešte raz. Tieto hory boli veľmi špeciálne, nevedela som sa na ne vynadívať. S bázňou som zistila, že sú to tie isté hory, ktoré som videla v sne pred 7mimi rokmi, keď sa mi snívalo o Tanzánii.

Tento čas prázdnin bol veľmi vzácny a vidím, že s deťmi som si ešte bližšia. Bude pre mňa ťažké ich opustiť... 

Čo sa týka Vianoc, boli to moje prvé Vianoce mimo domoviny a teda poviem vám – bolo mi smutno. Síce som vedela, že to nebude nič špeciálne, ale bolo to ešte horšie. Vlastne Štedrý deň sme neoslavovali, takže to bol taký bežný deň. V deň Kristovho narodenia sme dostali darčeky. Potom sme šli na omšu, vianočný obed sa podával celkom neskoro, takže vyhladovaní sme sa pustili do hranoliek s kohútim a slepačím mäsom a malinovkou. Deti jedli zvyčajne ako prasiatka.

Chýbali mi naše Vianoce, rodina, stromček, tradície...Európa je plná tradícií a kultúrneho bohatstva. Už len spôsob stolovania je odlišný a verte, vie to urobiť veľa. V Afrike ľudia jedia rukami a radi pritom sedia na zemi. Nikomu nevadí, že všade na zemi je ryža, či kosti... aj tak sa to všetko nakoniec pozametá. Viem, že nič nemôže zmeniť to podstatné a teda fakt, že slávime Ježišove narodeniny, no prekvapilo ma, ako to vonkajšie vie dopomôcť. Takže u nás Vianoce boli ako každá nedeľa v roku. Pán ma však potešil na Štefana, boli sme iba s mamami na omši a tam som prežila skutočné Vianoce. Omša síce začala o hodinu neskôr, ale bola spojená s krstom detí, celkovo 34 detí. Bolo to nádherné. Keď ich krstili, zbor spieval a jasal veľmi africkým spôsobom. Vedela som, že v tej chvíli sa otvorilo nebo pre tieto deti a nebeský Otec ich vítal s otvorenou náručou do svojej rodiny a my sme sa doslova pridali k tejto nebeskej radosti. Mala som zimomriavky a slzy. Neskôr, keď kňaz spieval jednu z modlitieb, cítila som sa ako doma, lebo nápev tej modlitby je rovnaký v celej katolíckej cirkvi. Môžem byť kdekoľvek na svete, ďaleko od domova, no v chráme  som vždy "doma doma".

Nový rok bol tiež zvláštny, ale keďže už som nemala žiadne očakávania, bolo to jednoduchšie. Ja som šla spať okolo 23-tej s tým, že o 00:00 budeme mať krátku modlitbu, deti pozerali video. Zobudila som sa na šialený rachot, domáci pobrali plechové pokrievky na hrnce, kýble, palice, topánky...kto čo našiel a trieskali do toho ako vládali. Ja – rozospatá sedím na múriku a hovorím si: " Čo ja robím v tejto krajine?"

Potom sme v krátkosti poďakovali za tento rok a šli sme spať. Na Nový rok boli opäť hranolky, sóda (Pepsi, Mirinda...) slepica a torta, ktorú sme zháňali s Mamou Miou celé doobedie. 

Nech je akokoľvek, Tanzánia je fascinujúca krajina. Príroda  je nádherná, dokonca tu majú taký zvláštny úkaz –dúha v tvare kruhu okolo slnka, alebo živé prasa prevážajúce sa na motorke. Mám pocit, že som si už zvykla na ten neporiadok na uliciach a už ma to viac fascinuje ako odpudzuje. Cítim sa tu dobre a nevadí mi, že počas dňa desiatky ľudí na mňa kričia Muzungu (označenie pre belochov). Dajú sa tu kúpiť tie najvychytenejšie značky oblečenia len tak na ulici, za pár šilingov.

Všetko čo je z plastu, čo svieti, bliká – je parádne. Umelými kvetmi potešíte pri každej veľkej príležitosti. Žiadny zo susedov nezavolá políciu ak si o 5:00 ráno zapojíte obrovsky reproduktor s mikrofónom a roztočíte to...aj taká je Tanzánia. 

Priatelia, nateraz sa s vami lúčim. Čas beží, opäť mi za chvíľu končia víza, takže v pondelok letím poslednýkrát do Zimbabwe, lebo v apríli sa vraciam na Slovensko. Uvidíme, na ako dlho. Opatrujte sa,

S láskou, Zlatica 

 

Katalóg

Inšpirácie pre tvoje srdce
v katalógu na stiahnutie.

Katalóg

Ver.sk. Je to vec srdca.

Objavujte stále viac aj vďaka cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a Vášho zážitku na ver.sk