Narodeniny

Magazín Ver.sk 16.06.2021 2 minúty na prečítanie

Napísala: Michaela Karabinošová 
          
Dnes mám narodeniny! Som dieťa začínajúceho leta, dlhých večerov, ešte zakvitnutých stromov a voňavých východov slnka. Dieťa prísľubu leta visiaceho vo vzduchu a rastúceho v srdci.
                Ale viem tou osobou skutočne byť? Viem toto všetko priniesť svetu?
                „Povedz mi, kto vlastne som,“ zašepkala som do tónov mojej obľúbenej hudby. „Povedz mi, kým ma vidíš ty.“
                Nič. Ticho. Len zrazu, akoby ma volal tancovať.
                „Tak fajn,“  hovorím si a začínam sa knísať do hudby, „aj tak ma tu teraz nikto nevidí.“
                Unáša ma hlas ryšavého anglického chlapca a ja zabúdam na život okolo a nechávam sa strhnúť. Make it rain sa rozlieha izbou aj mojou dušou a o chvíľu už nevnímam nič iné len Toho, ktorý so mnou tancuje. Tie slová už aj sama spievam. „Make it rain down, Lord! Prosím, spusť dážď, Tvoj dážď! Chcem zmoknúť a tancovať v ňom navždy.“
                „Si skorý letný deň, drahá,“ hovorí mi a ja takmer cítim vôňu rána. „Ale bez dažďa neprežiješ, nezakvitneš.“
                Má pravdu. Až príliš často sa nechávam zmeniť na popraskanú vyprahnutú púšť vlastných nenaplnených očakávaní. Ako keď sa naša Hviezda ráno neoblieka tak rýchlo, ako by som ja chcela. Alebo keď môj vyčerpaný  muž zaspí večer skôr než moje tiež vyčerpané ja naplní svoju potrebu pozornosti. A, musím sa priznať, aj keď nechá špinavý riad v dreze namiesto toho, aby ho preložil pol metra ďalej rovno do umývačky. Nepochopiteľné.
                Zastavila som svoju divokú otočku a rozosmiala sa. Dnes mám silu chcieť to v sebe zmeniť.
„Tak fajn,“ poviem Mu, „fajn. Buď dažďom môjmu letnému dňu. Pozývam ťa.“
                „Dohoda,“ pristal  a natiahol ku mne ruku. Chytila som ju a On ma vtiahol do ďalšej šialenej otočky a roztancoval mi srdce, z ktorého okamžite vytryskol nespútaný smiech.
                „Ale mám podmienku,“ zašepkal mi do ucha.
                Prekvapene a s opatrnosťou som sa Mu pozrela do očí. Zakaždým sú iné a vždy také tajomne známe.
                „Nebuď na seba tvrdá, keď to nebude také, ako čakáš.“
                Zase som sa zasmiala. Tento krát ironicky a pokorne. Našiel ma v mojom strachu a slabosti, stretol moje zlomené srdce a jemne sa ho dotýka. Opäť raz.
                „Dobre,“ súhlasím, „budem sa snažiť nerobiť si predstavy.“ A naozaj budem. Celý život asi.
                Nechápte ma zle, na predstavách nie je nič zlé. Len ja som došla do bodu, keď ma očakávanie ich naplnenia oberá o slobodu a radosť z tanca v daždi.
                Ryšavý básnik dospieval a ja som stretla Boha.
                Happy birthday to me!