Magazín

Prečítaj si z knihy: Cesta ku studni - D. W. Taylor

Magazín Ver.sk 30.04.2025 11 minút na prečítanie

1. Č A S Ť

Reba

     "Mara! Okamžite sem príď!“
Keď začula svoje meno, prestala vyberať popol z hline-
nej pece a sadla si na zem, aby si uvoľnila boľavé kolená. Chvíľu
počúvala štebotanie malých detí, ktoré sa hrali na ulici pred
bránou, a hlboko si povzdychla. Na chvíľku zatúžila byť medzi
nimi. Ale mala už skoro trinásť rokov. Bola z nej žena, príliš
stará na detské hry.
     Ruky si utrela do tmavého uteráka a pomaly vstala. Natiahla
si údy a pozrela von oknom na dedinu. Vzduch bol o niečo me-
nej ťažký ako deň predtým. Dedinské psy sa väčšinou ukrývali
niekde v slabom tieni, snažili sa uhasiť smäd v kanáloch na vodu,
ktoré ochladzovali ulicu. Okolité údolie Sichem zostávalo svie-
žo zelené, no v dedine bolo cítiť horúčavy letného mesiaca Elul.*
Mara počula hlasy a hluk začínajúcej práce ľudí smerom z údolia
Sichem. Čas na odpočinok už musel skončiť. Predstavovala si,
ako ožívajú ulice, ako obchodníci otvárajú svoje stánky, aby začali
popoludňajší predaj. Usmiala sa sama pre seba. Popustila uzdu
svojej fantázii a predstavovala si, ako sa prechádza po trhu, ako
si v každom obchodíku pokojne pomaly prezerá tovar a pritom
ignoruje presvedčivých predajcov. Veci, ktoré by si chcela kúpiť,
si chcela vyberať veľmi pozorne...
* (Elul – mesiac v židovskom kalendári, august – september)

     Neochotne sa pozrela smerom k domu. Bude jej teta chcieť,
aby spravila ďalšiu prácu? Zdvihla bradu a kráčala k bráne. Sle-
dovala, ako sa deti hrajú. Mala pocit, že už prešla celá večnosť,
odkedy sa mohla hrať tak slobodne ako oni.
     „Mara! Okamžite poď sem,“ opäť počula ten istý nahnevaný
hlas.
     Už to odkladala dosť dlho. Mara si prehodila ťažký vrkoč na
chrbát, otočila sa a pomaly kráčala k domu. Po chrbte jej stekal
pramienok potu.
     Dvere na ich príbytku viseli na opotrebovaných pántoch. Po-
trebovali by opraviť, rovnako ako aj ostatné veci okolo domu.
Mara ich opatrne otvorila, vošla dnu a zostala ticho stáť. Úzky
lúč v tmavej miestnosti dopadal na silnú postavu ženy, ktorá sa
opierala o vankúše na svojom lôžku. Okolo úst mala vrásky z ne-
ustáleho mračenia. Preto, aj keď mala len niečo po dvadsiatke,
vyzerala omnoho staršia.
     „Som tu,“ povedala Mara potichu.
     Žena v tej chvíli začala lapať po dychu, akoby sa nemohla dob-
re nadýchnuť. Keď Mara videla, že zjavne trpí, priblížila sa k svo-
jej tete Rebe a dotkla sa jej ramena.
     „Nedotýkaj sa ma!“ Reba hrubo odstrčila ruku dievčaťa. „Ne-
znášam, keď sa ma niekto dotýka, hlavne keď takto trpím.“
     Mara rýchlo ustúpila.
     „Nestoj tam a netvár sa tak hlúpo. Nikdy si sa nepozerala smrti
do tváre? Len mi prines trochu studenej vody.“ Reba opäť zasto-
nala.
     Jej teta nezomierala, to Mara vedela s istotou, ale aj tak sa obá-
vala, že to môže byť vážne. Reba bola jediná osoba, ktorú vo svo-
jom živote mala. Mara sa obrátila k džbánu s vodou, aby si jej teta
nevšimla strach, ktorý tak rýchlo vyplával na povrch.
     Keď Mara zdvihla naberačku, prekvapilo ju, že je nádoba
takmer prázdna. Ešte dnes ráno bola plná.
     Naberačku podala Rebe, ktorá ju s námahou zodvihla k ústam
a niečo málo z nej odpila.
     „Teta, nádoba na vodu je takmer prázdna.“
     Žena opäť padla na vankúše a opäť pri tom zastonala. „Zdá sa
mi, že mám horúčku. Musíš ísť zasa po vodu, lebo mám pocit, že
v tomto teple neprežijem noc. Choď po vodu k Jakubovej studni
a naplň nádobu skôr, ako bude neskoro.“
     Mara sa zmätene pozrela na tetu. „Mám ísť k Jakubovej stud-
ni? Ale teta, dedinská studňa je bližšie. Tam by som nabrala vodu
rýchlejšie a priniesla ju skôr.“
     „Povedala som ti, aby si išla po vodu z dedinskej studne? Ne-
buď taká tupá. Keby som chcela vodu zo studne v našej dedine,
tak by som ti to povedala. A teraz choď!“
     Maru tieto urážlivé slová zarazili, ale aj tak chvíľu váhala. Po-
sledné týždne bola Reba nezvyčajne prísna, zakazovala jej vychá-
dzať z tomu a hovoriť s ľuďmi.
     Akoby jej Reba čítala myšlienky, opäť sa posadila. „Posledných
pár dní si nebola vonku. Prechádzka ti urobí dobre. Vezmi so
sebou aj Hanu. Nemala by si tam ísť sama.“ Mara stále otáľala.
„Musíš tam stáť a strácať drahocenný čas? Choď už!“ Reba netr-
pezlivo mávla rukou.
     „Áno, teta,“ odvetila Mara tak potichu, že ju bolo sotva počuť.
     „Choď, rýchlo,“ zastonala Reba.
     „Budeš v poriadku, kým sa nevrátim? Možno by s tebou moh-
la zostať Dorkas.“
     „Povedala som ti, že chcem pri sebe Dorkas? Kým sa nevrátiš,
budem len odpočívať. Teraz už choď!“
     Mara bola trochu zmätená, ale aj tak sa jej uľavilo, keď sa na
chvíľu oslobodila z malého domu, kde sa cítila ako vo väzení. Šat-
kou si zakryla vlasy, nádobu na vodu zdvihla na plece a elegantne
sa presunula k dverám. Mala oblečený jednoduchý odev, ktorý
pristal jej mladým ženským krivkám. Hoci bola ešte veľmi mladá,
už bola taká vysoká ako väčšina žien v Samárii.
     Mara sa ešte raz obzrela na ženu na lôžku. Niečo na tej žene
bolo... ale možno si to len predstavovala. Ponáhľala sa z domu
a zrýchlila krok. Dobre by jej padlo, keby sa mohla dnes poroz-
právať s Hanou.
     Marina mama zomrela pred šiestimi rokmi. Jej otec hlboko
smútil, ale nakoniec si uvedomil, že jeho dcéra potrebuje ženskú
starostlivosť. Poslal po svoju sestru Rebu, aby prišla do Sichemu
a starala sa o ich domácnosť. Ako mohli vtedy predvídať, akú
zmenu im teta prinesie do života?
     Rebine malé oči si všímali všetko. Nikdy si nenechala ujsť prí-
ležitosť, aby mohla poukázať na každú chybu. O dva roky neskôr
zomrel aj jej otec a ona zostala u svojej tety. Mala však priateľku
Hanu, ktorá, hoci mala len dvadsať rokov, bola ako Marina ná-
hradná matka. K Mare sa vždy správala vrúcne, vďaka čomu sa
necítila až tak osamelo.
     Keď sa Mara priblížila k domu, kde bývala Hana s manželom
Šimonom, jej priateľka vyšla z dverí.
     „Konečne si ma prišla pozrieť. A nesieš aj nádobu na vodu?
Posledné dni si mi chýbala.“
     Mara pokrčila ramenami. „Reba mi nedovolila odísť z domu.“
     Hana mala hnedé oči, ktoré vyžarovali teplo a zvýrazňovali jej
hranatú tvár. Keď sa usmievala, vyzerala celkom pekne. „Opäť
prišiel na teba čas žien, dieťa?“
     „Nie, je mi dobre.“ Dychtivo sa pozrela na Hanu. „Reba po-
vedala, že by si mohla ísť so mnou po vodu. Teraz je už trochu
chladnejšie. Išla by si?“ S nádejou pozrela na kamarátku a čakala.
     „Mohla by som ti niečo odmietnuť?“
     Hana sa otočila, aby vzala svoju nádobu na vodu.
     Mara zrazu zaváhala. „Reba má horúčku, ale povedala mi, aby
som išla po vodu k studni nášho otca Jakuba. Nemala by som tam
ísť sama.“
     „K Jakubovej studni?“
Hana sa zastavila na polceste do domu, obrátila sa, pozorne
pozrela na Maru a potom si odfrkla. „Keby som sa dožila aj sto
rokov, ak by Boh dal, nikdy nepochopím tvoju tetu.“
     Potom Hana vzala nádobu na vodu. „Samozrejme, že pôjdem
s tebou. Tvoja teta má pravdu. Nemala by si chodiť sama tak ďa-
leko od dediny.“
     Mara netrpezlivo čakala. Chcela čo najskôr odísť, aby si to ná-
hodou jej teta nerozmyslela a nezavolala ju späť domov. Myslela
na množstvo prameňov, ktoré dobre zásobovali ich dedinu vo-
dou. Prečo jej Reba prikázala, aby išla až k Jakubovej studni, keď
mala horúčku?
     Hana ju prerušila, akoby čítala jej myšlienky. „Ak si Reba mys-
lí, že jej pomôže voda zo studne nášho otca Jakuba, tak rýchlo
poďme,“ povedala Hana rezignovane. Hana sa o Marinu tetu veľ-
mi nezaujímala.
    „Sama robíš všetku prácu v dome a Reba sa len prechádza po
uliciach medzi obchodníkmi,“ zopakovala Hana to, čo jej už viac-
krát vravela. „Len ťa využíva. A všetky tie bolesti má len vo svojej
hlave!“
     „Dáva mi domov,“ odpovedala Mara bez váhania.
     „Domov?“ Hana si zasa odfrkla. „A v akom domove bývaš?
V Rebinom? Dom tvojich rodičov mal zostať tebe. Si jediné die-
ťa.“
      Mara si povzdychla. Pred Hanou nevedela svoju tetu brániť.
     „Zákon Levitov hovorí, že zem je potrebné nechať v rodine, no

Reba tvrdí, že sa nenašiel žiaden príbuzný, ktorý by si ťa mohol
vziať za ženu,“ povedala Hana na rovinu.
     „Aké budeš mať veno, keď sa budeš vydávať? Ako budete žiť,
keď teraz teta minie všetky peniaze z predaja vášho domu a po-
zemku?“
     Hana sa spravodlivo rozhorčovala a krútila hlavou. Potom po-
zrela do ulice, ktorá viedla k Marinmu domu, a založila si ruky.
„Prináša do domu len viac smútku. Nemáš toho už dosť po smrti
svojich rodičov? Nespôsobuje ti táto žena ešte viac bolesti?“
     Mara mlčala.
     „Tá Reba je riadne sebecká žena.“ Hana prevrátila očami. „Kto
vie, čo urobí.“
     „Budem v poriadku,“ ubezpečovala ju Mara a jemne sa na
Hanu usmiala. V očiach mala dôveru. Chápala, že ju Hana chce
chrániť, pretože aj keď sa Hana so Šimonom veľmi modlili za
dieťa, ich manželstvo zostávalo bezdetné. Preto Hana dávala Mare
všetku svoju materinskú lásku, ako keby bola jej vlastné dieťa.
     Chvíľu kráčali potichu, len ich sandále vydávali tichý zvuk
chôdze na prašnej ceste.
     „Takže, aká choroba trápi Rebu tentokrát?“ spýtala sa Hana.
     „Chytila sa za srdce a tvrdila, že má horúčku.“ Mara sa zamra-
čila, keď si spomenula na konfrontáciu so svojou tetou.
     „Nedoniesla si vodu dnes ráno?“
     „Vodu mala priniesť Reba. Ja som mala zakázané vychádzať
z domu,“ vysvetľovala Mara.
    „A to z akého dôvodu?“ čudovala sa Hana.
    „Nie som si istá. Reba sa v poslednom čase správa dosť zvlášt-
ne, možno preto, že sa necíti dobre. Vyčistila som popol z pece
a ona ma zavolala a poslala ma k Jakubovej studni. Má voda z tej
studne liečivé účinky?“
     „Neviem o tom, dieťa.“ Hana si zahryzla do spodnej pery.
Zdalo sa, že chce niečo povedať, ale rozmyslela si to. Sem-tam sa
pozrela na Maru a potom si ťažko povzdychla. Kráčali ďalej a obe
sa zaoberali svojimi vlastnými myšlienkami.
     Keď sa blížili k bráne, niektoré dedinské ženy sa zastavovali
a sledovali ich, ako prechádzajú okolo. Pozreli sa na Maru a niečo
si medzi sebou hovorili.
     Mara sa rozhodla, že im nebude venovať žiadnu pozornosť.
Namiesto toho počúvala štekot psov a štebotanie vtákov. V diaľ-
ke začula cvrlikať cvrčky. Keď prešli hodný kus cesty, Mara zrazu
zostala nadšená. Pri Jakubovej studni ešte nikdy nebola.
     Mimo dediny si užívali chladnejší vzduch, ktorý fúkal údolím
Sichemu.
     „Možno mal niekto zostať s Rebou, kým som preč,“ zamrm-
lala si Mara potichu. „Zdalo sa, že táto bolesť na ňu prišla veľmi
náhle. Bolo to iné ako doteraz. Možno nemala zostávať sama. Po-
vedala som jej, že privediem Dorkas, ale odmietla ju.“
     Hana pozrela na Maru. „Neboj sa, bude v poriadku. Čoskoro sa
vrátime aj s vodou, po ktorej tak túži. Potom sa bude cítiť lepšie.“
     Mara prikývla, sebavedomý postoj Hany ju upokojil.
     „Usilujem sa, aby som urobila všetko, čo si teta žiada, ale pre
ňu nie je nič dosť dobré. Možno bude mať lepšiu náladu, keď sa
vrátime.“
     Priateľky kráčali opäť chvíľu potichu, no Mare sa myšlienky
plietli jedna cez druhú. „Hana, ako si sa cítila, keď si sa mala vy-
dať za Šimona?“
     „Takže teraz zamestnáva tvoju myseľ myšlienka na manžel-
stvo!“ zvolala Hana, akoby si ju doberala.
Mare sa začervenali líca. „Vlastne, aj áno, aj nie. Len som bola
zvedavá. Viem, že sa jedného dňa vydám. Aspoň dúfam, že sa vy-
dám...“ nedokončila vetu a prosebne pozrela na svoju priateľku.
     Hana sa odmlčala a skúmala Marinu tvár. „Je to v Božích ru-
kách.“
     Mara sa pozrela na vrch Ebál. Božie ruky. Boli také ako ruky
jej otca Jareda, ktorý bol jemný a milujúci, ale pevný v rozhod-
nutiach, keď sa nesprávala dobre? Otec jej vždy hovorieval: „Vari
by Boh, ktorý stvoril celú zem, nepoznal svoje zámery?“ Aký bol
Boží zámer s jej životom? Spomenula si na sen, ktorý sa jej z času
na čas sníval. Zdalo sa jej v ňom, ako k nej zvláštny cudzinec
naťahuje ruky. Niečo od nej chcel, ale keď sa k nemu pokúsila
priblížiť, zmizol. Jej stará mama verila na sny a vízie. Čo mohol
znamenať tento sen?
     Pokrútila hlavou. Som len obyčajné dievča. Prečo by sa mal Boh
celých nebies zaujímať o mňa?
     Mara zažmurkala a pozrela sa na Hanu, ktorá ešte stále roz-
právala. „... Ak sa tvoja rodina rozhodne dobre, potom môže byť
manželstvo dobrá vec. Šimon je milý a dobrý manžel.“ Hana sa
zahľadela do diaľky. „Ja som mala šťastie. Bola som najmladšia
z troch dcér a naša domácnosť bola chudobná. Mala som štrnásť
rokov, keď sa dohodlo moje manželstvo so Šimonom.“
     „Aspoň si navždy nezostala pannou!“ Mara okamžite oľutovala
svoje slová. Existovalo už len jedno horšie nešťastie, ako zostať
nevydatou pannou. Vedela, ako veľmi Hana túži po dieťati. Byť
neplodnou bola veľká hanba. Boh uzavrel Hanino lono a ona
túto stigmu niesla s veľkým žiaľom.
     Mara sa rýchlo pozrela na Hanu, no nezdalo sa, že by sa jej
priateľka urazila. Uľavilo sa jej a opäť stíchla. No napadla jej iná
myšlienka.
     „Myslíš si, že mi Reba zariadi sobáš?“ Mara zvesila hlavu.
     „Máme tak málo peňazí.“
Hana zaváhala. „Čo všetko vieš o predaji tvojho domu tomu
vzdialenému príbuznému?“
     „Viem, že majetok musí dostať len niekto z rodiny môjho otca.
Taký je zákon. Reba povedala, že z úcty k Jaredovi nám príbuzný
dovoľuje zostať v dome za malý nájom. Príbuzný bol už starý a že-
natý. Reba ako sestra môjho otca nemá žiadne dedičstvo. Musela
konať rýchlo a povedala mi, aby som jej len dôverovala, že urobí
to, čo je správne.“
     Mara sa odmlčala, videla, ako Hana neveriacky krúti hlavou.
     „Je to asi tak, ako keby si s dôverou dala divému psovi kura!“
zamrmlala Hana.
     „Myslíš si, že by Reba neurobila to, čo je správne pre nás obe?“
zapochybovala Mara.
     Hana si povzdychla a kráčala ďalej. „Áno dieťa, verím, že urobí
to, čo je správne. A jedného dňa ti dohodne manželstvo. Teraz,
keď tu tvoj otec nie je, ona je tvoja jediná rodina.“