Láska nikdy nezanikne

Alexandra Tinková 13.02.2020 5 minút na prečítanie

„...i keď proroctvá prestanú, jazyky zamĺknu a poznanie pominie... A tak teraz ostáva viera, nádej, láska, tieto tri, no najväčšia z nich je láska...“ 1 Kor 13:8, 13

Kým som prišla k Ježišovi, lietala som si vo všeličom, túlala sa kade-tade po svete. Áno, som typický ´obrátenec´. Odolávala som, utekala, zatvrdzovala sa, až kým si ma Boh nežne zlomil a do toho zlomu začal milosrdne nalievať svoju lásku. Jeho dotyk, Jeho láska začali všetko meniť. Tou láskou si ma pritiahol. Dovtedy ma nedokázalo presvedčiť nič, ani najrozumnejšie argumenty, ani varovania a výstrahy, ani najpútavejšie výklady a vysvetlenia, prečo by som mala byť na Jeho strane, vložiť sa Jemu do rúk...

Iba láska... Spomínam si, že na tej ceste blúdenia som stretla pár ľudí, ktorí mi chceli otvoriť oči. Možno boli poslaní Pánom, možno to cítili ako svoju povinnosť, neviem. No ja som ich slová tvrdošijne odmietala... Neskôr, už s vyznaním na perách, že môj život patrí Ježišovi, som si na tie momenty spomenula. Prišlo mi to ľúto. Prišlo mi ľúto, že som vtedy nepochopila, čo mi chcú povedať a uháňala som ďalej všelijakými temnými cestičkami, ako sirota, bez Boha... A prišlo mi ľúto aj ich vynaloženého, no odmietnutého úsilia, s ktorým si dali námahu svedčiť o Bohu, o svojej viere. S odstupom času viem, že mali pravdu. A aj tak mi tá pravda vtedy nestačila... Nemala tú silu, čo láska. Tí ľudia v dobrej vôli otvárali predo mnou Knihu kníh, usvedčovali ma, varovali...

No ja som na svojej zbesilej životnej ceste nechcela vtedy počúvať, rozmýšľať, byť usvedčovaná. Hnala  som  sa za uzdravením, za Otcovou láskou, nič iné ma nemohlo vtedy nasýtiť, ani tie najmúdrejšie a najsprávnejšie slová... A tak sa aj stalo. Keď všetky slová, ´poznania a proroctvá´ okolo mňa utíchli, keď už sa nikto zdanlivo nestaral, nechcel ma silou-mocou presvedčiť, prišiel zlom a ticho. A v tom tichu dotyk Otcovej lásky... A ja som sa jej v obrovskej nádeji a posvätnej bázni odpovedala. Nepotrebovala som o nej počuť, potrebovala som ju mať. Nepotrebovala som kázanie, ale objatie, to ma presvedčilo...    

Tým vôbec nechcem povedať, že nie je dobré a potrebné čítať sebe aj druhým slová z Biblie a že musíme namiesto toho všetkých okolo seba objímať a čičíkať. Ani netvrdím, že nie je možné poznať a prijať Boha tým, že mu niekto niečo trefne vysvetlí, odhalí, porozpráva sa s ním, poskytne vedomosti. Aj tak môže dopadnúť tá potrebná posledná kvapka, aby vyhĺbila štrbinu a mohla začať tiecť živá voda... To všetko sa deje. Niekedy človek potrebuje len slovo, naťuknutie, aby pochopil, aby povedal definitívne áno Bohu. Chcela som len povedať, že keď aj toto všetko nezaberá, nefunguje, keď od vás utekajú a múdre božie slová sa po nich kĺžu ako kvapky dažďa,  že aj  na tých najtvrdohlavejších a najzatvrdenejších napokon funguje dotyk božej lásky. Viem, to, zažila som to...

„Tak, a ide sa evanjelizovať.  A keď bude treba, tak aj slovom...“ povedal František z Assisi. Aj slovom? A čím teda ešte?  Dnes to tak vnímam, že práve toto mal svojím výrokom na mysli. Ak máme vieru v živého Boha, ak žijeme s Ním v osobnom vzťahu, každodenne poznávame jeho dobrotu, milosť, je nám dávaná jeho radosť a pokoj, tak máme oveľa viac, ako múdre slová, schopnosti, znalosti. Ak sme raz spoznali Jeho lásku, ktorá premkla naše životy, je naším posvätným privilégiom byť vzácnym svedectvom tejto lásky. Nie záplavou slov. Ale jednoducho tým, že necháme odrážať dotyk jeho svetla v našich životoch.

To, ako konáme v každom jednom okamihu dňa. Ako sa rozhodujeme. Aké slová volíme. Čo šírime – naozaj pokoj, stálosť, vieru, nádej?... Máme privilégium byť soľou zeme. Tým, že pokojne a pevne rastieme pod jeho ochranou, tým, že neuhneme, no aj tým, že sa nenecháme zaťahovať do žabo-myších roztržiek, bojov ega, túžby po odplate, prevahe, dokazovaní... To od nás sa chce, aby sme sa vedeli aj prekonať nad to svetské. To od nás sa chce, aby sme vedeli mlčať, keď treba, priznať si prví chybu, ospravedlniť sa, rozhodnúť sa milovať aj toho, koho je tak ťažké milovať... Od nás sa chce, nech už je to akokoľvek ťažké, aby sme sa aspoň pokúšali vidieť druhých tak, ako ich stvoril a vidí Boh. A na základe toho konať, hovoriť s nimi, pristupovať k nim, dotýkať sa ich...  Dotýkať sa ich tak, ako sa ich chce dotknúť Boh. Cez nás.

Boh nás vyzbrojil. Dal nám nesmierne veľa. Dal nám všetko, keď nám dal poznanie svojej lásky. A či sa nám to už páči, alebo nie, On nám ju nedal iba pre nás. Ak nám bolo veľa dané, tak máme aj veľa dávať, taká je Otcova vôľa. Sme stvorení pre vzťahy, pre svet. Každý jeden tu má vyhradené veľmi špecifické miesto, ktoré nemôže zaplniť nikto iný na svete. Je darom môcť vyplniť to miesto, je požehnaním môcť vykonať to, čo nám tu dal Boh vykonať.  Môže byť naším poslaním krásne kresliť, písať, spievať, tancovať, stavať mosty, prísť na ohromný vynález, konštruovať mašinky a počítače. Môžeme byť obdarení úžasnou schopnosťou prorokovať, krásne sa modliť v jazykoch, môžu náš život sprevádzať ohromujúce nadpozemské, nadprirodzené znamenia...

A predsa. Keď si toto všetko mal, no nesvedčil si láskou o Otcovej láske, neurobil si najviac. Keď si dokázal veľké činy, ukázal svetu veľké tajomstvá, no nepreukázal si tomu vedľa teba lásku, neurobil si, čo si mal. Zastavme niekedy snahu povedať veľa slov, mať pravdu, vykonať niečo strašne viditeľné, vyplniť všetky kolónky v našich programoch ako odfajknuté, aby bol Otec tam hore spokojný... On je najšťastnejší, keď sme niekedy len ticho, počúvame, vnímame jeho pokoj, lásku. A v takom móde sa dotýkame druhých. Nie pod paľbou slov, argumentov, rád a výstrah, ale vtedy, práve vtedy prídu bližšie a pýtajú sa celí užasnutí – čo to je, kto to je, ten pokoj?... A my im môžeme odpovedať. Jedným slovkom... Nebuďme otvorenými knihami, keď môžeme byť svedectvom božej lásky. Nebuďme cvendžiacim kovom, keď môžeme byť dotykom lásky.