Lekcia z Afriky

Jana Strežová 05.04.2019 3 minúty na prečítanie

Keď sme sa s mojim vtedy snúbencom a dnes manželom pripravovali na manželstvo, čítali sme rôzne knihy o rozdielnostiach  muža a ženy.  Poriadne sme sa na tom zabávali a mnohé z tých situácií, sme si nevedeli veľmi predstaviť.  Keď sme sa vzali, už nám to až tak vtipné nepripadalo, ale dnes sa po takmer 15 rokoch manželstva vieme na mnohom pousmiať. Z času na čas sa nám nazbierajú veci, ktoré treba vybaviť, či niečo nakúpiť a vyberieme sa s mojim najdrahším do centra mesta.  Môj drahý manžel často povie: „Miláčik, tak ty choď rýchlo vybaviť to a to a ja zas vybavím iné, nech to rýchlo máme za sebou a sme efektívny!“ Ale ja niekedy odpoviem: „Pusa , ale mne sa nechce byť ani trochu efektívnou a mám veľkú chuť všetko vybaviť s tebou  vo dvojici a mať romantický čas aj pri nakupovaní.“ On už vie o čo ide a trochu podpichuje: „Ty nechceš byť efektívna?“ a ja :“ Nie nechcem byť efektívna.“

Nie vždy sa dá  pomalinky, v kľude nakupovať, zastaviť sa popritom na kávu a vymieňať si zaľúbené pohľady. Ale niekedy na svojom živote vidím, že som sa nechala unášať na vlne pachtenia, ponáhľania a stresu.  Niekedy sa prichytím, že deti náhlim aj keď nemusím. Že po piatich pracovných dňoch  keď musím deti na čas vystrojiť do školy a do škôlky  a popritom ich naháňam , to isté robím aj v sobotu....

Snažím sa byť efektívna, všetko postíhať, byť super mamou a manželkou a kamarátkou a božou dcérou, až zabúdam na to , čo je podstatné. A to sú tie neefektívne veci, ktoré nedávajú žiadny zmysel. Pre mňa kontinentom, kde veľa vecí nedáva žiadny zmysel je Afrika. Mala som nedávno možnosť zúčastniť sa jednej konferencie v Ugande, kde som tiež  navštívila  nejaké sirotince , pozrela Safari a išlo sa domov. Bol tam jeden skvelý kňaz otec John, ktorý nám slúžil sv. omšu v sirotinci, kde boli veľmi malé detičky. Po sv. omši som vytiahla kopec darčekov, ktoré mi nabalili štedrí ľudia z môjho spoločenstva, alebo blízkeho okolia. Keď som vytiahla samolepky pribehlo množstvo detí, ktoré sa na mňa tlačili, slnko mi pražilo na hlavu a tak som už aj bola rada, keď  som všetky nálepky rozdala a mohla  si ísť oddýchnuť.. Keď som sa po nejakom čase vrátila, našla som otca Johna ako bez prestania rozdáva náramky  svojim  deťom. Je to veľmi vyťažený človek(denne ho pred jeho úradom čakajú desiatky až stovky ľudí, ktorí ho prosia o modlitbu za uzdravenie, oslobodenie či materiálnu pomoc), ale on,  jeden náramok po druhom, v kľude a s láskou navliekal na množstvo malých detských ručičiek ako milujúci starostlivý otec. 

Na konferencii zas počas omše spieval spevácky zbor. Viedol ho jeden starší pán, ktorý ma hneď na prvý pohľad zaujal. Bolo dosť teplo, do 30 stupňov, stál na priamom slnku, ale on mal oblečenú košeľu, tmavé sako a motýlika. Nedávalo to žiadnu logiku, prečo by sa tento človek  mal potiť v saku celý deň  keď nemusí. Ale v jeho tvári sa zračila láska k Bohu a hrdosť, že mu môže  slúžiť  a priniesť takúto malú obetu.

Ešte sa mi nestalo, že po 3-4 hodinovej omši, by sa mi nechcelo skončiť. Keď po sv. prijímaní aj kňazi a seminaristi zoskočili z pódia medzi ľudí  do totálnej tanečnej trmy-vrmy, ani neviem ako som sa tam ocitla tiež, aj keď nie som super tanečníčka. Svoju dôstojnosť som našťastie nechala na Slovensku, a tak mi nevadilo, že sa tu divoko natriasam bez zábran v afrických rytmoch na Božiu slávu. Do reality ma priviedol pohľad na pár černochov, ktorí si nás Európanov zvečnili na svoje mobily.

A ešte som sa naučila v Afrike čakať. Doteraz som nepochopila, že prečo keď si objednáte kávu a niečo malé, čakáte 40 minút, ale to nevadí. Nemusím, všetkému rozumieť. To podstatné je  prijať život taký aký je, vychutnávať si prítomný okamih, v ktorom môžeme  napríklad spoznať  Boha vo vánku, ktorý sa nás jemne dotýka a dať  plnú pozornosť a lásku človeku, ktorého máme práve pred sebou. Urobiť  skutok lásky, ktorý nemá žiadnu logiku ani efektivitu. A to je to krásne.