Prečítaj si z knihy II.: V člne uprostred mora - P. a R. Schwenkovci

Magazín Ver.sk 29.02.2024 5 minút na prečítanie

BYŤ ÚPRIMNÝ VO VYJADRENÍ SVOJEJ BOLESTI

     Jednou z najlepších vecí, ktoré pri pociťovaní bolesti môžeme
urobiť, je byť úprimní. Musíme byť úprimní: sami k sebe, k ostat-
ným a hlavne k Bohu.
     Musíme byť úprimní v modlitbe.
     V našich rozhovoroch.
     Keď si píšeme denník, musíme si doň úprimne vyliať svoje srdce.
     A byť úprimní v bohoslužbe.
     Žijeme v kultúre, ktorá sa snaží bolesť otupiť a poprieť. Často
nás pokúšajú rôzne kratochvíle, formy zábavy. A mnohokrát, keď
prechádzame utrpením, sme pod tlakom, aby sme sa nezrútili
kvôli ostatným.
     Ak sa však má s nami Boh stretnúť a premeniť nás uprostred
búrky, musíme byť predovšetkým bezprostrední. Akokoľvek by
sme si priali uniknúť pred svojou bolesťou, je dôležité si pamätať,
že najskôr si ju musíme pripustiť.
     Pripustiť si bolesť je zdraviu prospešné, pretože to napokon
vedie k uzdraveniu. Kým bolesť takmer vždy udrie nečakane, my
ňou musíme prechádzať pomaly. Vrelo vám odporúčame, aby
ste do svojej bolesti úprimne vstúpili s niekým. Možno s vaším
miestnym pastorom či kňazom, kvalifikovaným poradcom či te-
rapeutom, duchovným sprievodcom alebo dôveryhodným pria-
teľom. Nech je to ktokoľvek, je prospešné pamätať na to, že často
prechádzame rôznymi obdobiami smútku.

     Väčšina ľudí, keď sa ocitne v člne uprostred mora, reaguje
šokom alebo popieraním skutočnosti. Cítime, ako nás to tlačí
smerom do priepasti. Otupíme si zmysly. To, čo sa momentálne
deje alebo udialo, sa zdá neskutočné. Nemožné. Kladieme odpor
realite. A na nejaké obdobie odmietame prijať bolesť.
     Popieranie väčšinou vyústi do lavíny pocitov. Zrazu cítime
všetko – od strachu, cez hnev, až po smútok, či dokonca vinu.
Keď odznie prvý šok, usadia sa v nás emócie. Môžete to pociťo-
vať ako skĺznutie na dno priepasti.

     Mnoho spisovateľov hovorí o ďalšom štádiu smútenia: snahe
vyjednávať. Pokúsime sa vyjednávať v snahe dostať sa z maléru,
v ktorom sa nachádzame.
     „Bože, ak ma dostaneš z tejto kaše, budem ti viac oddaný.“
     „Budem iný manžel.“
     „Úplne nová mama.“
     „Lepší otec.“
     „Ak vyslyšíš moju modlitbu, potom ťa budem milovať tak,
ako by som mal.“
     Takto vyzerajú rôzne spôsoby, pomocou ktorých sa pokúšame
vyjednávať, aby sme sa vyrovnali so svojou bolesťou.
     Všetci vo svojom utrpení prežívame tieto štádiá smútenia,
niekedy aj opakovane. Niektoré štádiá môžu trvať mesiace. Iné
len niekoľko minút. A práve toto v nás vyvoláva zmätok, keď
nám nie je dobre. Cesta nie je jasná alebo priamočiara, či rovná.
Nikdy úplne neprejdeme z jedného štádia do druhého. Existujú
však spôsoby, pomocou ktorých síce nikdy bolesť neprerastieme,
ale môžeme skrze ňu rásť.
     Nateraz je pre vás dôležité si uvedomiť, že je v poriadku nebyť
v poriadku. Je v poriadku byť v koncoch. Je v poriadku, ak ostatní
vidia, že proces nie je príjemný a že iní ľudia, dokonca priatelia,
vidia a cítia váhu vášho zranenia.
     Krátko na to, ako Patrick predniesol kázeň o pocite, že Boh
nie je pri nás, muž, ktorý sa v tom čase zúčastnil na bohosluž-
be, prišiel a vyrozprával nám, ako stratil svoju sestru. So slza-
mi v očiach priznal: „Ja jednoducho neviem, čo robiť alebo čo je
správne urobiť.“

     A to je na zranení také zradné – neexistuje priamy čistý rez,
ktorý by nás odrezal od bolesti. Musíme si ju pripustiť a prejsť
ňou pomaly. Nebyť pod tlakom a neponáhľať sa. Neriešiť, či nám
netrvá príliš dlho dať sa dokopy. Nie je v poriadku cítiť sa tráp-
ne za svoje obavy. Neverte tvrdeniu, že váš smútok je nejakým
spôsobom odrazom nedostatku vašej viery. Je v poriadku cítiť
sa vykoľajene a nebyť vo svojej koži. Je v poriadku poplakať si,
vyzerať a cítiť sa pod psa.

     Radi by sme vás objali, dotkli sa vás a len tak tam s vami boli.
Počúvali vás. Poplakali si s vami. A povzbudili vás v tom, čo už
viete. Mrzí nás, že zažívate túto bolesť. Pripomenuli by sme vám,
že Boh vám dá milosť pokračovať ďalej. Milosť je tu vždy, keď
ju potrebujeme, keď prežívame bolesť a pripustíme si ju. Pekne
pomaličky krok za krokom. Nádych za nádychom.
     Ak si kladiete otázky, plačete a cítite bolesť, znamená to, že
ste človek. Znamená to, že ste úprimný. A to je pre vás dobre.
Koniec koncov zdravý duchovný život je úprimný duchovný ži-
vot. Môžeme byť v pokušení uponáhľať zármutok. Môžeme do-
konca takmer cítiť zahanbenie z bolesti, akoby to znamenalo, že
nemáme dostatok viery alebo že nie sme dobrí kresťania. Sme
zahanbení nedostatkom dôvery. Zaskočení, ako rýchlo sa naše
presvedčenie scvrklo do otázok. Znepokojení, že predstavujeme
ťarchu pre tých, ktorí sa hlbočinou predierajú s nami. My sami
sme si už tiež prežili takéto pocity.

     Domnievame sa, že v časoch nášho trápenia si mnoho ľudí
jednoducho myslelo, že sa máme dobre. Veď, koniec koncov, sme
Božími služobníkmi. Pastor a pastorova manželka. Otázku viery
máme už dávno vyriešenú. Čo však, ak v tom nemáme až tak jas-
no? V priebehu dvadsiatich rokov sme poskytovali lásku, službu
a pastoráciu tým, ktorí sa nachádzali „v člne“. Potom sme sa my
sami ocitli v ich koži, dezorientovaní a vyčerpaní.
     Slúžiť a dávať sa druhým v takomto rozpoložení je bolestné
a bez Božej milosti aj nemožné.
     A tak sme aj my museli byť úprimní. Sami k sebe. K priate-
ľom. A voči spoločenstvu. Trpeli sme a čakala nás dlhá, strastipl-
ná plavba k brehu. Nič z toho nevyzeralo príjemne.

     Nič však netrvá večne.

Knihu si môžete objednať tu: https://www.ver.sk/produkt/1100069215/v-clne-uprostred-mora a dočítať do konca. Príjemné a povzbudivé čítanie.