Prečítaj si z knihy: V člne uprostred mora

Magazín Ver.sk 11.10.2022 10 minút na prečítanie

V člne uprostred mora - Patrick a Ruth Schwenkovci

Utrpenie nikdy nepríde vhod, však? Skúšky nikdy nemajú

dobré načasovanie. Utrpenie otrasie vaším životom. Nikdy

nemáte pocit, že by doňho zapadlo. Vedeli sme, že náš boj s rakovinou

nebude výnimkou.

Ako sme už spomenuli, boli sme na ceste domov. Vyzdvihli

sme najstaršieho syna Tylera a vtom nám zavolala zdravotná

sestra. Ja (Ruth) som šoférovala, keď Patrickovi zazvonil mobil.

Telefonát bol stručný, ale keď som pohľadom mihla k Patrickovi,

ktorý niečo písal na kus papiera, uvidela som slovo „rakovina“.

Je to naozaj pravda, čo sa hovorí, keď počujete to slovo na „R“,

akoby vám niekto vrazil päsťou do brucha. Chcelo sa mi zvracať.

Obaja sme mlčky sedeli. Pamätám sa, že som odbočila na našu

príjazdovú cestu a vybehla do domu. Patrick si zas spomína, že

náš syn vyšiel z auta, vošiel dnu a nechal nás dvoch osamote.

Rozprávali sme sa a plakali sme. Nech už to bolo akokoľvek,

viem, že v istom bode som v chvate vyšla z auta a ponáhľala sa

hore schodmi do našej spálne.

Predstavovala pre mňa útočisko, i keď to bola len ilúzia bezpečia.

Moje telo bolo ako práve vyfučaný balón, z ktorého niekto

vysal všetok vzduch. Celá som zoslabla, ochabnutá a bez života.

V hlave mi vírili myšlienky. Nemohla som tomu uveriť. Osamotená

v izbe som si vyhľadala v prehliadači rakovina krvi, a keď

som si pri tom slove prečítala „nevyliečiteľná“, zrútila som sa na

podlahu.

Prečítala som si to ešte raz. Nevyliečiteľná.

Takéto veci sa predsa stávajú iným ľuďom. Nie nám. Ako sa

toto môže diať našej rodine?

Utrpenie si nikdy nevyberáme sami od seba. Mohli by sme

povedať, že práve utrpenie si vyberá vždy nás. S Patrickom sme

jednoducho dúfali, že všetko je iba omyl, že sa niekto pomýlil

a zavolal nám výsledky niekoho iného.

A akoby to nestačilo, cítila som, že na toto teraz naozaj nemáme

čas. Toto nebolo v pláne. Nebolo to zaznačené v kalendári.

Nebolo to naším životným cieľom. Nenaplánovali sme si rakovinu.

Nechcela som sa dozvedieť všetko o rakovine krvi. Nemali

sme čas na nekonečné hodiny lekárskych vyšetrení a testov. Mali

sme toľko práce!

Len dva roky predtým sme sa presťahovali do Ann Arbor

v štáte Michigan. Chceli sme tam založiť nové spoločenstvo. Mali

sme rozpísanú ďalšiu knihu. Vychovávali sme naše štyri deti.

Bola to drina, ale aj zábava a uspokojenie. Všetko išlo hladko.

Nemali sme ani potuchy ako hladko, až kým sme o to neprišli.

Naše utrpenie sme pocítili ako prerušenie života. Pre nás to

bolo ako zatiahnutie núdzovej brzdy. Pretnutie, ktoré vyústilo do

obrovských následkov. Akoby nám niekto odťal život, na ktorý

sme boli zvyknutí doteraz, od toho, ktorý sme zrazu žili. Existujú

veci, ktorými si v živote prejdeme. A potom nás postretnú iné

veci, o ktorých vieme, že s nimi budeme kráčať už navždy. Toto

bol ten druhý prípad, ktorý už s nami zostane, aj keby by sa nám

to podarilo prekonať.

Slovník v tom má jasno: prerušenie je „zastavenie alebo dočasné

nepokračovanie v istej činnosti na nejaký čas.“1

Skutočný život je však ešte o čosi reálnejší. Prerušenia, hlavne

tie, ktoré predstavujú skúšky, sú pre nás skôr neželanými votrelcami.

Zastavia alebo zabrzdia naše životy. Naša bežná aktivita

ustane, niekedy na isté obdobie a niekedy navždy.

Na prerušeniach je nepríjemné to, že málokedy ich očakávame.

Len zriedka dajú o svojom príchode vedieť. Jednoducho udrú.

Prekvapia nás. Či už je to pravidelná ročná preventívna prehliadka,

telefonát uprostred noci, kontrola s rutinným sonografi ckým

vyšetrením, jeden nevýhodne uzatvorený obchod, správa, ktorú

náhodne objavíme, partnerovo zdanlivo náhle rozhodnutie odísť

po desaťročiach manželstva, tragédia, počas ktorej ste sa vy alebo

váš milovaný ocitli v nesprávnom čase na nesprávnom mieste, alebo

malá hrčka, z ktorej sa vykľuje veľký problém.

Nech je to čokoľvek, vždy akoby nám to bránilo v našej životnej

ceste. Vo veciach, ktoré chceme robiť. Alebo si myslíme, že

musíme robiť. A zrazu sa ocitneme v člne uprostred mora.

Presne to sa stalo Ježišovým prvým nasledovníkom, o ktorých

sme si hovorili v Evanjeliu podľa Marka v 4. kapitole. Búrka

udrela z jasného neba. Aj ich život sa akoby prerušil. Museli to

prekonať, aby sa dostali na druhý breh mora.

Galilejské more, ako zvyknú evanjeliá nazývať Tiberiadské či

Genezaretské jazero, sa nachádza v Rift ovom údolí. Toto údolie

je zasadené nižšie pod úrovňou pohoria, ktoré sa tiahne od východu

po západ. Preto sa Galilejské more nachádza 210 metrov

pod hladinou mora. Všetky zrážky a povodie z pohoria na severe

sa vlievajú do Galilejského mora, potom smerom na juh, až napokon

vyústia do Mŕtveho mora.

Keďže je obkolesené horami a pohoriami a nachádza sa pod

hladinou mora, predpovedať tamojšie počasie môže byť veľmi

zradné. Vietor môže rýchlo klesnúť a vytvoriť tak priestor pre

zničujúce vlny a nebezpečné búrky. A to všetko z ničoho nič. Nečakane.

More, po ktorom sa v ten večer plavili učeníci, je známe

nevyspytateľným počasím. Je často miestom búrok, ktoré sa

vkradnú pomaly a udrú prudko. Pokojné vody sa takmer okamžite

zmenia na zlovestné vlny.

A presne to sa aj v Evanjeliu podľa Marka udialo. Búrka prerušila

plavbu učeníkov z jedného brehu mora na druhý. V 35.

verši im Ježiš prisľúbil bezpečnú plavbu na druhý breh. Povedal

im: „Prejdime na druhý breh.“ Preto, keď búrka udrela, mali určite

pocit, že im chce zabrániť v konaní Božej vôle.

A necítime sa aj my presne takto počas skúšok? Neprekážajú

nám v ceste k niečomu inému a lepšiemu? Miesta „uprostred

cesty“ sú v našich životoch často tie najťažšie. Tam je ťažké dôverovať,

ostať oddaný, byť trpezlivý, mať vyhliadky, vidieť dobro

a zostať Bohu nablízku.

Keď si Ježiš prvýkrát zavolal niektorých učeníkov, práve spúšťali

siete do vody a opravovali ich na brehu. Pevninu mali pod

nohami. Keď im Ježiš povedal: „Poďte za mnou a urobím z vás

rybárov ľudí“, oni ho nasledovali. Domnievame sa, že nasledovať

Ježiša mohlo vyznievať ako zábavná a vzrušujúca činnosť, plná

dobrodružstiev. Možno im to pripadalo ako dobrá, Božia práca,

pre ktorú sa rozhodli. Podobne, ako keď sme prvýkrát uverili.

S radosťou sme prijali Božiu lásku. Cítili sme jeho prítomnosť.

Dal nám novú identitu jeho synov a dcér. Vnímali sme jeho dobrotu

a oddanosť. A rovnako ako prví učeníci, aj my sme na začiatku

cesty cítili nadšenie.

A možno, keď Ježiš povolal svojich učeníkov, cítili sa ako vy,

keď vás Boh prvýkrát povolal do novej pastoračnej činnosti, novej

práce alebo novej životnej etapy. A predsa je táto cesta nasledovania

Ježiša plná prekvapení, však? Nie je vždy priamočiara.

Terén nie je vždy rovinatý. Niekedy sa vyskytne voda a búrky,

inými slovami, prerušenia.

Prišli sme však na to, že Ježiš nechce pôsobiť len prostredníctvom

nás, ale potrebuje pôsobiť aj v nás. A nie je to druhoradá, či

menej dôležitá práca. Nechce nás len dostať z jednej strany mora

na druhú. Používa práve tú chvíľu, keď sme „uprostred“ a keď sa

namáhame.

Búrka, ktorej čelíme, nikdy nepredstavuje pre Božie dielo

hrozbu. Často sa pre ňu stáva skôr nástrojom. Utrpenie môžeme

pociťovať ako prerušenie, pre Ježiša je však prostriedkom.

Utrpenie nepochybne nebolo súčasťou Božieho plánu. Boh

nenávidí zlo. Všetka nepohoda, bolesť, ochorenia, strata a úmrtia,

ktoré zažívame, sú dôsledkom prvého hriechu Adama a Evy

(porov. Gn 3). Veci už nie sú také, ako už raz boli podľa Božieho

pôvodného zámeru stvorenia. A nie sú ani také, aké budú jedného

dňa, keď Ježiš obnoví všetko a odstráni všetok chaos, utrpenie

a hriech, s ktorými žijeme. Boh však môže a aj používa utrpenie

v tomto živote na svoje vykupiteľské zámery.

Časom sa aj tak musíme postaviť utrpeniu tvárou v tvár. Mne

(Ruth) trvalo niekoľko hodín, kým som dokázala vyjsť z našej izby

a približne päť dní otupenosti a popierania, kým som dokázala čeliť

nášmu utrpeniu. Nenávidela som každučkú sekundu toho obdobia.

Budúcnosť mi pripadala, akoby sme chceli vykročiť uprostred

víchrice. Večer som sa vždy nemohla dočkať, kedy si pôjdem konečne

ľahnúť. Bojovala som s pocitom prehry, utlačenia a s každým

temným pocitom, ktorý sa ku mne vkradol, aby ma prevalcoval.

Napokon som sa nášmu prerušeniu musela pozrieť do tváre.

Chcela som späť náš starý život. My všetci však napokon musíme

vykročiť alebo vyšplhať sa nahor. Musela som si pripustiť, že utrpenie

nie je prerušením alebo nejakou odbočkou v našom živote,

toto je náš život.

A tu nám Boh ponúka niečo iné, niečo viac. Popravde, má pre

nás prichystané niečo lepšie, ak sme ochotní počas búrky dôverovať

Ježišovi a obrátiť sa k nemu. Možno život, ktorý máme za

chrbtom, už nejestvuje. Možno sa obávame, že život okolo nás sa

rúca. Život, ktorý nás však čaká, je darom od Boha.

Práve teraz, nech je akokoľvek ťažké tomu uveriť alebo nemožné

si to uvedomiť, existuje pre vás povzbudenie a nádej.

Čo ak namiesto toho, aby sme svoj starý život dostali späť, Boh

chce začať svoj život v nás? Čo ak prerušenie vo forme akejkoľvek

skúšky, ktorej čelíme, vlastne vôbec nie je prerušením? Čo

ak je to Božie dielo, ktoré v nás chce alebo potrebuje vykonať?

Vieme, že to môže byť trpká tabletka

na prehltnutie. Pretože si môžete myslieť,

že zatiaľ vám Boh stále len bral.

Nech už ste stratili čokoľvek – zdravie,

prácu, blízkeho, sen – Boh vám namiesto

toho niečo ponúka.

Strata, ktorú Boh dopustí, je vždy

stratou, ktorú si použije.

Preto utrpenie nepredstavuje prerušenie Božieho diela.

V skutočnosti je Božím pôsobením. Spôsob, akým sa Boh s nami

stretáva a formuje nás v našom utrpení, nie je druhoradým zámerom.

Je to Božie dielo. Takto nám poskytuje pomocnú ruku,

aby sme sa stali takými, akými nás stvoril.

MAŤ NA PAMÄTI VÄČŠÍ ZÁMER

Pred rokmi jeden muž z nášho spoločenstva prechádzal značnou

finančnou krízou. Zoči-voči riziku, že mnoho, možno aj všetko

stratí, sa cítil ochromený a paralyzovaný. Opisoval nám, ako sa

všetko zdá nemožné.

Cítil sa opustený, osamotený. Dokonca i otvoriť si Bibliu sa

mu zdalo bezvýznamné. Chcel len jedno, vrátiť sa k životu pred

touto skúškou, pred prerušením.

Aj my sme už zažili takéto pocity. Pravdepodobne aj vy.

Možno by pomohlo na chvíľu sa zastaviť, kým sa až príliš nevzdialime,

a uvedomiť si väčší zámer. Ustúpiť trochu nabok a zamyslieť

sa, akých nás Boh stvoril a aký vzťah by sme s ním mali

udržiavať. Je to pomôcka pre uvedomenie si, čo Boh chce a čo

sa snaží počas nášho utrpenia vykonať. Perspektíva vždy príde

vhod, keď nás zasiahne bolesť.

Úvodné strany Biblie nám pripomínajú, že patríme Bohu. On

je Stvoriteľ, my sme jeho stvorenia. Všetok život, ktorý máme,

pochádza od neho. A jedného dňa sa k nemu aj vrátime (porov.

Rim 14, 8). Boli sme stvorení, aby sme žili vo vzťahu s Bohom

ako Otcom, prostredníctvom jeho Syna a mocou Ducha Svätého.

Boh je večným spoločenstvom lásky. Je to vzťah, na ktorom sa

podieľame prostredníctvom svojej viery v Ježiša.

 Knihe Genezis Boh o nás povedal niečo úžasné. Boh stvoril

človeka „na svoj obraz (...)“ (Gn 1, 27). Sme stvorení, aby sme

Boha poznali, kráčali s ním a odzrkadľovali, kým je voči svetu.

Boli sme stvorení, aby sme svojimi životmi zvestovali pravdu

o osobe Boha. Je to základ našej identity. Zámerom našich životov

je nasmerovať ostatných k Ježišovi a jeho kráľovstvu.

Boh nás stvoril, aby sme s ním udržiavali vzťah založený na

intimite, dôvere a spoliehaní sa. Vzťah, v ktorom sa rozhodujeme

s ním a pre neho. Boh je naším najväčším zdrojom bytia a iba

v ňom nachádzame skutočné potešenie a zmysel. Z tretej kapitoly

Knihy Genezis sa však dozvedáme, že tento vzťah nezostal

dlho vo svojej pôvodnej, zamýšľanej podobe.

Do sveta vstúpil hriech prostredníctvom jedného činu neuposlúchnutia.

Jedného činu nedôvery, nezávislosti. A všetko zmenil.

Spôsobil odlúčenie od Boha. Hriech a jeho dôsledky zasiahli

každý kúsok našej existencie. Všetko od rakoviny až po burinu

v našej záhrade je výsledkom prvého pádu človeka.

Život je ťažký. Boj s hriechom a zlomenosťou vo svete je skutočný.

Nachádzame sa na bojisku. Hriech však nedokázal vymazať

Boží obraz v nás, len ho zdeformoval.

A tak, keď k nám Boh prichádza prostredníctvom Ježiša,

prichádza nás zavolať domov, späť do jeho nadvlády lásky, späť

k nemu samotnému, späť k životu a späť k plnosti žitia ako ľudských

bytostí stvorených na obraz nášho Stvoriteľa. Našu najhlbšiu

túžbu a uspokojenie nachádzame v poznaní a láske k Bohu.

Ako povedal Augustín: „(...) nespokojné je naše srdce, kým nespočinie

v tebe.“2

Knihu si môžete objednať tu: https://www.ver.sk/produkt/1100069215/v-clne-uprostred-mora