Prečítaj si z knihy: Rebeka - Jill Eileen Smith

Magazín Ver.sk 01.02.2023 8 minút na prečítanie

1

HARRAN, 1969 PRED N. L.

Svetlo blikalo z hlinených olejových lámp v každom kúte Betuelovej izby. Hoci vynaložil značné úsilie na osvetlenie, v izbe aj tak zostávalo šero. Sluhovia sa ponáhľali dnu a von, ich šepot sa miešal so zvukmi pohybov, keď dopĺňali nádoby s vodou, namáčali látku v chladnej vode a žmýkali ju, upravovali prikrývky, ponáhľali sa, cítili obavy...

Rebeka stála bokom, uprene hľadela na svojho otca, ktorý ležal na drevenej posteli, hlavu mal uloženú na mäkkých vankúšoch. Na čele mal vlhkú látku, ktorá mu mala znížiť horúčku. Ale jeho slová neboli jasné, blúznil. Vedomie sa mu vracalo len veľmi málo.

Jej oči sa naplnili slzami, pevnejšie si pritiahla plášť, zúfalo sa snažila potlačiť chvenie. Teraz nie, otec. Prosím, neopúšťaj ma.

Na chodbe pred izbou začula hlasy, preto si rýchle utrela slzy. Hoci mala dôvod na smútok, nechcela ho dávať najavo aj na verejnosti. Rozhodne nie teraz, keď existovala šanca, že by sa jej otec mohol uzdraviť.

Do izby vstúpil jej brat Laban a matka. Sluhovia rýchle opustili izbu. Laban niesol zvitok a pečať , kľakol si k posteli po otcovom boku.

„Volal si ma, otče?“ Laban hovoril ticho, ale Rebeka zachytila jeho slová. Naklonila sa, aby lepšie počula, no vtedy zachytila Labanov pohľad, v ktorom sa skrývala tichá výčitka.

„Betuel? Si to ty?“ Otec pootvoril oči. „Chcem vidieť svojho menovca, môjho prvorodeného, aby som ho mohol požehnať."

Laban sa dotkol otcovho ramena a aj keď bol odhodlaný zostať pevný, jeho tmavé oči sa naplnili slzami. „Som tu, otče.“

Rebeke poskočilo srdce a naplnila ju hrôza. Čo to jej brat robí? Otvorila ústa, chcela prehovoriť, ale potom si to rozmyslela. Ponáhľala sa von aby našla Betuela, ale skôr ako stihla urobiť pár krokov alebo vydať čo i len hlásku, jej matka utekala za ňou a celou silou jej zovrela ruku.

„Mlč,“ zasyčala jej matka do ucha. Potom sa odklonila od Rebeky, ale zovretie nepovolilo, jej zámer bol až príliš jasný.

„Otče, priniesol som. Stačí, ak ponoríš pečať do vosku a všetko bude dobré.“ Laban rozvinul pergamen a z malej hlinenej misky nalial roztavený vosk na spodnú časť zvitku.

Rebeka začula šuchot šiat, otočila sa a uvidela vchádzať dvoch otcových sluhov – práve títo dvaja vždy uprednostňovali Labana.

„Priveďte mi Betuela. Musím požehnať svojho syna.“ Otcov hlas sa zasekával, každé slovo z jeho úst vychádzalo pomaly a znelo bolestivo.

Nuria vykročila dopredu a dotkla sa manželovej hrude. „Manžel môj, musíš urobiť to, čo Laban žiada. On je ten, ktorého musíš požehnať.“

Jej otec dýchal ťažko a Rebeka zatajila dych, zdalo sa jej, že mu matkine slová spôsobujú bolesť. Každý vedel, že jej brat Betuel nebol tak pohotový ako Laban. Betuel bol pomalý, jeho skutky boli ťažkopádne a nemal schopnosti riadiť majetok tak, ako by si to priala jej matka alebo Laban. Ale jej otec mu vždy dával prednosť a Rebeka vedela, že ak už nič iné, tak jej brat bude na ňu dávať pozor a na rozdiel od Labana bude spravodlivý a láskavý.

„Matka, prosím.“ Zašepkala Rebeka, ale jej oči sa stretli s matkiným pohľadom, ktorý bol tvrdý ako kameň. Potom zostala ticho.

Laban vzal pečať, vložil ju otcovi do prstov, vtlačil ju do vosku.

Rebeke sa stiahlo žalúdok, keď spoznala zvitok, ktorý jej otec bezpečne uchovával v urne pod podlahou. Bola to listina so všetkým, čo vlastnil. Listina ktorá mala prejsť na jeho prvorodeného syna Betuela. Pozrela sa k dverám. Kde je jej najstarší brat? Prečo to nezastavil? Urobil Laban niečo jej bratovi? Nie, to sa nemohlo stať. Betuel bol oveľa väčší a silnejší ako Laban. Dokázal by Labanovi zlomiť krk holými rukami, hoci on by to nikdy neurobil, nech by mal na to akýkoľvek dôvod.

Počula zašuchotať plachty a otočila sa. Ošetrovateľka Debora, pomáhala otcovi, aby sa posadil rovnejšie. Laban fúkal do vosku a čakal, kým pečať zaschne. Jej matka za ten čas držala manželovu ruku vo svojej.

„Prosím, manžel môj, povedz slová, ktoré musíš povedať.“

Rebeke opäť stiahlo žalúdok, keď na tvári svojho drahého otca videla bolestný výraz. Nie, otec. Nepočúvaj ju. Ale bolo by zbytočné bojovať s jej matkou a bratom, keď ich sprisahanie bolo tak zjavné. Pravdepodobne museli Betuela presvedčiť, aby sa držal ďalej a aby ich nechal vyriešiť veci tak, ako si to naplánovali. A on bol príliš láskavý a jemný na to, aby sa proti nim postavil.

„Prosím, môj manžel.“ Naliehala Nuria a Rebeke stúpla do tváre horúčava, keď počula tón jej hlasu. Ešte stále cítila matkine nechty, ktoré sa jej pred chvíľkou zaborili do kože na ruke. S touto ženou sa nedalo rozumne diskutovať, keď išlo o jej obľúbeného syna, bolo jedno čo všetko to bude stáť niekoho druhého. Rebeka občas premýšľala nad tým, či jej matka nemiluje sna viac ako vlastného manžela. Bolo isté, že ho uprednostňuje pred ostatnými deťmi alebo vnúčatami. Rebeke tieto myšlienky prinášali trpkú príchuť.

„Nech ťa Adonaj požehná, syn môj.“

Rebeka sa naklonila dopredu, počúvala, otcove slová, ktoré zneli ako vydýchnutie.

„Nech ti slúžia synovia tvojej matky a nech sa ti darí po všetky dni tvojho života.“ Padol späť medzi vankúše, bol veľmi vyčerpaný.

Debora mu pritiahla tenkú plachtu bližšie ku krku a on zavrel oči. Rebeka ho pozorne sledovala a prosila Semovho Boha, aby jej dovolil vidieť, ako sa mu dvíha a klesá hruď.

„Ďakujem ti, otče.“ Laban sa naklonil bližšie a pobozkal otcove prepadnuté líce, potom vzal zvitok aj pečať a rýchlo odišiel z miestnosti.

Matka ešte raz chytila Rebeku za ruku. „Neopováž sa o tomto nikomu povedať. Tvoj brat urobil čo musel. Je to všetko pre naše dobro." Potom ukázala na manželovu krehkú postavu. „Vždy uprednostňoval teba a nášho prvorodeného syna - slabocha. Ale nerobil správne.“ Potom si pritiahla rúcho k svojej štíhlej postave a ponáhľala sa za Labanom.

Rebeka hľadela ako odchádza, srdce jej silno búšilo. Mala pocit, že zradila a cítila voči tomuto všetkému veľký odpor. „On nie je slaboch.“ Povedala potichu, aby ju matka nezačula. Svojho brata Betuela poznala oveľa lepšie ako ktokoľvek iný a vedela, že je jemný muž. Každý, kto by ho pozoroval pri ovciach mohol vidieť, ako láskavo sa staral o ovečky, ktoré mal na starosti. Jej matka sa tak nedokázala správať k nikomu. Betuel sa správal k ovciam lepšie ako sa Laban k vlastnej žene a deťom.

Ale Laban bol zbehlý v obchodovaní a riadení domácnosti. Laban vedel očariť aj najzúrivejšieho obchodníka a obmäkčiť aj to najnekompromisnejšie srdce. Rebeka naznášala jeho klamstvá a spôsob, akým ovládal ľudí okolo seba. V minulosti mohla utekať za svojim otcom aby jej pomohol. Ale teraz... čo by si počala bez svojho otca? Znovu sa pozrela na jeho krehkú postavu a sledovala Deboru ako mu vymieňa chladivé utierky na čele a na hrudi.

„Trpí?“

Debora zdvihla rameno a pokrčila plecami, ale v očiach mala obavy. „Neviem, pani. Nemyslím si to. Nie veľmi."

Rebeka vzdychla a pristúpila bližšie, kľakla si k nemu. Vzala jeho ruku a zovrela ju do svojich dlaní, sklonila hlavu, aby mu ju pobozkala.

Nadvihol sa a pohladil ju na líce. „Moja drahá Rebeka.“

Naklonila sa k nemu, aby ho lepšie počula a aby sa nemusel namáhať viac a vyčerpávať svoju silu. „Otec, musíš si oddýchnuť, aby si sa uzdravil. Potrebujeme ťa.“ Jej hlas sa chvel a nedokázala udržať slzy, ktoré jej začali stekať po lícach. „Potrebujem ťa.“

Slabo sa usmial. „Moja Rebeka. Moje silné dievča.“ Odmlčal sa a ona počúvala ako dýcha, nemo prosila, aby pokračoval, ale nechcela naňho naliehať.

Ó, Boh Sema, prosím, neber si ho teraz!

Opäť otvoril oči, jeho pohľad bol nekonečne láskavý a smutný. „Tvoja matka robí najlepšie ako vie, drahá. Nájde ti manžela a všetko bude v poriadku. Neboj sa.“

„Ale ja ťa nechcem stratiť.“

Čakala, ale neodpovedal.

Debora pristúpila bližšie a položila jej ruku na rameno. „Už zaspal, pani. Už pravdepodobne neprehovorí. Povedal svoje posledné slová."

Rebeka jemne stisla otcovu bezvládnu ruku a položila mu ju pod prikrývku. Sledovala, ako mu pomaly bije srdce, prikrývka, ktorá ho mala zohrievať sa sotva dvíhala. Obrátila sa k ošetrovateľke a s plačom padla do jej náručia.

„Moja matka nevie, nerobí najlepšie,“ povedala zlomená, snažila sa hovoriť čo najtichšie, ale vedela, že ju Debora počula.

„No tak, pozri. Tvoj otec s tým očividne nesúhlasí. Možno všetky svoje priania už posunul tvojej matke. Čoskoro budeš žiť v dome svojho manžela a všetko bude v poriadku.“ Svojou veľkou rukou zodvihla Rebekinu bradu. „Dôveruj Adonajovi, čakaj a uvidíš.“

Rebeka si utrela slzy z očí a snažila sa dostať svoje emócie pod kontrolu. Ešte raz sa pozrela na otca. S každým namáhavým úderom jeho srdca cítila ľútosť, hnev a bolesť, všetky tieto pocity sa miešali v jej vnútri. „Všetko nebude dobré,“ zašepkala, dúfala, že ju nepočuje. Otočila sa, uvidela Deborin súcitný pohľad. „Nebudem môcť do tejto záležitosti s manželom nič povedať a môj otec tu nebude, aby ma bránil.“

Svojej matke sa nemohla rovnať, ale nebude sa podriaďovať Labanovej vláde bez boja. Nebola predsa dcéra svojho otca len tak, pre nič za nič.

+ + +

Prešlo niekoľko hodín, z okna otcovej spálne videla, ako slnko kleslo nízko k obzoru. Zrazu začula slabé zvuky z otcovho hrdla a rozrušilo ju to. Deborah vyskočila k nemu, ale Rebeka nebola schopná pohybu. Sledovala ako sa s námahou nadýchol najprv raz, potom druhýkrát, až sa napokon už nevládal nadýchnuť. Plachta sa prestala hýbať, jeho tvár mala nezameniteľný výraz smrti.

„Tvoj otec teraz odpočíva v Šeole,“ povedala Debora ale slová sa sotva dotkli Rebekinho srdca. „Teraz už netrpí, drahá.“

Rebeka otupene prikývla. Do miestnosti vbehlo služobníctvo, a potom sa začali ozývať kvílivé zvuky z úst smútiacich.

Vypotácala sa z izby na chodbu. Tam stál jej brat Betuel a vyzeral stratený a opustený. Otec ho volal, ale správu mu doručili neskoro. Nedokázal sa vrátiť z polí načas, aby prekazil Labanove plány. Opäť cítila hnev voči matke a Labanovi, voči ich bezcitnému a ľahostajnému správaniu k tomuto bratovi, ktorý za celý svoj život neublížil živej duši.

Dotkla sa jeho ruky a pozrela sa mu do očí. „Miloval ťa. Chcel ťa požehnať a bol by ťa požehnal. Musíš tomu veriť.“

Prikývol, ale neprehovoril.

„Je mi jedno, čo urobila mama a Laban. Potrebujem ťa, Betuel.“

Svoju veľkú ruku jej položil na plece a rozpačito ju potľapkal. „Postarám sa o teba, Beka.“

Natiahla sa k nemu a objala ho okolo pása. Uľavilo sa jej, keď pocítila jeho objatie. Ale keď v diaľke začula matkin hlas, ako dáva služobníctvu príkazy, aby pripravilo jej otca na pohreb, jeho upokojujúce objatie bolo zrazu pre ňu príliš málo.

Labanove a matkine skutky zmenili jej budúcnosť. Nič nebude také ako predtým.

Knihu si môžete objednať tu: https://www.ver.sk/produkt/1100069602/rebeka a dočítať do konca. Príjemné a povzbudivé čítanie.