Magazín

Prečítaj si z knihy: Sára

Magazín Ver.sk 04.11.2022 14 minút na prečítanie

Prológ

Ur, 2051 pred n. l.

Sarai sa zahľadela na nádvorie a zachytila Abramov pohľad. Jeho polovičatý úsmev a záblesk v očiach ju zahriali viac ako víno, ktoré ochutnala na začiatku obradu. Okolo nich sa niesla hudba. Svadobný pár – ich synovec Lot a jeho nová manželka Edit – zaujali svoje miesta na lavičke pod baldachýnom a prijímali bohaté pokrmy z rúk služobníctva.

„Vieš, celá táto svadba je hanba.“ Saraina švagriná Melcha sa postavila tak tesne k Sarai, až sa dotýkala jej lakťa. Naklonila sa k jej uchu. „Prečo jej otec súhlasil so sobášom, keď Lot takto ponížil to dievča...? Aj keď asi nemal veľmi na výber. Nik iný by ju už nechcel po tom, ako podľahla Lotovmu šarmu.“ Melcha sa zahnala, aby odohnala muchu. „Nerozumiem, prečo Lot nemohol počkať. Nie je to veľká krásavica ani zvodná pokušiteľka. Zdá sa mi, že si mohol vybrať aj lepšie.“ Melcha posledné slová zašepkala.

Sarai sa odvrátila. Prestala pozorovať svadobný pár. Jej pohľad sa stretol s Melchiným uštipačným pohľadom. „Ak je pravda, že dieťa je už na ceste, je lepšie, že sa zosobášili.“ Už ju unavovali tieto debaty aj hanba, ktorá kvôli Lotovi padla na jej domácnosť a hlavne na Abrama.

„Myslím, že otec Táre je s touto dohodou spokojný.“ Melcha sa dotkla Sarainho ramena a ukázala smerom k ich otcovi. „Hoci jeho podmienky boli voči Lotovi trochu tvrdé. Ale Edit sa vydáva už s dieťaťom v lone a aj tak si berie muža, ktorý ju nikdy nemôže opustiť, ani si vziať inú. Aj ja som si mala od Nachora vynútiť taký sľub pred našimi zásnubami.“ Na to sa zasmiala a potom sa postavila. Jej postava bola mohutná, pretože sama čakala dieťa. Ešte raz sa obrátila k Sarai.

Sarai pri týchto slovách kritiky potlačila bolesť. Spomenula si na svoje vlastné svadobné sľuby. Jej a Abramove. Uhladila si sukňu a vyhýbala sa Melchinmu prenikavému pohľadu.

„Vidím, že som ťa rozrušila.“ Melcha pohladila Sarai po ruke. „Tvoj čas príde, Sarai. Ale aspoň môžeš by spokojná, lebo vieš, že ťa Abram miluje. Keby to tak nebolo, pravdepodobne by už dávno porušil sľub, ktorý ti dal.“ Položila ruku na Saraine rameno a pokrútila hlavou. Jej pohľad vyzeral ľútostivý, hoci Sarai v tóne jej hlasu vycítila náznak arogancie. Krásna Sarai bola neplodná. Stala sa z nej hlupaňa. Na posmech všetkým.

Sarai stisla pery a vzpriamila sa. Rukou siahla na šperk, ktorý mala na krku. „Ďakujem, Melcha.“ Prinútila sa k úsmevu. „Ak ma ospravedlníš, musím skontrolovať jedlo.“ Vykĺzla z lavičky umiestnenej popri stene na nádvorí, obišla dav ľudí a ponáhľala sa do domu. V mysli si vybavila sľuby na vlastnej svadobnej hostine.

„Sľubujem, že si nikdy nevezmem inú ženu,“ povedal jej vtedy Abram s pohľadom plným lásky.

„Sľubujem, že ti dám dieťa.“ Sarai sa vtedy zahľadela do jeho nádhernej tváre a srdce sa jej roztancovalo, pretože konečne presvedčila svojho otca, aby jej dovolil vziať si Abrama.

„Zaväzujem vás oboch, môj syn Abram a moja dcéra Sarai, aby ste dodržali sľuby, ktoré ste si dali v tento deň. Ak ty, Sarai, nesplníš svoj sľub, ktorý si dala môjmu synovi, jeho sľub voči tebe sa stane neplatný.“ Otcov pohľad bol neochvejný.

Aký jednoduchý sa jej vtedy zdal tento sľub.

Ale po tridsiatich dvoch rokoch manželstva ešte stále nemala dieťa.

A Edit čakala dieťa ešte pred svadbou. Smrkla a potlačila slzy, ktoré ju štípali v očiach. Rozhovory a smiech sa šírili cez otvorené okná. V pozadí ticho hrala harfistka jemnú melódiu. Po jedle sa spievalo a tancovalo, hostia zostanú až do hlbokej noci. Na ďalší deň sa opäť vrátia k hodovaniu, ktoré potrvá ešte niekoľko dní.

V pohodlnej obývacej izbe si oprela hlavu o mramorovú stenu. Služobníctvo si ju nevšímalo, všetci mali veľa práce. Vynášali taniere s bohato naukladaným jedlom z kuchynských priestorov. Sarai nemala dôvod žiarliť. Bola paňou bohatého panstva, manželkou jedného z najlepších kniežat v Ure, ktorého otec bol už veľmi dlho v priazni kráľa.

Nedokázala však zastaviť bolesť, ktorú v nej vždy vyvolávala Melchina prítomnosť. Melcha už mala jedného syna, ktorého prestala dojčiť len pred tromi mesiacmi. Ďalšieho si tak skoro nezaslúžila.

„Myslel som si, že ťa tu nájdem,“ začula Abramov hlas. Dotkol sa jej ramena a ona sa stúlila do jeho utešujúceho objatia. „Čo sa deje, drahá?

Sarai si znepokojene povzdychla a zaklonila sa, aby lepšie videla na jeho tvár. „Melcha.“

Prikývol, ale v jeho spýtavom pohľade videla, že nerozumie, čo tým chce povedať.

„Chváli sa svojím veľkým bruchom a ja nemám trpezlivosť na jej kritizovanie.“

„Ach,“ povedal a znova si ju pritiahol k sebe. „Melcha ti závidí tvoju krásu, drahá manželka. Nemá nič iné, čím by sa mohla chváliť.“ Pohladil ju po chrbte, ale veľmi ju to neupokojilo.

„Radšej by som mala dieťa ako svoju krásu.“ Tie slová zašepkala tak ticho, že zneli len ako dych na jeho hrudi. Ale keď ju prestal hladkať po chrbte, vedela že to počul.

„A ja by som ťa mal radšej takú, aká si.“ Podržal si ju na dĺžku svo-jej ruky a skúmavo sa na ňu zahľadel. „Netráp sa a neodopieraj radosť iným, drahá. Nemáš sa čoho báť.“

Pozrela sa do jeho peknej tváre a pohladila ho po bradatom líci. Stále v sebe niesol elán veľmi mladého človeka a ona spočinula v jeho pevnom objatí. „Ale ja sa bojím, môj drahý manžel. Obávam sa, že som zlyhala a nedokázala som ti dať to, čo si najviac zaslúžiš. Možno keby som bola ako Edit, už by si mal syna.“

„Nezaslúžim si nič, Sarai. To, čo mám, je dar. Adonaj dáva to, čo chce.“ Zdvihol jej bradu, aby jej lepšie videl do tváre. „Lot bude musieť žiť s chybou, ktorú urobil, do konca svojich dní. Ver mi, Sarai. Muž, ktorý si vezme ženu skôr, ako príde správny čas, žije dlho s výčitkami, či si to uvedomuje, alebo nie.“

„Myslíš si, že Lot ľutuje, že sa oženil s Edit?“ zašepkala. Abram mal Lota rád, a keď vyšla najavo pravda o jeho priestupku, Abram mu uštedril zdrvujúcu prednášku.

„Lot je príliš drzý a príliš šarmantný, hoci svoj čin oľutoval a súhlasil so sobášom. Ale pravda je, že mu otec nedal na výber. Ak by odmietol, prišiel by o dedičstvo. Otec má svoju česť.“

„Lot mal mať svoju vlastnú česť.“ Sarai sa pozrela na manžela pohľadom plným lásky, vďačná za takého muža. Muža, ktorého charakter prevyšoval charakter väčšiny mužov v meste. Muža, ktorý si získal jej oddanosť a úctu. Abram sa sklonil, aby ju nežne pobozkal. „Poď, sadni si so mnou ku stolu na hostine. V takýto deň nemusíš znášať Melchinu ľútosť.“

Znovu sa jej tisli slzy do očí nad jeho láskavosťou. Vedel byť taký pozorný voči jej pocitom. Utrel jej slzy z líc a vložil jej ruku do svojej.

„Neboj sa, Sarai. Adonaj nám dá syna v pravom čase. A ak nám ho nedá, porozprávame sa, čo s tým urobíme.“

Prikývla a nasledovala ho. Viedol ju von z domu na nádvorie. Ale keď začula hudbu a priateľov, ktorí volali a priali požehnanie plodnosti neveste a ženíchovi, Sarai nedokázala zastaviť svoje obavy a strach. Spolu s Abramom vošli do trblietavého svadobného stanu.

Ako ľahkovážne sľúbila svojmu manželovi dieťa, len aby presvedčila svojho otca, aby ju dal Abramovi. Vtedy ešte netušila, koľko ju tento sľub bude stáť.

A aké nemožné sa to všetko teraz zdalo.

1 O pätnásť rokov neskôr

Sarai sa pozrela na veľký zikkurat, chrám bohyne Nannar, a urobila krok dozadu. Bola ohromená tak ako vždy, keď videla mohutné stavby postavené pre bohov Uru. Pozorovala stupne, ktoré sa dvíhali smerom hore a priťahovali jej pohľad až k trojuholníkovému vrcholu, odkiaľ ju sledovalo oko božstva. Zachvela sa a bola si istá, že ten pocit zimomriavok nepochádza len z jemného vánku, ktorý fúkal zo severu.

Abram by nikdy nesúhlasil s tým, že sem prišla. Aj keby vedel, že ju chránia ich otroci a sprevádza ju slúžka Lila a neter Edit. Aj tak by Abram považoval Ur za nebezpečný pre svoju krásnu manželku. A keby poznal jej dôvod…

Prečo prišla?

„Priniesla si podobizeň?“ Edit sa zastavila na dláždenej ulici, otočila sa a pozrela na Sarai. Jej neter mala ružovú tvár, mladú a sviežu. Bola opálená od slnka a žiarila vzrušením.

„Mám to tu.“ Sarai pohladila vrecúško pri boku, ktoré mala zastrčené vo vreckách šiat. „Ale stále nechápem, na čo to bude dobré.“

Obraz bol vyrezaný z olivového dreva. Bola na ňom podobizeň tehotnej Sarai, ktorá mala na šatách vzor s polmesiacom, symbolom boha. Mohli však bohovia naozaj dať Sarai vytúžené dieťa? Alebo by mohli dať Edit syna, ktorý by po narodení prežil? Zatiaľ čo synovia Abramovho brata Nachora lemovali stôl ako mladé olivovníky vyrastajúce pod starým kvitnúcim stromom, Abramov vlastný stôl bol tichý a prázdny.

Sarai by obetovala svoju krásu, len aby vyplnila toto prázdno Abramovým synom.

Edit sa zamračila, prekrížila si ruky na hrudi. „Ak nebudeš veriť, Sarai, nebude to na nič dobré.“ Jej pohľad klesol na Saraino ploché brucho. „Očividne potrebuješ pomoc.“

„Samozrejme.“ V tóne svojho hlasu nedokázala udržať ostrosť ani sarkazmus, najmä pred mladou neterou. Zúfalstvo z pocitu viny a smútku jej prebodávalo srdce.

„V každom prípade si to mala urobiť už pred rokmi.“ Sarai hneval povýšenecký tón, ktorým s ňou Edit hovorila. „Nemôžeš žiadať iných, aby nosili obety a prosili za teba. Bohyňa chce tvoju oddanosť. Ak chceš dieťa, musíš uctievať bohyňu matku. Veď aj Inanna prišla k svojej plodnosti kvôli svojej matke Ningal. Vedela si to už ako dieťa.“ Edit sa otočila a potom sa znova obzrela späť. „Samozrejme, ak by si chcela radšej Inannin ceremoniál plodnosti...“ Usmiala sa, akoby ju tá myš-lienka pobavila. Či už preto, že opovrhovala Abramovou vierou, alebo preto, že si nevedela predstaviť, ako by sa Sarai podvolila Inaniným sexuálnym praktikám. Pravdepodobne jej prišlo zábavné oboje, vzhľadom na Editin očividný záujem o bohyňu lásky a jej vášnivé spôsoby.

Sarai zdvihla bradu a odvrátila pohľad od Edit. Kývla svojim otrokom a pokračovala okolo zikkuratu k uliciam za ním, až kým nenarazili na oplotené nádvoria Ningalinho chrámu. Po oboch stranách brány stáli stĺpy. Za nimi boli schody, ktoré viedli k dvom veľkým, vyrezávaným dverám. Na dverách boli vyryté býky, ktoré mali poskytovať tichú, nadpozemskú ochranu všetkým, ktorí sa tu zdržiavali.

Kadidlo ako dych bohov sa pálilo na vysokých svietnikoch a vy-dávalo sladko korenistú vôňu. Po oboch stranách dverí stáli v pozore strážcovia v bronzových prilbách a mosadznom brnení s vysokými kopijami v rukách. Z miesta, na ktorom sa nachádzali, videli každý pohyb na nádvorí.

Sarai si prezerala lesklé pozlátené stĺpy. V mihotavom svetle sa zdalo, že sa býky hýbu. Ich rohy sa ohýbali dopredu, akoby chceli zaútočiť. Zdalo sa, že chrám pulzuje svojím vlastným životom, až Sarai stislo hrdlo. Jej sandále jej pripadali zrazu príliš ťažké. Akoby sa prilepili na kameň ako zaschnuté blato prilepené na pálené tehly.

Nemala sem chodiť.

„Si pripravená?“ spýtala sa Edit.

Sarai skĺzla rukou po obrázku vo vrecku, pomaly sa otočila a pozrela na svoju neter. Drevený obraz jej pálil dlaň, akoby ju mala vystavenú horúcim slnečným lúčom. Prišiel vari syn Ningal, ktorého volali Utu, aby im zatarasil cestu? Bohovia sa vždy hádali pre rôzne veci. Možno boh slnka nechce, aby vzdali hold jeho matke. A čo ak mala Edit pravdu? Inanna bola bohyňa lásky. Mohla by to byť ona, kto odpovie Sarai na modlitby za dieťa? Ale rituály s tým spojené…

Potriasla hlavou, pustila obraz vo vrecúšku a nechala ho voľne visieť na opasku pri boku. Nikdy! Nepristúpila by na tieto praktiky ani vtedy, ak by za ne zaplatila niekomu, kto by ich podstúpil za ňu. Ningal takúto cenu nevyžadovala.

Pozrela sa na Edit. „Ja...“ Čo vlastne chcela povedať? Nedokázala sformulovať slová. Veď by len chcela mať dieťa. Ale bol toto ten najlepší spôsob?

„Nešla som takú dlhú cestu iba preto, aby si si to nakoniec rozmyslela, Sarai. Chceš dodržať svoj sľub, ktorý si dala Abramovi, alebo nie?“ Edit vrhla pohľad na Lilu. „Alebo... by si možno svojmu mužovi mohla dať svoju slúžku a bolo by to vybavené.“ Zo zamračeného výrazu na tvári sa jej oči zúžili do štrbiniek, takže vo svojich štyridsiatich rokoch vyzerala oveľa staršie ako Sarai, hoci Sarai bola od nej o dvadsať rokov staršia.

„Abram by o niečom takom nechcel ani len počuť.“ Sarai zdvihla bradu, ale skôr preto, aby Edit usadila na jej miesto. V tejto veci nemala istotu. Keby Abram vedel, kde práve teraz stojí a čo sa chystá urobiť... mohol by si pre to vziať inú manželku? Pozrela sa na Lilu, ktorá sa pre ňu stala skôr dcérou ako slúžkou. Abram by s niečím takým nikdy nesúhlasil.

Slnečné hodiny na nádvorí sa posunuli o jeden zárez a Sarai sa pozrela k nebu. Mraky sa kĺzali po modrej oblohe, tlačené silnejúcim vet-rom. Vzchopila sa, rukou prikryla vrecúško s obrazom. Musí konať, tak či onak.

„Tak čo?“ Edit netrpezlivo poklepkala nohou s rukami položenými na svojich širokých bokoch. „Máš tie mince? Chystáš sa to urobiť alebo som zbytočne premrhala celé popoludnie? A to nehovorím o celých mesiacoch, ktoré mi trvali, kým som ťa presvedčila, že mám pravdu.“ Venovala Sarai ostrý pohľad, potom sa otočila a vykročila k dverám chrámu. Edit by priniesla svoju obetu bez ohľadu na to, či to Sarai urobí, alebo nie. Tento deň nepremárnila až tak, ako o tom chcela presvedčiť Sarai.

Sarai potlačila úsmev. Napriek unáhlenej svadbe Edit s Lotom a následnej strate ich prvorodeného dieťaťa, Sarai Edit prijala. Dokonca k nej prechovávala určitú náklonnosť, hoci bola niekedy mrzutá ako koza. Melcha aj Edit verili v Ningal a Inannu a často sa im klaňali či už v jednom, alebo v druhom chráme. Obe ženy porodili deti, hoci Edit zostala nažive len jedna malá dcéra.

Vánok k nej prinášal vôňu kadidla. Spev uctievačov zhromaždených na pravej strane prenikol do jej myšlienok a spečatil jej rozhodnutie. Z vrecúška vytiahla obraz a zapozerala sa na svoju tehotnú podobizeň. Keď zaplatí vysokú cenu – mince, ktoré pred rokmi dostala od otca ako veno – kňažka vezme obraz a postaví ho pred bohyňu. Bude za ňu prednášať modlitby, kým nezapadne nový mesiac. Bude to dostatok času a Sarai dúfala, že aj dostatok modlitieb na to, aby privolala priazeň bohyne.

Pomaly sa nadýchla, chcela si dodať odvahu, aby to dokázala urobiť. V stávke bol jej sľub, ktorý dala Abramovi a čas nehral v jej prospech. Musela niečo urobiť, čokoľvek, len aby získala dieťa. Ak to znamenalo priniesť obetu bohyni matke napriek Abramovmu nesúhlasu, musela to risknúť.

Abram skúmal vzdialený háj stromov a ostružín. Hľadal nejakú stopu po Sarainom obľúbenom baranovi, ktorý vždy niekde zablúdil napriek tomu, že ho Abram učil inak. Sarai by určite povedala, že sa tento baránok riadi rovnakým inštinktom, aký sa rodí v ľuďoch. Jej prenikavý pohľad by mu pripomenul mladosť a jeho vlastné sebecké spôsoby. Zamračil sa. Inokedy by sa nad takýmito myšlienkami zasmial, ale teraz musel nájsť zviera.

S pomocou palice viedol svoje kroky spod tieňa rozkonáreného duba a ticho šepkal, aby nevyplašil ovce, ktoré sa pásli okolo. Na kopci oproti lúke, kde sa páslo jeho stádo, hral jeho synovec Lot melancholickú melódiu na trstinovej flaute. Jej zvuk sa niesol až k Abramovi. Mladšiemu mužovi tak trochu závidel jeho hudobné schopnosti. Zároveň pociťoval istú dávku hrdosti, pretože jeho ovce poznali jeho hlas nad všetky ostatné. Dokonca aj bezvýrazné ploché tóny jeho spevu. Najmä jedna mladá ovca sa stále držala blízko neho ako dcéra.

Chytil sa za bradu a usmial sa. Možno ani ona nemala dobrý hudobný sluch rovnako ako on. Mladá ovca ho nasledovala. Chvíľu na ňu počkal a potom sa opäť vydal vpred. Len čo sa k nemu úplne priblížila, zdvihol ju a prehodil si ju cez plece. Keď prišli k hrebeňu, mraky zatienili slnko a náhly vánok mu ochladil pokožku na tvári. Nečakane sa zachvel, keď sa približoval k ostružinám, a preto spomalil chôdzu. Po-cítil neistotu až sa mu zježili chlpy na rukách. Prižmúril oči a zodvihol ruku, aby si zatienil pohľad. Pevnejšie zovrel svoju palicu.

Zastavil sa a počúval. Preniesol váhu jahňaťa na druhú stranu. Opatrne urobil niekoľko ďalších krokov vpred, až napokon zbadal barana. Bol zachytený o svoju vlastnú hustú vlnu medzi tŕním. Jeho žalostné bľačanie sa dotýkalo Abramovho srdca. Obloha ešte viac potemnela a chladný vietor mu ošľahol tvár. Pozrel na nebo a naplnil ho pocit zvláštnej predtuchy. Ráno nevidel žiadne znamenie, že by mala byť búrka. Ale ak sa k nejakej schyľovalo, najlepšie bude rýchlo vyslobodiť barana a ponáhľať sa späť ku zvyšku stáda. Ostatné ovce by bez jeho vedenia nevedeli, kam sa majú ukryť pred búrkou.

Naliehavé myšlienky ho prinútili rýchlo položiť ovcu na zem. Palicou odhrnul ostružiny, aby sa dostal bližšie k baranovi. „Ako si sa chcel odtiaľto dostať von, keď si vchádzal do týchto tŕňov?“ spýtal sa zvieraťa jemným hlasom, zatiaľ čo baran hlasno békal. Tŕnie sa mu zachytilo o plášť, ale on si trhavý zvuk látky nevšímal. Snažil sa rozpliesť zamotanú vlnu. „No tak,“ upokojoval ho. Baran však kopal a bránil sa. Navyše sa takto viac a viac zakliesňoval do tŕňov. Abramovi po chrbte stekal pot, keď sa snažil vsunúť hák svojej palice pod brucho zvieraťa. Vietor sa zdvihol, vzduch bol zrazu ťažký a vlhký. Od námahy ho boleli ruky. Nakoniec sa mu podarilo hákom dostatočne zachytiť zviera a dokázal ho vyslobodiť z tŕnia a čečiny.

Keď boli pár krokov od tŕnistých kríkov, Abram si kľakol vedľa barana a vytiahol mu z vlny zvyšné tŕňové halúzky. Potom vzal roh pripevnený k boku, olej z neho nalial na škrabance a vtieral ho zvieraťu do kože. Baran stál pokojne, zrejme bol už dostatočne po-trestaný. Abram presunul pohľad z barana na ovcu. Ak by týchto dvoch spáril, priniesli by statné, nepoškvrnené potomstvo. Žiadne iné zviera z jeho stáda sa nedalo porovnať s týmto dokonalým exemplárom. Hoci zo skúsenosti vedel, že narodenie mláďat baranove správanie nezmení.

Alebo by ho mohlo narodenie potomka zmeniť?

Knihu si môžete objednať tu: https://www.ver.sk/produkt/1100067906/sara a dočítať do konca. Príjemné a povzbudivé čítanie.