Prečítaj si z knihy: Vyvolení - J. B. Jenkins

Magazín Ver.sk 20.01.2023 10 minút na prečítanie

1. kapitola

POSADNUTOSŤ PROROCTVAMI

Cedron, Izrael

Nízky, ale svalnatý mladý muž Šimon s kaskádou kučier poskakujúcich na čele vedel, že vyzerá mladšie ako na svojich dvadsať rokov. Napriek tomu mal onedlho zdediť otcovu pôdu i ovce a stať sa zodpovedným za svoje tri mladšie sestry. Možno sa tak stane už dnes, ak je to ten dôvod, pre ktorý ho rodičia zavolali, aj keď mal byť na pastvinách.

Šimonov otec bol chorý už takmer dva roky, preto nemohol pracovať na poliach. Otcova pomoc aj vedenie Šimonovi chýbali a bez nich bol donútený naučiť sa veľa vecí sám. Včera jeho rodičov navštívili úradníci z Cedronu. Šimon síce túžil byť pri tom, no nestalo sa tak. Predpokladal, že ho o podrobnostiach oboznámia dnes.

Stretli sa v izbe jeho rodičov, kde otec ležal na posteli. „Zlyhal som," začal starý muž.

„Nehovor tak," prerušil ho Šimon. „Urobil si všetko, čo si mohol."

„Nechaj ho, nech hovorí," povedala Šimonovi jeho matka. „Snaží sa ti ospravedlniť."

„Ale on sa nemá za čo ospravedlňovať! Viem, že by pracoval so mnou vonku, keby nie..."

Otec zdvihol ruku, aby ho zastavil a pokračoval: „Prišli sme o všetko. Nemám nič čo by som ti mohol zanechať."

„Ale..."

„Nechajte ma hovoriť!" zahriakol ich otec. „Cítim sa hrozne, ale zlyhal som a úplne som skrachoval."

„Čo to hovoríš?" nechápal Šimon.

„Nemusíš sa vracať na polia. Noví majitelia sú už tu,“ oznámil otec.

Šimon sa striasol: „Ale čo ovce, moje sestry, naša budúcnosť..."

„Je to moja vina," riekol otec. „Je mi to ľúto! Ale už nemám k tomu viac čo povedať."

Šimon zostal ohromený, no zároveň túžil utešiť svojho otca. Chcel mu poďakovať za všetko, čo ho naučil a ako živil jeho myšlienky Písmom a proroctvami o prisľúbenom Mesiášovi. Čo teraz urobí? A čo bude so štúdiom?

„Budeš musieť odísť a nájsť si prácu," povedala mu matka. „Zostal nám tento dom, ale nemáme žiadnu pôdu, ani dobytok. A je tu päť úst, ktoré treba živiť."

„Samozrejme, urobím všetko, čo budem musieť," odvetil Šimon. „Ale kam pôjdem? Čo budem robiť?"

Otec sa podoprel o lakeť: „Vždy si chcel ísť do Betlehema. Zo stád v blízkosti Betlehema zásobujú Jeruzalemský chrám obetami. Tamojší pastieri oviec vždy potrebujú pomoc."

Betlehem! Mesto, ktoré sa nachádzalo asi približne tridsať kilometrov na východ, mesto o ktorom písali proroci! Šimon si vedel predstaviť, že by tam mohol navštevovať tamojšiu synagógu, to mu dávalo pokoj. Ale mal by na to čas? Musel by pracovať ako nádenník, aby udržal svojich rodičov a sestry nažive.

Celá Šimonova budúcnosť sa v okamihu zmenila, no vyhliadka na život v Betleheme túto veľkú ranu dostatočne zmiernila.

- - -

O týždeň neskôr

Šimon sa zúfalo snažil držať krok. V jednej ruke viedol biele jahňa, ktoré trhalo povrazom, a druhou sa opieral o nahrubo otesanú barlu vyrobenú svojpomocne z konára stromu. Pred ním kráčali traja starší pastieri, u ktorých slúžil – každý viedol svoje vlastné jahňa k Betlehemu. Zastavili sa a otočili, aby ho prepichli pohľadom. Áron, muž s ebenovou pokožkou, oblečený v bielej bavlnenej tunike, napodobnil Šimona a predstieral, že jeho vlastná palica je barla.

„No tak!" zakričal najstarší Joram, ktorému sa biela pokrývka na hlave odrážala v neúprosnom slnku. „Poďme!"

Šimon chcel horlivo dokázať, že mu na ich ovečkách záleží rovnako ako jeho majstrom, a preto zlyhal. Počas búrky viedol stádo do vápencovej jaskyne. Vtedy mu jedna z oviec utiekla a on ju prenasledoval. Spadol do úžľabiny a vážne si vyvrtol ľavý členok. Uvítal by trochu súcitu alebo vďaky, ale dočkal sa len opovrhnutia. Nikto mu nepomohol. Iba Nátan, pastier s tmavou bradou, mu nevľúdne navrhol, aby si nohu pevne obviazal. Nátan bol jediný muž, ktorý sa na mladíka aspoň pozrel, keď mu niečo hovoril.

Šimon dúfal, že troch mužov dobehne, keď sa zastavia pri studni na ceste do mesta, a tak sa snažil zrýchliť tempo chôdze. Pri každom kroku však cítil bolesť a zo špinavej tváre mu tiekol pot.

Z diaľky videl starších pastierov blížiacich sa k studni. Pokračoval ďalej a keď podišiel bližšie, videl päť žien s hlinenými hrncami a koženými vedrami pri studni. Snažili sa nabrať vodu skôr, ako sa tam dostanú pastieri. Všimol si, že ženy sa ani trochu nesnažili zakryť svoju averziu voči približujúcim sa pastierom. Štyri z nich okamžite cúvli a držali si nos.

„Dnes je krásny deň, však?" Nátan sa usmial na jednu z nich, ale ona si zakryla tvár a ponáhľala sa preč. „Vráť sa!" volal za ňou.

Kým ku studni dorazil Šimon, ostatní pastieri si už stihli naplniť vaky na vodu z kozích koží a začali sa presúvať ďalej. Keď prichádzal ku studni, odišla už aj posledná žena. Svoj vak si naplnil vodou a ponáhľal sa preč. Snažil sa ísť rýchlo, aby mu ostatní neodbehli príliš ďaleko. Keď míňal značku ukazujúcu smer na Betlehem, spomenul si na Písmo, pre neho tak nesmierne vzácne, a na svojho otca, ktorý ho vychoval a viedol k štúdiu Tóry. Hoci sa Áron aj ostatní vysmievali z jeho vášne, Šimon sa naučil naspamäť dlhé pasáže, najmä o svojom novom domove. Keď s bolesťou v nohe kráčal popri značke, nahlas citoval:

„Ty však, Betlehem, Efrata, hoci si najmenší medzi judskými rodinami, z teba mi vyjde ten, ktorý je určený za vládcu v Izraeli. Jeho pôvod je v dávnoveku, v odvekých časoch. Preto ich vydá napospas až dovtedy, kým rodička porodí a zvyšok jeho bratov sa vráti k Izraelitom. Vystúpi a bude pásť mocou Hospodina a velebnosťou mena Hospodina, svojho Boha. Budú bývať bezpečne, lebo teraz bude veľký až po končiny zeme. On bude pokojom.“

Mohlo by to tak byť? Mohol by prísť Mesiáš práve odtiaľto? Zdalo sa to príliš nemožné, ale Šimon veril prorokom celým svojím srdcom. Predstavoval si Vyvoleného, ako bráni Židov a nastoľuje poriadok medzi nimi a Rimanmi.

2. kapitola

ZNAMENIE

Na preplnenom Betlehemskom trhovisku pobehovali a šantili deti, muži sa hlasno dohadovali, obchodníci kupovali a plnili svoje ohrady zvieratami, ktoré potom predávali pútnikom na obetovanie v Jeruzalemskom chráme vzdialenom okolo desať kilometrov, a ľudia nakupovali. Šimon a starší pastieri vybrali len to najlepšie zo svojich stád, aby získali čo najviac peňazí. Obchodníci zjednávali s pastiermi a farmármi, aby znížili ceny, no pastieri a poľnohospodári vychvaľovali kvalitu svojho dobytka a výrobkov. Joram sa dohadoval s obchodníkom, pričom vášnivo gestikuloval. Obďaleč stálo dieťa a rukami prechádzalo po čerstvo ostrihanej vlne. Áron sa skláňal pri stánku, aby si pričuchol k čerstvému koreniu. Šimon si opatrne razil cestu v dave. Zo všetkých strán sa ozývalo bučanie dobytka a opäť na neho zaútočil zápach hnoja.

Z miestnej synagógy vyšiel farizej, aby posúdil potenciál zvierat na obetu a vtedy Šimon uvidel svoju príležitosť. Svätý muž si obzeral Nátanovho čierneho baránka, otáčal ho sem a tam. Nátan prichvaľoval: „Je dokonalý! Nemá žiadnu chybu. Nie je na ňom nič choré. Vidíš?"

„Bezchybný!" povedal farizej. „Tento je dobrý." Na rade bol Šimon. Zdvihol biele jahňa k farizejovi a aj napriek bľačaniu vravel: „Učiteľ, mám otázku o Mesiášovi. Každý deň som študoval Tóru a..."

Farizej si povzdychol, ani nezdvihol zrak a naďalej prehliadal jahňa. „Pastier sa chce učiť..."

„Áno!" Šimon sa usmial a potom opäť zvážnel. „Veríš, že nás Mesiáš oslobodí od okupácie?"

„Áno," povedal farizej rozhodne, ale bol očividne znudený. „Bude z neho veľký vojenský vodca."

„Si si istý?" ponáhľal sa Šimon a pokračoval: „Pretože minulý šabat kňaz čítal z proroka Ezechiela a nepovedal..."

„Ako sa opovažuješ!" zrúkol farizej a trhol hlavou smerom k Šimonovi.

Áron sa vrhol k nemu. „Je mi to ľúto, učiteľ. Je posadnutý..."

„Vy ste priviedli toto zviera?" Farizej ukázal na jahňa.

Šimon a Áron prikývli.

„Povedal som 'bezchybný'!" zopakoval farizej.

„Bezchybný, áno!" odvetil Áron.

Farizej otočil zviera, aby videli ranu na jeho boku.

„Iba bezchybné sú určené pre spravodlivých ľudí. Na dokonalú obetu." Položil zviera na zem a povedal: „Toto nemôžem poslať do Jeruzalema!"

Áron chytil povraz a ukláňajúc sa odvádzal jahňa. „Je mi to veľmi ľúto. Naozaj ma to veľmi mrzí. Veľmi."

Práve vo chvíli, keď sa Joram a Nátan približovali, farizej prstom ukázal smerom na Šimonovu tvár. „Chceš vedieť, prečo ešte Mesiáš neprišiel? Ľudia ako ty mu bránia svojím poškvrnením! Ak sa sem znova vrátite bez dokonalého baránka, všetkých vás vyženiem z trhu."

Farizej si odpľul na zem pred pastiermi. Šimon zaváhal, akoby sa chcel ospravedlniť. Nátan mu však zašepkal: „Teraz to nechaj tak a poď. Poď!"

Šimon sa pohol, aby ho nasledoval, ale Joram ho predbehol. „Varovali sme ťa! Si snáď chromý aj hluchý?"

„Je mi to ľúto!" ospravedlňoval sa Šimon.

„Nebudeme kvôli tebe spomaľovať! Vezmi tohto krpca späť do kopcov. A snaž sa držať krok alebo si nájdi cestu späť sám."

Kým ostatní odchádzali, Šimon hľadel do zeme. Nátan sa zastavil a pohladil mladíka po tvári.

Šimon sa cítil ponížený, ale nechcel sa vracať k stádu sám. Pokúšal sa predrať cez dav čo najrýchlejšie, aby tých troch dobehol. Ale zranený členok aj baránok spomaľovali jeho úsilie, navyše sa mu barla pošmykla v bahne. Ťažko dopadol na pravý lakeť a udrel si predlaktie. Kľakol si na kolená, hľadajúc v dave ostatných, ale tí mu už zmizli z dohľadu.

Šimon sa s námahou postavil na nohy a tu začul zvučný hlas ako číta. Zistil, že stojí pred malou synagógou, a tak sa prešmykol cez bočné dvere so závesom. Za nimi našiel honosne zariadenú svätyňu, kde sa všetci modlili a nik si ho nevšímal.

Kňaz čítal zo zvitku: „Ľud, čo kráča v tmách, uvidí veľké svetlo, nad tými, čo bývajú v krajine temnoty, zažiari svetlo. Rozmnožil si ich jasot, zväčšil si ich radosť. Radujú sa pred tebou, ako sa raduje pri žatve, ako sa jasá pri delení koristi."

Šimon stál vo dverách synagógy aj so svojím jahniatkom. Muž stojaci v zadnej časti sa na neho zahľadel. Vstal zo svojho miesta a ponáhľal sa k nemu. Pri pohľade na Šimonov zranený lakeť, z ktorého kvapkala krv na prah, sa zamračil. Strčil do Šimona a povedal mu: „Musíš odísť!"

„Nemôžem len počúvať?" spýtal sa Šimon.

„Nie! Toto je sväté miesto!" odvetil muž.

„Prosím!"

„Choď! Vypadni!" Muž zatlačil Šimona späť za záves a utrel podlahu, kým kňaz pokračoval vo svojej reči. Šimon ho počul, ako číta slová: „Jarmo, čo ho ťaží, palicu na jeho chrbte a prút jeho utláčateľa si zlámal ako v dňoch Midjánčanov. Každá obuv, ktorej dupot otriasa zemou, a každý krvou zmáčaný plášť budú spálené a strávi ich oheň."

Šimon sa odkolísal späť do rušného trhoviska nadšený tým, čo počul o Mesiášovi. Odvrátil zrak od farizeja, ktorý mu vynadal, a vyhol sa rímskej stráži. Šimon razil cestu davom, keď vtom uvidel, ako sa k nemu približuje vyčerpaný pocestný so špinavou upotenou tvárou. Viedol osla, na ktorom niesol tehotnú mladú ženu. „Prepáč, priateľu," prihovoril sa pocestný. „Mohol by si mi ukázať studňu v tomto meste? Moja žena už hodiny nepila."

Šimon prikývol. „Áno. Studňa je na opačnom konci námestia."

„Ďakujem ti, brat," povedal pocestný.

Kým muž ťahal osla ďalej, Šimon si lepšie prezrel ženu. Čakala dieťa a očividne mala bolesti. „Počkaj, počkaj. Tu je môj vak s vodou." Šimon podal mužovi svoj vlastný vak na vodu.

„Ach! Ďakujem za láskavosť," načiahol sa a podal žene vodu. Tá sa vďačne napila.

„Prišli ste z ďaleka?" opýtal sa Šimon.

„Z Galiley. Z Nazaretu," odvetil muž.

Šimon sa obzrel a zašepkal: „Nehovor to tu príliš nahlas. Veď vieš ako sa hovorí: Nič dobré nemôže pochádzať z..."

„Viem, čo sa hovorí o Nazarete," usmial sa muž.

„Neboj sa. Nikomu to nepoviem. U mňa je tvoje tajomstvo v bezpečí," vravel Šimon.

„Ďakujem ti za tvoju láskavosť," povedal Nazaretčan a jeho žena sa nesmelo usmiala.

Šimon chcel podať mužovi ruku a predstaviť sa. No skôr, než stihol niečo povedať, priblížil sa k nim farizej a zakričal: „Uhni mi z cesty!"

„Musíme ísť," rozlúčil sa pocestný a jeho žena vrátila vak s vodou. Potom sa pohli ďalej.

Šimon pomaly odvádzal svoju ovečku z trhu, no ešte začul kňaza hovoriť:

„Pozdvihnite ochabnuté ruky, upevňujte podlomené kolená! Povedzte malomyseľným: ‘Vzchopte sa, nebojte sa! Pozrite, váš Boh! Príde s pomstou, Božou odplatou, on sám príde, aby vás zachránil.‘“

Keď sa Šimon začal poberať na dlhú cestu späť do kopcov ku zvyšku oviec, slnko už viselo nízko nad obzorom. Dúfal, že mu jeho nadriadení odpustia. Kým dorazí ku stádam, bude už tma. Pocítil hrozný hlad. No kňaz ho povzbudil svojím čítaním a ako viedol chybnú ovečku, pripomínal si zvyšok úryvku z knihy proroka Izaiáša. Odriekal ho naspamäť:

„Vtedy sa otvoria oči slepých aj uši hluchých sa otvoria. Vtedy chromý bude skákať ako jeleň a jazyk nemého zaplesá, lebo vyvrú vody na púšti a potoky na pustatine. Vyschnutá zem sa stane jazerom, vyprahnutá pôda prameňom vôd a na mieste, kde odpočívali šakaly, bude tráva, tŕstie a šašina.“

- - -

Uprostred hlbokej tmavej noci sa Šimon dostal do kopcov, kde ležali ovce. Joram, Nátan a Áron sedeli okolo malého ohňa a pochutnávali si na dobrom jedle. Smiali sa a zhovárali o stretnutí s farizejom na trhu.

Áron žartoval: „Áno, takže, nabudúce si utriem ruky do jeho plášťa. Keď to urobím, určite omdlie!"

Nátan gestikuloval s kôrkou chleba. „Farizej je taký skúpy, že keď píše závet, označí seba za dediča!"

„A potom aj tak veľa nedostane!" posmieval sa Áron.

Keď Šimon vstúpil do svetla ohňa, odrážajúceho sa aj v hrncoch visiacich pri stane, Joram sa otočil. „Hm! Konečne! Je späť!"

„Vitaj, Šimon," pozdravil Nátan.

„Zostaň pri ovciach!" zakričal Joram.

„Je pre nás neužitočný," hovoril Áron. „Prečo ho tu držíš?"

„Je to dobrý chlapec," pokrčil Joram plecami. „Bude hladný, asi bude chcieť večeru."

„Dnes chystal večeru Áron," pripomenul Nátan. „Takže nič nie je uvarené!"

Keď sa Joram zasmial, Áron sa obhajoval: „Jedlo je dobré. Recept mám od mojej starej mamy, tak nezapáraj!"

Knihu si môžete objednať tu: https://www.ver.sk/produkt/1100067074/vyvoleni-1-diel-zavolal-som-ta-po-mene a dočítať do konca. Príjemné a povzbudivé čítanie.