Slovo - 28. február 2020

Vicki a Robert De Hoxar 28.02.2020 3 minúty na prečítanie

Liturgické čítanie nadnes

Pred pár týždňami som bol v kostole v Británii, kde som počul z ambónu pozvanie pridať sa na isté obdobie do pôstu a modlitieb. Rozhodol som sa, že nebudem nič jesť do štvrtej poobede; žiadne raňajky ani obed. Keď som pocítil hlad, namiesto jedenia som sa modlil. Týmto spôsobom som si pripomínal častejšie sa modliť za tých ľudí, ktorým som to sľúbil. Neuvedomoval som si, že toto nie je ten pôst, ktorý sa páči môjmu Otcovi. Nie je to zlá vec, ale nečítal som si tieto verše predtým, než som sa zaviazal postiť sa 21 dní. Tých 21 dní sa už skončilo, a som rád, že som to urobil. Takže kde je problém? Iba v tom, že toto nie je ten druh pôstu, v ktorom má Pán záľubu. 

Tak aký je ten správny pôst? “Uvoľňovať nespravodlivo nasadené putá, rozlámať jarmo otroctva, prepustiť utláčaných na slobodu a rozbiť každé jarmo, lámať svoj chlieb hladujúcemu, zaviesť do domu biednych tulákov. Preto, keď uvidíš nahého, zaodej ho a pred svojím príbuzným sa neskrývaj.” Tento druh pôstu nie je jednoduchým sebazáporom, ale praktickou pomocou blížnemu. Samozrejme existuje duchovná a fyzická perspektíva. Tá duchovná perspektíva je skutočná; tá fyzická iba poukazuje na tú duchovnú. Tí, ktorí sú duchovne utláčaní sú otrokmi hriechu; otrokmi svojich fyzických žiadostí a otrokmi strachu. Tí duchovne hladní sú tí, ktorí sa nemôžu živiť chlebom z neba, pretože nepoznajú Ježiša, ktorý je tým chlebom. Tí duchovní bezdomovci sú nepokojní, pretože nemajú domov v Otcovom srdci. Tí duchovne nahí si neobliekli Krista. A naši príbuzní sú tiež Božie deti. 

V Matúšovom evanjeliu učeníci Jána Krstiteľa spochybňujú zanietenie Ježišových učeníkov. Nepostia sa tak, ako tí Jánovi. Ján Krstiteľ bol askéta. Učil, že telo mohlo byť skrotené zapieraním sa, aby sa ľudia vyhli telesným pokušeniam. Ježišovi učeníci nepraktizovali takýto pôst. Ježiš ich učil to, že to fyzické je ničím; to duchovné všetkým. Jedného dňa ich Ježiš opustil. Poslal svojho Ducha Svätého, aby žil v jeho učeníkoch. Potom mali silu pomáhať druhým, aby boli oslobodení z duchovného otroctva; otroctva hriechu, telesnosti a strachu. Ako to dokázali? Nie iba zapieraním seba ale zomieraním sebe a žitím v Kristovi, a Kristom v nich. 

Zapieranie sa telesne je dobré pre mňa. Ale umieranie sebe a žitie v Kristovi je dobré aj pre mňa, aj pre ľudí, ktorých stretávam. Ako napísal Žalmista: “Obetou Bohu milou je duch skrúšený; Bože, ty nepohŕdaš srdcom skrúšeným a poníženým.” Naozaj nie. Boh takým srdcom nepohŕda, urobí si v ňom svoj domov! Toto je dobré pre mňa. A keď On hovorí a koná skrze mňa, to je dobré pre ľudí, ktorých stretávam.